Nemá rád pojem manažér a ľudí s negativistickým myslením, nepoužíva počítač ani mobilný telefón, a predsa spoľahlivo riadi vyše dvadsaťčlenný kolektív, ktorý nabáda k využívaniu techniky. Pôvodným povolaním je technik-stavbár a dnes velí zdravotníckemu zariadeniu.

Alojz Halás je dušou Rehabilitačného centra Harmony. Pred jedenástimi rokmi založil Peter Dvorský Nadáciu Harmony a o niekoľko mesiacov začalo činnosť aj centrum. Práve toľko rokov v nej A. Halás pracuje, organizuje, prestavuje, zháňa sponzorov, presviedča personál, že nové myšlienky potrebujú nové prístupy, a to aj v starostlivosti o pacienta. Najprv prišiel iba na výpomoc, na niekoľko mesiacov, „kým sa to rozbehne“, a napokon zostal jedenásť rokov, aby dokončil, čo začal. „O veciach, ktoré sú jasné, nerád zbytočne diskutujem,“ hovorí v inej súvislosti A. Halás.

Rehabilitačné centrum Harmony sa stará o deti postihnuté detskou mozgovou obrnou. Tejto diagnóze sa špeciálne a dôkladne pred jedenástimi rokmi nevenovalo žiadne zdravotnícke zariadenie a dodnes je Harmony v bratislavskej Dúbravke jednou z mála nádejí pre deti, ktoré majú šancu, napriek vážnemu postihnutiu, „zázračne“ vyzdravieť bez medikamentov, najmä pomocou rehabilitačných cvičení. Ide o metódu profesora Vojtu z nemeckého Mníchova, ktorá spočíva v usmernení vývoja nezrelého mozgu dieťaťa, a to pomocou komplexných pohybových vzorov čiže cvičení. Ak sa to všetko udeje v správnom čase, čiže ešte v ranom detstve, postihnuté dieťa má šancu prekonať následky zložitej a vážnej choroby. Ak sa liečba a rehabilitácia zanedbajú, postihnuté dieťa zväčša skončí na invalidnom vozíku, prípadne na posteli, odkázané na pomoc iných.

Lanovka alebo lano a skoby

Prečo sa stavbár, ktorý má predsa neskutočné možnosti uplatnenia, venuje takej „bohumilej“ činnosti?

„Pre mňa vždy bola a je rozhodujúce cesta, a nie cieľ. Ak je mojím cieľom Lomnický štít, je jedno, ako sa naň dostanem? Pre mnohých zrejme áno, ale ja rozlišujem, či sa tam odveziem lanovkou, alebo vystúpim západnou stenou. A tak je to aj v živote. Vždy rád idem na vrchol, ale zaujímam sa aj o to, akými prostriedkami to zvládnem. Väčšmi si vážim ľudí, ktorí sa k vrcholu prepracujú vlastnou vôľou, silou a umom,“ hovorí jednoducho A. Halás. To prirovnanie „mu sadne“, je totiž dušou horolezec. Táto vášeň ho priviedla aj k iným netušeným vrcholom. Ono to už asi tak býva, že ten, kto chce siahnuť na výšiny, musí sa najprv naučiť prekonávať problémy na nížinách.

„Tak ako všetci chlapci, ktorí chceli ísť na expedície na osemtisícovky, aj my sme si museli najprv na výlet zarobiť a zároveň trénovať. Všetci začínajú klasickými výškovými prácami,“ spomína dnes už iba občasný turista A. Halás.

V čase, keď mu zverili do opatery ekonomiku v telovýchovnej jednote Tatra Regena, spolu s kamarátmi-horolezcami riešili aj náročnejšie akcie, ako je umývanie okien alebo nátery konštrukcií na výškových budovách. „Keď sme s tým už začali vo veľkom, povedal som si, že je to seriózne povolanie, a tak ho treba zaradiť aj do katalógu povolaní. Možno je to moja deformácia, ale mám rád vo všetkom jasno, ak zamestnávam a poskytujem služby, musím sa pohybovať v istých mantineloch, ktoré tvorí aj legislatívny rámec, a do všetkých činností treba zaviesť isté pravidlá. Viete, veľa mojich kamarátov odišlo len preto, lebo zabudli na základné, najjednoduchšie pravidlá,“ spomína na časy, keď sa tvorili požiadavky a pravidlá pre povolanie výškový špecialista. A možno je to aj preto, že tak ako jeho kamaráti horolezci, má odvahu ísť komplikovanými cestami, aby mohol vyriešiť problém.

„Bude to asi tým génom,“ hovorí A. Halás, bývalý slovenský reprezentant a tréner v horolezectve. Anglickí vedci pred rokmi prišli na to, že človek má v sebe aj gén fyzickej zdatnosti, a tento predpoklad si overovali aj na našich horolezcoch. Dokazovali tým schopnosť úzkeho okruhu ľudí pasovať sa vo vypätých situáciách s náročnými podmienkami a potom v obyčajnom „ľudskom“ živote takisto zdolávať vrcholy. „Musel som darovať krv, a to nemám rád,“ priznáva sa A. Halás, ktorý si okuliare kupuje v drogérii len preto, že očná ambulancia mu nedokáže dať termín na prehliadku a vynucuje si poldenné vyčkávanie. „To je jedna zo základných chýb zdravotníckych služieb na Slovensku, nevedia si organizovať prácu.“

