Kľúčový spoluvlastník ropnej spoločnosti Jukos, podľa časopisu Forbes najbohatší Rus Michail Chodorkovskij sa stal obeťou dvoch faktorov. Vlastných ilúzií a „plazivého prevratu“ v Kremli, ktorý „novopiterci“ dovŕšili v roku 2003.

Rodina odišla

Chodorkovskij naivne uveril, že jemu Putinov Kremeľ nikdy nevyvedie to, čo vyviedol Borisovi Berezovskému, Vladimírovi Gusinskému, Nikolajovi Akseňonkovi, Removi Viachirevovi, Viktorovi Černomyrdinovi a niektorým ďalším oligarchom z jeľcinovskej éry. Vyššie uvedení prišli po nástupe prezidenta Putina (v marci 2000) o svoje postavenie a väčšinu majetku, ktorý získali vo fáze prvotnej divokej akumulácie kapitálu v Rusku v 90-tych rokoch. Zatiaľ čo Viachirev a Černomyrdin boli pripravení o Gazprom „dohodou“, Berezovskij a Gusinskij nepochopili zmenu mocenských pomerov, neboli schopní sa dohodnúť, a preto Kremeľ proti nim použil „zákonné prostriedky“. Viacerí si všimli, že model „preberania“ kedysi najpopulárnejšej ruskej televízie NTV od Gusinského je takmer identický s terajším modelom „preberania“ Jukosu. Rozdiel medzi tými, ktorí pochopili, a tými, ktorí nepochopili, je jasný: Viachirev i Černomyrdin si v pokoji užívajú nadobudnuté miliardy (sumy sú v USD), zatiaľ čo Berezovskij a Gusinskij sa skrývajú pred ruskou bohyňou spravodlivosti a práva Justitiou v zahraničí. Ostatné podnikateľské „veľryby“ jeľcinovského obdobia, napríklad Roman Abramovič, Michail Fridman či Vagit Alekperov, sa budú chcieť s Kremľom dohodnúť – a po skúsenosti s kauzou Jukos dupľom. Hlavnou zásluhou členov takzvanej širšej „Rodiny“ pred Kremľom bolo to, že pomohli Jeľcinovi vyhrať prezidentské voľby v roku 1996, za čo im vyplatil zálohu v podobe privatizácie v roku 1995, ktorá vojde do učebníc ruského dejepisu. Skupina komsomolcov a sovietskych aparátnikov, ktorá sa narodila pod šťastnou hviezdou, bola včas na správnom mieste a vďaka tomu prišla k rozprávkovému bohatstvu. Medzi nimi bol aj Michail Chodorkovskij. Jeho „súčasná story“ má výchovný účinok na ostatných a možno práve preto musí byť taká krutá.

Nepoučil sa

Chodorkovského vina spočíva v tom, že sa nepoučil na prípade Berezovského a Gusinského, a uveril, že on je iný. Jeho ilúzia vychádzala z dvoch mylných predpokladov. Prvou a najväčšou chybou bol nesprávny odhad vývinu v Kremli v priebehu roku 2003. Chodorkovskij nezachytil začiatok útoku „novopitercov“ na pozície predstaviteľov jeľcinovskej „Rodiny“ v Kremli pred parlamentnými voľbami v decembri 2003 a prezidentskými voľbami v marci 2004. V prvej polovici roku 2003 nepochopil, že útok proti pozíciám „Rodiny“ v Kremli sa už začal a že jeho súčasťou je i útok proti Jukosu. Ak by to vedel, asi by sa vtedy správal inak – určite ešte existovala šanca na dohodu s Kremľom. Na vysvetlenie: Vladimír Putin bol vybraný za následníka Jeľcina práve jeľcinovskou „Rodinou“. V roku 1999 pustili Putina k moci s podmienkou, že do roku 2008, do konca svojho druhého volebného obdobia, sa „nedotkne nikoho“ z „Rodiny“ a potom sa uvidí, čo ďalej. Údajne sám Roman Abramovič sa pri výbere vyjadril, že Putin je najlepší kandidát, pretože nebude „soptiť“ (voľný preklad ruského slova „vzbrknet“), zatiaľ čo iní by neskôr „zasoptiť“ mohli. Putin dostal voľnú ruku na vládnutie, mohol si vybrať vlastný tím, mal však garantovať majetkové status quo z jeľcinovského obdobia. Politickými garantmi záujmov „Rodiny“ v Kremli boli vtedajší šéf prezidentskej administrácie Alexander Vološin a ruský premiér Michail Kasjanov. Dnes už na svojom poste nie je ani jeden. Oboch zomlel plazivý prevrat „novopitercov“ – privedených do Kremľa Putinom – ktorý vyvrcholil vo volebnom období na prelome rokov 2003 a 2004. Putin predsa len „zasoptil“, Abramovič nemal dobrý odhad. „Novopiterci“ sa rozhodli zmeniť politické základy Putinovho režimu pre jeho druhé volebné obdobie ešte pred prezidentskými voľbami v marci 2004. Bolo jasné, že Putin voľby vyhrá, a preto nebolo na čo čakať. Berezovskij i Gusinskij boli virtuálni oligarchovia (kontrolovali média, nie však významné oblasti ruskej ekonomiky) a boli obetovaní „Rodinou“ na oltár „stability“ počas prvého Putinovho volebného obdobia. „Rodina“, a s ňou ani Chodorkovskij, neverila, že Putin dohodu o roku 2008 nedodrží. Bol to omyl, ktorý vyšiel najavo na jeseň 2003, keď už bolo príliš neskoro na akúkoľvek protiakciu. „Rodina“ sa v Putinovi zmýlila druhýkrát.

