Hovorí sa, že vyspelosť štátu sa hodnotí podľa toho, ako sa vie postarať o starých a chorých občanov. Sociálna politika v socialistickom štáte mala prioritu, teda aspoň slovnú. Porovnávať sa v tých časoch s vyspelými krajinami na Západe nemalo zmysel, a ani sa to z rôznych dôvodov „nemohlo“, aby sme náhodou nezistili, že si tam aj starodôchodcovia nažívajú celkom spokojne, ak sa na starobu vopred zodpovedne pripravili. A veru ani za desať rokov, ktoré odvtedy ubehli, sme sa neposunuli bližšie. Práve naopak, zdá sa, že na túto oblasť – starostlivosť o starých a chorých – sa akosi zabúda. Prípadne sa „štát“ spolieha na tretí sektor, na rozvoj služieb, na komunity, ktoré sa postarajú o svojich členov. Rozvoj sociálnych služieb pre starších občanov však na Slovensku stagnuje. Príčinou zrejme nie sú iba peniaze, ale aj prístup k postaveniu starších občanov v spoločnosti.

Mnohé zo širokej siete zariadení pre seniorov, ako boli napríklad jedálne, kluby dôchodcov, strediská osobnej hygieny, denné stacionáre či týždenné prechodné pobyty v strediskách sociálnych služieb dnes neslúžia pôvodným účelom. Pritom už pred pätnástimi rokmi sa starostlivosť o starých a chorých ľudí prispôsobovala tým zámerom, ktoré sú dnes pre sociálne služby prioritné, teda – udržať staršieho človeka pokiaľ možno čo najdlhšie v jeho domácom prostredí. To, čo sme tak ľahkomyseľne zrušili, zrejme aj pre nedostatok peňazí, teraz prácne a nákladne budujeme.

„Ani si nedokážete predstaviť, aké ťažké je nájsť pre chorú starú matku zariadenie, kde by sa o ňu zodpovedne postarali. A to ani vtedy nie, ak ste ochotní zaplatiť,“ sťažuje sa riaditeľ zdravotníckeho zariadenia určeného deťom. Tieto slová možno počuť každý deň. A je to problém, ktorý musia riešiť okamžite.

Ťažko riešiteľná dilema

Na Slovensku je síce z roka na rok menej obyvateľov, avšak z roka na rok pribúda tých, ktorí už nevládzu pracovať. Vekový pomer obyvateľstva je nepriaznivý nielen pre štátny rozpočet a verejné financie. Je nepriaznivý aj pre rodinných príslušníkov. Otázka v titulku Kam so starou mamou? je možno pritvrdá, ale musí si ju zodpovedať denno-denne množstvo ľudí, ktorí stoja pred touto neriešiteľnou dilemou. Ak zostane jeden z členov domácnosti doma, príspevok za ošetrovanie člena domácnosti, ktorý potrebuje celodennú starostlivosť, nielenže nepokryje náklady na ošetrovanie, ale rodina príde aj o jeden pravidelný príjem, takže sa zníži jej životná úroveň. Zo dňa na deň. Navyše, ak sa rozhodne zostať doma žena, ktorá už zväčša okolo päťdesiatky nemá šancu znova sa zamestnať, keď už skončí svoje rodinné povinnosti voči starším.

Ďalším problémom je to, že generácia, ktorá sa dnes musí postarať o svojich rodičov, zväčša býva na opačnom konci republiky. V socialistických časoch sa niekoľkogeneračné byty nestavali, práve naopak. Obce sa vyľudňovali, mladí ľudia sa sťahovali za prácou do miest. O rodičov a deti sa mal starať štát. Problémom vtedy i v súčasnosti je počet zariadení a miest v nich a, samozrejme, takisto úroveň poskytovaných služieb, ktorá je najčastejšie kritizovaná. Navyše, cena za služby niekoľkonásobne prevyšuje príjem tých, ktorí ich využívajú. Takže na prevádzku zariadení pre seniorov štát dopláca.

Obce síce mohli už od polovice roku 1998 poskytovať služby pre seniorov, avšak zväčša sa týmto „nevýhodným“ službám vyhýbali. Zo štátneho rozpočtu do polovice tohto roka dostávali dotáciu na poskytované služby, v súčasnosti by im už mali prispievať vyššie územné celky (VÚC). Budúcnosť rozvoja je neistá, najmä preto, že v rámci kompetencií môžu byť zriaďovateľom zariadení VÚC, ale obciam zostanú na starosti prevádzkové náklady, ktoré sú zväčša o polovicu vyššie ako platby užívateľov za služby. Ďalšou vecou je nadregionálny rozmer viacerých zariadení.

V čej kompetencii?

