Zmena na poste ministra financií, ale aj aktivity Strany demokratickej ľavice v súvislosti s privatizáciou Slovenského plynárenského priemyslu, a. s., neboli jedinými dôvodmi požiadať o rozhovor Františka Hajnoviča, ministra financií SR. Jeho názory na príčiny súčasného vývoja domácej ekonomiky sú determinované dlhoročnou prácou v Inštitúte pre finančné a menové štúdie Národnej banky Slovenska.

o Vývoj slovenskej ekonomiky v uplynulom roku bol do značnej miery determinovaný stavom svetovej ekonomiky. Výrazný útlm v USA sa postupne prejavil oslabením konjunktúry aj na – pre nás najdôležitejších – európskych trhoch. Ako sa pozeráte na súčasný stav slovenskej ekonomiky z hľadiska negatívneho vývoja deficitu zahraničného obchodu?

Súčasný vývoj slovenskej ekonomiky, ktorý je sprevádzaný hlavne významným stupňom vonkajšej nerovnováhy, sa dal očakávať. Treba si totiž uvedomiť, že makroekonomická stabilizácia sa dosiahla významnou reštrikciou domáceho dopytu a odohrala sa v zlepšujúcej sa situácii na zahraničných trhoch. Náš ekonomický rast bol ťahaný hlavne vonkajším dopytom, exportom. Navyše, nedostatok zdrojov nedovolil pripraviť také podmienky, ktoré by umožnili významnejším spôsobom oživiť domácu ekonomickú aktivitu. Nepodarilo sa urobiť dosť pre zvýšenie konkurencieschopnosti slovenských podnikov nielen na zahraničných, ale aj na domácom trhu. Analýzy, ktoré som mal k dispozícii, naznačovali, že ak sa zvýši domáci dopyt alebo ochabne zahraničná konjunktúra, môžu sa vrátiť problémy s obchodnou bilanciou Slovenska.

Nezlepšovanie situácie v obchodnej bilancii SR je podľa môjho názoru výsledkom dvoch tendencií. Po prvé, v slovenskej ekonomike sa implementovali a začali pôsobiť – čo je pozitívne – zahraniční investori. To umožnilo využiť priaznivú situáciu na zahraničných trhoch. Naproti tomu stabilizačné opatrenia zhoršili hospodárenie tých podnikov, ktoré vliekli so sebou bremená starých dlhov a nesplácaných úverov. Keď boli tieto podniky vystavené reštrikcii domáceho dopytu a úverov, začali postupne odchádzať – neboli schopné žiť v týchto tvrdších rozpočtových ohraničeniach. Tieto dve tendencie v podstatnej miere determinujúce vývoj slovenskej ekonomiky by boli mohli koexistovať a vývoj by nebol musel byť zlý, ak by sa boli zachovali proporcie medzi pozitívnym vývojom v zahraničí a úspornými opatreniami obmedzujúcimi domáci dopyt. Keďže sa naakumulovali zdroje na rast domáceho dopytu a zahraničná konjunktúra sa oslabila, zahraničnoobchodná bilancia sa začala zhoršovať. Samozrejme, že nezanedbateľný podiel tu mala aj výplata dlhopisov Fondu národného majetku SR, agresívna obchodná politika zahraničných obchodných reťazcov, ktorá zhoršila šance na domácej produkcie v konkurencii s dovozmi.

Možno predpokladať, že v relatívne krátkom čase sa situácia v obchodnej bilancii zlepší?
Veľa bude závisieť od toho, ako sa zmenia podmienky pre odbyt slovenských výrobkov na zahraničných trhoch. Budeme musieť rátať aj naďalej s opatrnou politikou v oblasti domáceho dopytu. Teda nebudeme si môcť dovoliť nadmernú fiskálnu expanziu, ani nadmerný rast reálnych miezd. A to až dovtedy, kým sa neprejavia pozitívne účinky investícií (tie začali významne rásť hlavne v minulom roku) či už rastom exportu alebo tým pomôžu zlepšiť konkurencieschopnosť domácich podnikov nielen na zahraničnom, ale aj domácom trhu, a tak obmedzia nežiadúce dovozy. Nemožno vylúčiť, že bude treba prijať aj iné opatrenia, ktoré by pomohli stabilizovať túto situáciu. Je to tak trocha hra o čas. Vcelku som ale presvedčený, že prevládnu pozitívne účinky zahraničných investícií, ako aj reštrukturalizačného a ozdravného procesu v bankovom a podnikovom sektore.

Do problémov by sme sa, samozrejme, dostali vtedy, ak by sme vonkajšiu rovnováhu neudržali príliš dlho. Otázka je, či by v zmierňovaní vonkajšej nerovnováhy popri opatrnej fiskálnej a mzdovej politike nemala hrať istú úlohu aj menová politika centrálnej banky. Mám na mysli to, či súčasná úroveň výmenného kurzu slovenskej koruny je celkom adekvátna výkonnosti domácej ekonomiky. Pritom si nepredstavujem, že výmenné kurzy domácej meny oproti hlavným zahraničným menám by mali byť zásadne iné ako súčasné. Isté zamyslenie, ako a kam smerovať kurz by však, podľa mojej mienky, bolo užitočné.