Kto by sa odvážil?

Druhou chybou Chodorkovského bola ilúzia, že Jukos pod jeho vedením bude ostrovom prosperity a západného podnikateľského ducha v mori deformovaných pravidiel ruského štátneho kapitalizmu. Jukos sa v posledných niekoľkých rokoch skutočne stal „success story“ ruskej ekonomiky. Na svete nie je až tak veľa firiem, ktorých tržby dosiahli za prvých 9 mesiacov roku 2003 viac než 12 miliárd USD, z čoho čistý zisk predstavoval 4 miliardy USD, a ktoré vyplatili svojim akcionárom 2 miliardy USD na dividendách. Jukos bol prvou firmou v Rusku, ktorá zaviedla západné účtovné štandardy a po predpokladanej fúzii so Sibnefťou by sa stala štvrtou najväčšou ropnou firmou na svete. Aj bez fúzie so Sibnefťou podiel Yukosu na produkcii ropy v Rusku v roku 2003 dosiahol takmer 20 percent. Paradoxné je, že Yukos – obvinený z nedoplatkov daní – odvádzal v rokoch 2001 až 2003 v absolútnych číslach najvyššie dane do štátneho rozpočtu v porovnaní s ostatnými ruskými ropnými spoločnosťami. Úspešná rozvojová stratégia, agresívna expanzia na zahraničné trhy, a predovšetkým vynikajúci manažment (Chodorkovskij zamestnal v Jukose špičkových západných manažérov) spravili z firmy prosperujúcu a ekonomicky najrýchlejšie rastúcu ruskú spoločnosť. Chodorkovskij uveril, že je dostatočne silný a že môže byť rovnocenným partnerom Kremľa, že nijaká ruská vláda sa neopováži nemať s Jukosom dobré vzťahy. Zmýlil sa. Táto ilúzia o vlastnej sile bola príčinou jeho nešťastných – lepšie povedané, pridrahých – verejných výrokov v prvej polovici roku 2003, v ktorých kritizoval politiku Kremľa a vyjadril podporu opozičným politickým stranám pred voľbami do Štátnej dumy v decembri 2003. Doslova povedal, že sa nechce celý svoj život venovať iba biznisu a že si vie predstaviť svoju väčšiu zaangažovanosť vo verejnom živote. To, že sa údajne chce stať prezidentom po Putinovi, domysleli média, alebo im niekto zainteresovaný pomohol. Podnikateľský úspech a signalizované politické ašpirácie Chodorkovského boli určite jednou z hlavných príčin, prečo sa práve on a nie niekto iný stal ďalším terčom Kremľa vo vojne proti oligarchom.

Dva priodvážne projekty

Viera vo vlastné sily viedla Chodorkovského k ďalším dvom odvážnym podnikateľským krokom, ktoré určite urýchlili rozhodovanie Kremľa. Prvý sa týkal zámeru vystavať nový ropovod do Číny. Jukos viedol rokovania s čínskou vládou o výstavbe ropovodu, spájajúceho náleziská ropy v západnej Sibíri s obrovským čínskym trhom. Ak by sa projekt zrealizoval, išlo by o prvý exportný ropovod z ruského územia, ktorý by nebol pod kontrolou štátnej spoločnosti Transnefť. Cez Transnefť Kremeľ kontroluje export ruských ropných spoločností, ktoré si musia využívanie ropovodov predplácať. Export uhľovodíkov je pre ruskú vládu záležitosťou strategického významu, pretože až okolo 40 percent príjmov štátneho rozpočtu tvoria príjmy z exportu ropy a zemného plynu. V roku 2003 ropné spoločnosti iba na daniach odviedli do štátneho rozpočtu zhruba 25 miliárd USD. Preto je pochopiteľné, že Kremeľ sa nechce vzdať monopolu na export ropy. Jukos však svojím čínskym projektom štátny monopol na export ropy ohrozil. Druhým podnikateľským zámerom Yukosu, ktorý predstavoval výzvu pre domácu konkurenciu, bola už spomínaná fúzia so Sibnefťou. V prípade fúzie by vznikla spoločnosť porovnateľná so svetovými ropnými gigantmi a s absolútne dominantným postavením na ruskom trhu. Beztak sa Jukosu vďaka dobrej obchodnej stratégii podarilo vytlačiť domácich konkurentov z niektorých zahraničných trhov. Napríklad po vstupe do Transpetrolu sa Jukos stal takmer výhradným dodávateľom ropy pre Slovnaft a vytlačil z tejto pozície iné ruské ropné spoločnosti. Podobná situácia nastala v Litve, Maďarsku a v niektorých ďalších krajinách. Expanzia Jukosu ohrozila vedúce postavenie spoločnosti Lukoil na ruskom trhu a jeho záujmy v zahraničí sa skrížili s niektorými ďalšími ruskými spoločnosťami. Podnikateľský úspech Jukosu bol tŕňom v očiach domácej konkurencie. Naopak, pád Jukosu a prebratie jeho aktivít vytvára nové rastové možnosti pre jeho domácich konkurentov. Tento motív z pozadia kauzy Jukos nemožno vylúčiť. Je všeobecne známe, že napríklad šéf Lukoilu Vagit Alekperov má s „novopitercami“ v Kremli oveľa lepšie a užšie vzťahy, než mal kedykoľvek Michail Chodorkovskij.