Sieť domovov dôchodcov a penziónov pre dôchodcov sa totiž ani za socializmu nepodarilo dotvoriť tak, aby bolo v každom okrese aspoň jedno zariadenie. Takže teraz sa aj tí šťastlivci, ktorí získajú miesto, musia sťahovať niekoľko desiatok kilometrov do existujúceho a fungujúceho zariadenia. Navyše, mnohí starší ľudia, ak už nemajú inú možnosť a musia sa presunúť do domova, radi by boli čo najbližšie k rodine, ktorá môže bývať stovky kilometrov ďaleko. Vyhoviete tejto žiadosti, ak vás o to isté miesto prosí ďalšia stovka občanov, ktorí žijú priamo v meste? Sponzorské príspevky sú legálnym príjmom mnohých domovov dôchodcov.

V koncepciách a na papieri to vyzerá veľmi jednoducho. Sociálne služby by sa mali poskytovať v teréne, každý by sa mal rozhodovať podľa danej situácie, mnohí by uprednostnili čo najdlhší pobyt doma. Len majú problém zaplatiť si ho. A v tom bude „pes zakopaný“.

Chýbajú peniaze

Opatrovateľské služby, ktoré poskytujú niektoré organizácie, sú zväčša pre rodinný rozpočet neúnosne drahé, a najmä, ak už starší človek potrebuje opatrovateľa, zväčša potrebuje viac zdravotnícku ako sociálnu opateru. Nie je doriešená spolupráca zdravotníckeho a sociálneho rezortu. Opatrovateľské služby stoja od 70 do 120 Sk na hodinu – podľa druhu pomoci. Pritom sa poskytujú minimálne dve a maximálne osem hodín denne. Vo večerných hodinách a cez víkendy sú päťdesiatpercentné príplatky.

Neštátne sociálne zariadenia, ktoré zakladali charitatívne organizácie, poskytujú dnes iba necelých desať percent sociálnych služieb, a to tiež len preto, lebo na viac niet peňazí. Zväčša ide o zariadenia, v ktorých sa o seniorov postarajú na určitý prechodný čas, vtedy, keď to najviac treba (zariadenia Betánia). Poskytované služby sú vždy drahšie než povinné platby. Čiže aj neštátne zariadenia – zväčša charitatívne – majú problémy najmä s ekonomikou.

Je veľmi málo súkromných zariadení, ktoré poskytujú komplexnú opateru. Možno ich spočítať na prstoch jednej ruky (napríklad Gerion v Borinke). Dôvod je jasný, je veľmi málo tých, ktorí si to môžu dovoliť zaplatiť.

V súčasnosti poberá dôchodok vyše 1,44 milióna ľudí, z toho je takmer 800-tisíc starodôchodcov, čiže ľudí viac ako 85 ročných. Každý rok sa ich počet zvyšuje o jedno percento. Zatiaľ sa tieto čísla využívajú len ako argument pre rýchlu reformu sociálneho zabezpečenia. A pribúdajúci vek obyvateľov je hrozbou pre hrubý domáci produkt, verejné financie a dôchodkový systém.

Napriek tomu, že sa o tom hovorí už niekoľko rokov, na problém hľadíme ako na vec financií, a nie ako na vec, ktorá sa dotýka zdravotníctva a sociálnych vecí.

Je pravda, že najviac zariadení pre staršiu generáciu vzniklo v 80. rokoch. Doteraz sa využívajú k plnej spokojnosti ich obyvateľov i personálu. Je tiež pravda, že v 90. rokoch sa žiadne zariadenie pre starých ľudí nepostavilo – teda zo štátnych peňazí, čiže aj z daní tých, ktorí tie zariadenia potrebujú, prípadne sú na ne odkázaní. Naopak, niektoré, ktoré prešli pod pôsobnosť obcí, zanikli, a dnes už slúžia inému účelu. Išlo najmä o domy s opatrovateľskou službou (DOS), ktoré mali v posledných rokoch socializmu prioritu a stavali sa najmä v menších obciach preto, aby sa starší ľudia nemuseli sťahovať do mesta, aby dožili vo svojom prostredí. Výnimkou je obec Horná Malíková, ktorá pre svojich občanov zriadila dom s opatrovateľskou službou.

Z 90 domov slúži len 30

Pred rokmi bolo na Slovensku 90 domov s opatrovateľskou službou. Je k dispozícii spolu 3 670 malometrážnych bytov. Dnes z nich slúži pôvodnému účelu už iba 30 z nich a majú spolu 1 930 bytov. Problém je v nedostatku peňazí, najmä menšie obce nie sú schopné priplácať na pobyt občanov z obecných peňazí, hoci zo štátneho rozpočtu dostávali určenú sumu na prevádzku zariadení, v tomto roku by ich už mali dotovať VÚC.

