Treba hovoriť o marazme, keď trendy v ekonomike naznačujú zlepšovanie? Ľuďom, ktorí sú momentálne bez práce je celkom jedno, či hrubý domáci produkt vzrástol za rok o jedno alebo dve percentá. Možno práve preto sa nezamestnanosť stala nástrojom demagógie. Terčom sa stali nielen ľudia bez práce, ale aj tí, ktorí o ňu môžu prísť, teda všetci. Nezamestnanosť je hrozba.

O príčinách nezamestnanosti i možných spôsoboch jej zmiernenia vzniklo na Slovensku veľa štúdií, z ktorých mnohé majú viac ako hodnotu popísaného papiera. Žiadna z nich však neponúkla návod na použitie. Komplex podmienok, obmedzení a aj politickej vôle je taký široký a previazaný, že jednoduché riešenie nedokáže ani len sformulovať.

Podpredseda Hnutia za demokratické Slovensko Jozef Kalman koncom minulého týždňa naznačil, že stačí chcieť. Jeho strana je schopná „vyprodukovať“ za rok stotisíc, ba aj viac pracovných miest. Detaily neprezradil možno iba preto, že neexistujú. Iný predstaviteľ tej istej strany bol zdieľnejší, keď na otázku jedných novín pripustil, že finančná podpora štátu perspektívnym podnikom by problému nezamestnanosti významne prospela. Predstava, že ktosi, kdesi rozhoduje o perspektívnosti fabriky je sama o sebe desivá. Ešte boľavejšie by však bolo, že pomoc by nezaplatil tvorivý minister financií zo svojho, ba ešte menej pravdepodobné je, že finančné injekcie by platila stranícka pokladnica z príspevkov uvedomelých členov.

Niekedy sa zdá, že na riešenie problému nezamestnanosti treba len peniaze alebo trpezlivosť. Pritom oboje je dôležité, ale nik nevie spočítať koľko trpezlivosti treba na zhromaždenie dostatku peňazí a koľko korún treba na motivovanie trpezlivosti.

Za nezamestnanosť je vždy zodpovedná vláda, nielen preto, že nevďačnú úlohu jej prisúdila verejná mienka, ale najmä preto, že žiadna iná autorita nemá toľko možností robiť chyby. Zamestnávatelia by zamestnávali, keby mali lepšie podmienky, ibaže relativitu zlepšenia doteraz nesformulovali do zrozumiteľných návrhov, ktoré by okrem anarchie mali aj náboj racionality.

Vláda hovorí o zlepšení podnikateľského prostredia, ale zatiaľ sa jej príliš nedarí. Nie preto, že nie je čo zlepšiť, alebo, že by nepoznala bariéry, a iba ignorancia by dovolila hovoriť o nechcení.

Problém, a to nielen slovenskej vlády, je v uprednostňovaní okamžitých efektov, ktorých motívom je snaha o znovuzvolenie. Je to pravdepodobne najdrahšie riešenie. Ani prísľub HZDS o vytvorení stotisícky nových pracovných miest nie je o inom. Akurát, by bol ešte drahší.