K interným faktorom patria v prvom rade vnútrobankové toky. Ide vlastne o to, ako naliehavo banka potrebuje získať peňažné zdroje. Ak tieto zdroje potrebuje na udržanie svojej likvidity, to znamená na uhrádzanie svojich splatných záväzkov a nemá možnosť získať ich na medzibankovom trhu, bude poskytovať vysoké úrokové sadzby – potrebuje získať prostriedky (zdroje) za každú cenu. Tento indikátor však zároveň častokrát signalizuje i vážne problémy danej banky. Ak banka disponuje hlavne „krátkymi“, krátkodobými peniazmi a ponúka veľmi vysoké sadzby, tak má určite problémy s vlastnou likviditou. (Banka nemá prístup na medzibankový trh, pretože ak by bola na MBT schopná napr. kúpiť 7-dňové vklady za BRIBOR, tak nebude preplácať klientov.)
Podľa Ing. Silvie Majlingovej, riaditeľky pre riadenie rizík a alokácie zdrojov Československej obchodnej banky (ČSOB), sa výška úrokových sadzieb taktiež odvíja od štruktúry aktív a pasív banky. „Ak má banka dostatok voľných zdrojov, môže investovať do štátnych dlhopisov, kde v minulých rokoch bolo možné dosiahnuť až 30%-ný výnos. V prípade, že ide o trojročné dlhopisy a banka ich kryje zo 7-dňových vkladov klientov, tak je ochotná ponúknuť i vyššie sadzby, pretože ešte stále má zaručenú ziskovú maržu. Druhá vec je, akú má banka štruktúru termínovaných pasív. Či má prevahu 7-dňových vkladov, alebo či disponuje i dlhšími vkladmi“, povedala pre agentúru SITA Ing. Silvia Majlingová
V neposlednom rade sa úrokové sadzby odvíjajú i od prezieravosti, „šikovnosti“ danej banky v realizácii a zabezpečovaní jej úrokovej politiky. „Banka môže mať napr. klientov, ktorí akceptovali v období vysokých úrokových sadzieb pevné sadzby na strednodobé úvery. Potom ak má banka zafixované úverové sadzby na úrovni nad 20%, nie je nútená znižovať napr. úrokové sadzby pre 7-dňové vklady na 6%,“ povedala S. Majlingová.