Hľaď do výšky a do diaľky

„Keď som sa po prvý raz stretol s Petrom Dvorským, povedal mi, že chce vybudovať inštitút na liečbu detskej mozgovej obrny. A toto slovo vo mne doteraz znie. Je totiž oveľa obsažnejšie ako pojem zdravotnícke zariadenie,“ spomína na počiatky svojho pôsobenia v Nadácii Harmony A. Halás. A drží sa slova inštitút doslova a do písmena. Objekt nevyzerá ako zdravotnícke zariadenie ani tak „nevonia“. A takisto ho nemožno ani podľa súčasnej klasifikácie zdravotníckych zariadení pomenovať. Nie je to denné sanatórium ani typická ambulancia, ani lôžkové zariadenie, a služby, ktoré v ňom deťom a ich rodičom poskytujú, sú na naše pomery skutočne nadštandardné, pritom sa za ne zatiaľ nedopláca. „To ma vždy a stále prekvapuje, táto schopnosť straty analyticko-koncepčného myslenia a komplexného pohľadu na problém. Na našu prácu sa predsa nemožno pozerať iba cez Liečebný poriadok, ktorý určuje, na čo má, a na čo nemá poistenec nárok. Musíme sa predsa pozerať ďaleko dopredu. Keď dnes investujeme niekoľko tisíc, tie sa nám v budúcnosti vrátia mnohonásobne,“ argumentuje A. Halás. Tvrdšie by sa to dalo povedať asi takto: spoločnosť, ktorá neinvestuje do liečby postihnutého dieťaťa, napokon stratí oveľa viac financií na sociálnych dávkach, nehovoriac o ďalších ľudských, rodinných, a napokon aj spoločenských frustráciách. Alebo ešte inak – problémy ďalších generácií nás predsa zaujímajú. „Vždy sa na všetko pozerám v súvislostiach, a tak sa snažím riešiť aj problém, ktorý po zvážení všetkých súvislostí vlastne niekedy ani problémom nie je. Chcem vedieť, čo treba dosiahnuť, akými cestami sa to dá zvládnuť a aký význam majú aj súvisiace, možno zdanlivo nepodstatné veci. Tak v našom zariadení poskytujeme aj elektroliečbu, vodoliečbu, termoterapiu karlovarskou rašelinou, akupunktúru, a ak mi ktosi začne argumentovať, že to už predsa tým deťom netreba, tak ma ‚vytočí‘. Všetky tieto procedúry sú významné, aavšak v rozličnej miere. Keď našim pacientom nebudeme poskytovať komplexnú liečbu, nebudeme dosahovať požadované zlepšenie zdravotného stavu. O čom sa to teda bavíme? Predsa o veciach, ktoré sú jasné,“ dostojí svojej zásade A. Halás, takže už o tom viac nehovoríme. Alebo predsa. „Ak naozaj budeme chcieť zachovať doterajšiu úroveň zdravotníckych služieb a ďalej ich rozvíjať, určite nechceme, aby to išlo na úkor detských pacientov. Zrejme začneme s relaxačnými a regeneračnými službami pre dospelých alebo pre podniky, ktoré dokážu oceniť zdravie zamestnancov,“ uvažuje nahlas. Iste sa už nad blízkou budúcnosťou zariadenia zamýšľal, pretože aj tú blízku, aj ďalekú má naplánovanú v jasných tézach, ktoré vypracoval ešte pred rokmi. A ide to všetko podľa plánu.

Sladké potešenie, obľúbený med

„Na súčasnej spoločnosti ma najviac irituje neúcta k sebe samému, neúcta k pacientovi, k človeku. Akoby sa strácal v nás ten pocit vnímať, akoby sme strácali dušu. Ak k nám rodičia prinesú dieťa neskoro so slovami, že im pediater povedal, že z toho ich dieťa vyrastie, verte, že ešte aj dnes sa to stáva, v tej chvíli pociťujem hnev z bezmocnosti,“ komentuje neželané chvíle na poste riaditeľa Nadácie Harmony A. Halás. A dáte mu za pravdu, keď sa dozviete, že až 80 percent detí, ktoré prídu včas, možno vyliečiť. Obraz o úrovni služieb, ktoré Rehabilitačné centrum poskytuje, si možno utvoriť aj podľa ocenení, ktoré stredisko dostalo. Je školiacim pracoviskom Slovenskej zdravotníckej univerzity pre stredný a vysokoškolský zdravotnícky personál.

Ako stavbára ho lákajú rekonštrukcie, pretože sú náročnejšie ako nové stavby. Treba pri nich uvažovať, riešiť problémy. Rekonštrukcia objektu bývalých detských jaslí sa vydarila nad očakávanie. Kde vlastne aktívny človek dobíja energiu, aby mohol aj zložité situácie riešiť poľahky? Kedysi v horách a dnes takisto, len v nižších polohách na chalupe a pri starostlivosti o včelie rodiny. Dokonca aj jeho med získava ceny v súťažiach. Priznáva však, že niekedy sa viac včelárstvu venujú jeho dvaja zaťovia.

A čo hory? „Mám takú predstavu, že by som už konečne mohol Tatry spoznávať ako turista. Teším sa na ne.“

Ing. Alojz Halás

Funkcia: riaditeľ Rehabilitačného centra Harmony

Vek: 57 rokov

Vzdelanie: Stavebná fakulta VŠT, Bratislava