Podobný problém je takisto s ďalšími zariadeniami pre seniorov, ako sú domovy dôchodcov a domovy-penzióny pre dôchodcov. Tie prešli do pôsobnosti obcí od 1. júla tohto roka. Decentralizácia spôsobila chaos, keďže zriaďovateľom sociálnych zariadení pre seniorov môže byť aj samosprávny kraj, aj obec, pritom peniazmi zo štátneho rozpočtu disponuje iba VÚC.

V súčasnosti je na Slovensku spolu 134 domovov dôchodcov a domovov-penziónov. Ich služby využíva asi 13-tisíc občanov. Štát na prevádzku domovov dôchodcov vynakladá ročne 1,5 miliardy korún.

Tieto typy zariadenia pre starých ľudí sú doteraz najžiadanejšie. Žiaľ, je ich stále veľmi málo na počet ľudí, ktorí by v nich chceli byť ubytovaní. V existujúcich domovoch v súčasnosti evidujú približne 8-tisíc žiadostí o umiestnenie.

Čakacia lehota „na umiestnenie“ je približne desať rokov. Ak sa dôchodca rozhodne podať žiadosť neskoro, môže sa stať, že sa pobytu v domove ani nedožije. Aj občania, ktorí žijú v domovoch dôchodcov, starnú, a preto sa v mnohých domovoch dnes poskytujú viac zdravotnícke ako sociálne služby. Podmienkou pre prijatie do domova už nie je len hmotná a sociálna núdza ako kedysi, ale najmä zdravotný stav, ktorý si vyžaduje celodennú starostlivosť, čiže sociálna nesamostatnosť žiadateľa, neschopnosť postarať sa o seba bez cudzej pomoci. Priemerné ročné náklady na jedno ubytovacie miesto v domove dôchodcov dosiahli v minulom roku 107 165 Sk, v domove-penzióne 66 305 Sk. Priemerné mesačné platby ubytovaných sú rozdielne podľa typu zariadenia a služieb, ktoré môže senior využívať. V domoch dôchodcov ide o sumu 2 582 Sk (v Bratislavskom kraji až 3 134 Sk), v domovoch- penziónoch sa platí 1 969 Sk (v Bratislavskom kraji zase najviac – 2 569 Sk).

V zariadeniach pre seniorov – a je jedno, ako ich nazývame a aké služby im tam poskytujú – sú umiestené iba dve percentá populácie nad 65 rokov. Je to skutočne veľmi málo na to, koľkí z celkového počtu by skutočne potrebovali pomoc. Navyše kritici aj naslovovzatí odborníci sa dodnes sporia o tom, čo je pre seniorov a štát výhodnejšie a čo je humánnejšie.

Roky čakania

Iste sa tým, ktorí dlhé roky čakajú na „kladné vyriešenie žiadosti“ zdá, že štát by sa mal viac starať o občanov, ktorí preň roky pracovali. Tí, ktorí žiadosť ani nepodali, zase uvažujú nad tým, prečo iba dve percentá občanov, ktorí potrebujú pomoc, dostávajú štátny príspevok. Absolútni realisti považujú všetky zariadenia pre seniorov za prežitok a zdôrazňujú sociálne terénne služby, na ktoré by si mal dôchodca priplácať. Cesty k riešeniu problematiky starostlivosti o starých občanov sú rôzne, avšak treba povedať, že vo vyspelých štátoch, na ktoré sa s takou nádejou teraz obzeráme, je tých zariadení až o štyristo percent viac ako u nás (Francúzsko, Nemecko). Takže v blízkej budúcnosti sa budeme musieť zamyslieť nad tým, ako prispievať na starostlivosť o tých, ktorí už nevládzu, a pritom ani jednu skupinu občanov neobmedziť napríklad počtom miest v zariadeniach slúžiacich pre seniorov. Určiť štandardy pre každé z nich a určiť ceny za jednotlivé služby, pri ktorých sa taxatívne rozhodne, ktoré služby sú za úplatu a na ktoré aj naďalej pripláca štát.

Navyše treba v blízkej budúcnosti zrejme podporiť neziskové organizácie, aby sa viac zaujímali o služby, ktoré sú užitočné pre občana i spoločnosť. Dotácie zo štátneho rozpočtu budú v najbližšom čase zrejme viac klesať než stúpať. Ide o to, aby boli rozdelené aspoň rovnomerne medzi štátne a neštátne organizácie. A najmä ide o to, aby si to človek, ktorý je v takej núdzi, že už potrebuje pomoc, mohol z dôchodku zaplatiť.