Plazivý prevrat

Kto sú „novopiterci“ a kam smeruje Putinovo Rusko? Dva mesiace po začiatku útoku na Jukos, 2. septembra 2003, Ruskij žurnal zverejnil stať bývalého hlavného volebného technológa Borisa Jeľcina a dvorného politológa „Rodiny“ Gleba Pavlovského, podľa ktorého sa v Kremli sformovala skupina „novopitercov“, získala rozhodujúci vplyv nad prezidentom Putinom a preberá kontrolu nad reálnou mocou v Rusku. Ako sa vyjadril Pavlovskij, „v Rusku sme svedkami plazivého prevratu“. Na čele skupiny je triumvirát Sergej Pugačev (generálny riaditeľ Mežprombanky), Ivan Sečin (zástupca šéfa prezidentskej administratívy) a Viktor Ivanov (bývalý zástupca šéfa prezidentskej administratívy a v súčasnosti generálny riaditeľ Rosoboronexportu, štátneho monopolu na obchod so zbraňami). Členmi jadra skupiny sú generálny prokurátor Vladimír Ustinov, šéf tajnej služby FSB Nikolaj Patrušev, jeho zástupca Jurij Zaostrovcev, zástupca predsedu Štátneho colného výboru Boris Gutin, minister vnútra Boris Gryzlov a ďalší. Skupina údajne kontroluje personálnu politiku a systematicky dosadzuje svojich ľudí na všetky úrovne štátnej správy – Kremľom začínajúc, cez generálne gubernie až po lokálnu úroveň. Strategickým cieľom skupiny je získanie kontroly nad ekonomikou cez vytvorenie štátnych holdingov, samozrejme vrátane najlukratívnejšieho odvetvia – energetiky. Gazprom je už pod kontrolou, na rade sú ropné spoločnosti. Zavedenie „renty na ťažbu prírodných zdrojov“ a prehodnotenie privatizácie z jeľcinovského obdobia je súčasťou plánu. Hlavnými nástrojmi reprivatizácie sú generálna prokuratúra (vyšetrovanie tých, ktorí prišli k majetku) a ministerstvo daní (neustále daňové kontroly spoločností, ktoré nie sú lojálne skupine). Ideológia štátu v novopiterskom vydaní musí oslovovať najmä tých, ktorí poberajú štátne platy – jej hlavnými zložkami sú pravoslávie a antioligarchizmus. Spoločnosť musí byť administratívne dobre spravovateľná a kontrolovaná prostredníctvom spravodajských služieb a polície. Tieto charakteristiky plazivého prevratu v Rusku za Putina potvrdzujú i výsledky výskumu, ktorý zrealizoval Ústav pre výskum ruskej elity v minulom roku. Až 70 percent administratívy generálnych gubernií, ktorým boli podriadené subjekty federácie na základe administratívnej reformy po nástupe Putina, tvoria bývalí pracovníci tajných služieb, ministerstiev obrany a vnútra. V porovnaní s jeľcinovským obdobím sa za Putina až sedemnásobne zvýšil počet podnikateľov, ktorí sa stali členmi mestských rád, regionálnych sovietov i federálneho parlamentu, prípadne zároveň zastávajú štátne úradnícke posty na rôznych úrovniach. Podnikatelia sa potrebujú angažovať v politike, keď potrebujú neutralizovať vplyv štátu na vlastný biznis, respektíve ak je štát súčasťou biznisu a naopak. V Putinovom Rusku sú ekonomika a štát nerozlučne spojené a spájajú sa čoraz užšie. Spoliehať sa v takýchto pomeroch na ruskú bohyňu práva a spravodlivosti môže iba veľký idealista. Michail Chodorkovskij je exemplárny príklad.

Autor pracuje vo Výskumnom centre Slovenskej spoločnosti pre zahraničnú politiku.