Z pohľadu USA musia činy Európanov často vyznievať ako zmätočné, ak nie absurdné. Len si zoberme posledné snahy vedúcich členov Európskej únie a NATO v zapojení sa do Spojenými štátmi vedenej vojenskej kampane v Afganistane. Píše Financial Times. Podľa britského denníka je jasné, že vojenskí plánovači v Pentagóne čerpali zo skúseností vo vojne v Kosove. Ak majú riadiť operácie proti Talibanu, musia skôr uprednostňovať rozhodovanie bez prekonzultovania s dosť nepodstatnými, ak nie aj polovičatými spojencami.

Zapojenie Britov a Francúzov v Afganistane bolo hlavne demonštráciou podpory USA. Teraz prichádzajú nemecký kancelár Gerhard Schröder a taliansky premiér Silvio Berlusconi, ktorí sú pripravení vyslať do Afganistanu viac vojakov ako iní, aby ukázali svoju solidaritu a rozhodnosť. Turecko sa k nim tiež pridá. Niet pochybností o tom, že do zástupu pribudnú aj ďalší. Je tu však debakel večere podávanej britským premiérom Tonym Blairom, ktorý pozval iba Francúzov a Nemcov, aby prerokovali vojenské ťaženie v Afganistane. Jeho konanie sa stretlo so silnými protestmi zo strany Berlusconiho i ďalších, ktorí odmietajú zostať bokom.

Bolo to všetko, len nie produktívne stretnutie. Iba desať minút strávili diskusiou o vojne proti terorizmu, ale ani to nie je až také podstatné, pokračuje Financial Times. Vyzerá to tak, že zo stretnutia nevzišla žiadna koordinácia, pokračuje denník. Okrem hŕstky špeciálnych jednotiek žiadny z európskych vojakov nie je pripravený na ťažké boje. Pochybné zostáva aj to, či o nich Američania požiadajú, zrejme okrem leteckých tankerov na doplnenie paliva. Vyznieva to ako gesto politikov a určite to aj ukazuje hranice spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky Európskej únie. Keď však ide o zapojenie sa do vojenskej akcie, je to „národný kapitál“, ktorý rozhodne, čo robiť. Zabudnime na to, že ide o solidaritu EÚ. Spoločná zahraničná a bezpečnostná politika v EÚ môže vyzerať ako chaotická, ale vďaka bohu za to, pokračuje denník. Trochu opatrnosti a váhania je to, čo teraz potrebujeme.

Európania sa musia viac sústrediť na svoje sily. Väčšina členských štátov EÚ neuvažuje o vyslaní vojakov do boja. Sú dobrí ako mierotvorcovia a majú skúsenosti v poskytovaní humanitárnej pomoci. Môžu pomôcť Afganistanu vo vybudovaní inštitúcií chýbajúcich v zničenej krajine. Najdôležitejšie je, že môžu pomôcť pri preklenutí priepasti medzi západným svetom a islamom. Washington smeruje k uznaniu väčšej úlohy Európy. Uznáva, že osamotené Spojené štáty nemôžu dosiahnuť mier na Blízkom východe. Vedia, že USA už nemôžu byť ďalej objektívnym arbitrom medzi Izraelom a jeho arabskými susedmi. Európania môžu rokovať s takými krajinami ako je Irán, s ktorým USA stratili možnosti komunikácie. A to je oblasť, v ktorej európska spoločná zahraničná politika môže naozaj niečo znamenať. Uzatvárajú Financial Times.