Zvýšiť obrat a rozšíriť spektrum klubových príjmov pomáha aj burzové obchodovanie. Predpokladom vstupu na burzu je však vybudovanie pevného klubového zázemia – diváckeho i finančného. Pri serióznom podnikaní je burza akousi možnosťou na ďalšie zvýšenie ,,maximálneho výkonu“.

Jasne to pred niekoľkými rokmi vyjadril bývalý reprezentačný tréner Nemecka Berti Vogts: „O niekoľko rokov, keď budú mať kluby akcie na burze, musia mať vo funkcii športového riaditeľa odborníka, ktorý bude rozhodovať o športovom dianí. Veď si len všimnite Barcelonu. Príde tam holandský tréner a ťahá tam holandských hráčov. Za šesťdesiat miliónov mariek. Keď príde nový tréner, napríklad Talian, bude potrebovať pre svoj systém zasa talianskych futbalistov. Všetci Holanďania budú musieť odísť. To predsa nemožno financovať! Pri serióznom obchodovaní na burze už nebude miesto pre svojvoľné rozhodovanie úzkej skupiny ľudí.“

Najbohatší klub

Momentálne najbohatší klub sveta Manchester United vstúpil na burzu v roku 1991 ako druhé mužstvo v Anglicku . Po piatich rokoch sa cena jeho akcií zvýšila desaťnásobne. A rástla ďalej. Od vstupu na burzu vzrástli akcie klubu z Old Traffordu o 1 400 percent!

V roku 1998 funguje na anglickej burze 15 klubov a hlásia sa ďalšie. Za zmienku stojí aj to, že na burze je kótovaných šesť z ôsmich klubov, umiestnených v rebríčku „najbohatších 20“. V posledných rokoch začína byť pravidlom, že burzové karty miešajú aj zástupcovia nováčikov Premier League. Z nižšej súťaže medzi ostrovnú elitu postupujúci londýnsky Charlton v máji 2000 oznámil, že pred štartom sezóny 2000/2001 investujú do nákupu nových posíl 3 – 5 miliónov libier. Finančné prostriedky klub získal vydaním nových klubových akcií.

Prvým klubom na talianskej burze cenných papierov sa stalo rímske Lazio. „Vstupom na burzu sme zarobili 70 miliárd lír,“ hrdil sa prezident Sergio Cragnotti. Na jar 2000, po postupe do štvrťfinále Ligy majstrov, narástla cena ich akcií o 11 percent. Po rímskom Laziu otvoril bránu burzy aj mestský rival AS, ktorý sa stal druhým talianskym kótovaným klubom. Podobne ako prestup Vieriho do Lazia, odozvu mal aj krok prezidenta AS Rím Sensiho. Keď začiatkom roku 2001 angažoval nádejného mladíka Antonia Cassana, akcie rímskeho klubu okamžite stúpli o 2,27 percenta.

Hon na mníchovský Bayern a jeho majstrovské tituly akceleroval v roku 2000, keď na nemeckú burzu vstúpil v krajine najpopulárnejší futbalový klub Borussia Dortmund. Vďaka tomu, že sa stal akciovou spoločnosťou a svoje akcie začal predávať na burze, získal 270 miliónov mariek. Z toľkých peňazí sa dá potom aj nakupovať.

V apríli 1998 oznámili svoj vstup na finančnú burzu portugalské kluby FC Porto a Sporting Lisabon. Podobne sa rozhodlo vedenie švédskeho AIK Štokholm. Cena ich akcií, vzhľadom na úspechy na medzinárodnej scéne a obmedzenú popularitu doma, im však ešte dlho nedovolí konkurovať najlepším a najbohatším tímom sveta.

Viaceré príklady však ukazujú, že ani renomované veľkokluby to nemajú na burzách jednoduché. Niekoľko príkladov: S veľkými očakávaniami v decembri 2001 vstúpil na burzu cenných papierov taliansky tradičný klub a rekordér v počte titulov futbalového majstra Talianska Juventus Turín. Dovedna 35 percent základného kapitálu bolo k dispozícii vo forme akcií, cena za jednu predstavovala 3,70 eura. Vzápätí prišlo vytriezvenie. Kurz akcií totiž vôbec nebral ohľad na športové úspechy a klesol na 3,50 eura. Pokles spôsobil, že do kráľovstva rodiny Agnelliovcov, majoritných akcionárov najväčšieho talianskeho koncernu Fiat a majiteľov najslávnejšieho talianskeho futbalového klubu Juventus Turín, sa dokonca ,,dokúpil“ líbyjský revolučný vodca Muammar Kaddáfí…

Na konci s dychom?

Aj ďalšie slávne talianske kluby sú však v roku 2002 na konci s dychom. Hoci príjmy talianskeho profesionálneho futbalu od roku 1996 stúpli o 100 percent vďaka peniazom z platených televíznych staníc, výdavky v rovnakom období vzrástli o 200 percent – to má na svedomí predovšetkým neskromnosť hráčov a ich neustále rastúce príjmy nepoznajúce mieru. Finančné nožnice sa roztvorili najmä po tom, čo fanúšikovia začali odmietať a doteraz odmietajú platiť vysoké poplatky za televíziu a radšej sa chodia pozerať na prenosy futbalových stretnutí do kaviarní a reštaurácií.

To sú hlavné dôvody, prečo taliansky futbal takmer zo dňa na deň ovládol chaos: sever sa háda s juhom, malí s veľkými, kresťanskí demokrati s Berlusconiho vplyvnými priateľmi. Mnohí sa už v zákulisí pokúsili kluby predať. Šéf Hellasu Verona Pastorello by sa rád zbavil svojich pravičiarsko-extrémistických fanúšikov, no kupca nenachádza. Aj šéf rímskeho Lazia Sergio Cragnotti by dnes rád vystúpil zo stratového obchodu po tom, čo si v rokoch futbalového boomu a následnej bezhraničnej rozhadzovačnosti pri hromadnom predaji umelo predražených futbalistov poriadne namastil vrecká..

Mať tak cit (a etiku)

Talianske kluby však nie sú jediné, ktoré postihol takýto osud. Na európskych burzách možno už v roku 2002 nájsť 33 futbalových klubov a všetky bojujú s poklesom cien akcií. Napríklad Borussia Dortmund, ktorá je na burze od októbra 2000, sa nevie vrátiť k svojmu kurzu 10,80 eura za akciu. Cena je teraz na úrovni 5,70 eura. Kurz klesol aj akciám anglického veľkoklubu Manchester United, a to dokonca o dve tretiny. Dôvodov na to je niekoľko. Popri všeobecnom poklese cien všetkých akcií na burzách na futbalové akcie negatívne vplýva nižší príjem za televízne prenosy, než sa predpokladalo.

Všetci záujemcovia, ktorí investovali do akcií futbalových klubov, musia rátať s veľkým kolísaním cien. Ak mužstvo prehrá dôležitý zápas, akcie hneď poklesnú. Odborníci tvrdia, že na kalkulovanie so strednodobým a dlhodobým rastom cien sa akcie takmer nehodia. Je to teda záležitosť skôr fanúšikovská.

MILAN SEIFERT

Podľa pripravovanej knihy Futbal za každú cenu