Zdôraznili ste, že pre zdravý ekonomický vývoj SR je nevyhnutná opatrná fiskálna politika a umiernený rast miezd. Na Slovensku sú však v tomto roku voľby, a tie každú vládu inšpirujú popustiť uzdu nielen verejným financiám, ale aj rastu miezd. Nebojíte sa tlaku nielen koaličných partnerov, ale aj straníckych kolegov?
To, že na post ministra financií som nastúpil až po schválení zákona o štátnom rozpočte na tento rok, keď minimálne zo zákona vyplývajú ohraničenia pre použitie verejných financií, považujem za výhodu.

Samozrejme, že sú tu aj niektoré neistoty, a to nielen v príjmovej časti verejných financií, ale aj v naplnení makroekonomických predpokladov, ktoré sa využili pri konštrukcii tohtoročného rozpočtu. Istý problém vyplýva aj z toho, že nie je celkom súlad v predpokladoch o vývoji miery inflácie v Menovom programe NBS na rok 2002 a v zákone o štátnom rozpočte. Navyše, treba vziať do úvahy, že v čase, keď sa pripravoval menový program NBS a návrh zákona o štátnom rozpočte boli predpoklady o vývoji slovenskej ekonomiky predsa o niečo optimistickejšie ako v súčasnosti. Napriek tomu som presvedčený, že by bolo predčasné robiť akékoľvek korekcie v týchto východiskách. Sú totiž reálne dôvody predpokladať, že hlavne v druhom polroku dôjde k oživeniu v zahraničí, z ktorého by naša ekonomika mohla významnejšou mierou profitovať.

Obavy z budúceho vývoja slovenskej ekonomiky vyvoláva aj jej hodnotenie ratingovou agentúrou FITCH. Tá ako jediná z troch najvýznamnejších svetových ratingových agentúr ponechala SR v neivestičnom pásme svojej stupnice hodnotenia.
Súhlasím s tým, čo v súvislosti s rozhodnutím tejto agentúry deklarovala centrálna banka. Nemyslím si, že je dôvod predpokladať, že Slovenský plynárenský priemysel (SPP) sa nebude privatizovať v pôvodne plánovanom termíne. Okrem toho, variant spôsobu privatizácie SPP navrhovaný Stranou demokratickej ľavice (SDĽ) neznamená zníženie objemu prostriedkov (vyčlenených z výnosu za privatizáciu SPP) na splácanie štátneho dlhu oproti objemu vyplývajúceho z doteraz vládou SR schváleného a platného projektu. Podľa mojej mienky nie je opodstatnená ani príliš veľká citlivosť na správu o rozhodnutí FITCH aj preto, že rating robený v súčasnosti sa nedá celkom dobre porovnávať s ratingami robeným vlani agentúrami Standard and Poor´s a Moody´s. Vtedy boli totiž iné – a optimistickejšie – výhľady vývoja svetovej, ale aj európskej ekonomiky, a teda aj deficitu nášho zahraničného obchodu. Napokon, ani prechodné zneistenie našej politickej scény v čase pred voľbami nemusí byť rozhodujúcim argumentom, pokiaľ existuje – zatiaľ nespochybnená – vôľa centrálnej banky a vlády udržiavať menovú stabilitu a fiskálnu disciplínu. Podľa mojej mienky sa oproti predchádzajúcemu roku podstatne nezmenili ani politické neistoty, pretože preferencie jednotlivých politických strán sa významnejšie nezmenili. Jedinou skutočne novou správou, ktorá by mohla mať vplyv na problém prefinancovať bežný účet platobnej bilancie, je deficit obchodnej bilancie za uplynulý rok. Menej bude naň vplývať výhľad vývoja tohto ukazovateľa v tomto roku.

Návrh SDĽ na zmenu postupu privatizácie SPP vyvolal v podstate iba negatívne reakcie koaličných partnerov, ktorí sú presvedčení, že znamená skutočné zastavenie procesu privatizácie tejto spoločnosti.
Predovšetkým si nemyslím, že v procese privatizácie SPP je všetko rozhodnuté a uzavreté, a teda nedá sa na ňom nič zmeniť. Takéto vyhlásenia považujem za účelové. Predovšetkým je treba, aby rozhodnutie o tomto probléme bolo zodpovedné, transparentné a najvýhodnejšie z tých, ktoré dokážeme v súčasnosti urobiť. Nemali by sme nadmieru podliehať presvedčeniu, že v krátkom čase, a to zdôrazňujem, nemožno dosiahnuť dohodu aj o inom riešení. Myslím, že rozhodnutie o privatizácii SPP by malo vychádzať z niekoľkých základných princípov:
– zabezpečiť stabilitu Sociálnej poisťovne, a. s., ktorá by mala byť z týchto zdrojov kapitalizovaná,
– znížiť zahraničnú a vnútornú zadlženosť štátu,
– zabezpečiť aby SPP fungovalo a prosperovalo,
– zaistiť, aby obchodná politika SPP (ceny plynu pre obyvateľov a podniky) bola prijateľná z hľadiska sociálnej únosnosti, nákladov a konkurencieschopnosti podnikateľských subjektov.

Ak objektívne analýzy ukážu, že zatiaľ platné rozhodnutie vlády SR je najlepším spôsobom privatizácie SPP, nebudem mať problém podporovať a presadzovať ho aj vo vnútri SDĽ. Bohužiaľ, spôsob ktorým tento – uznávam citlivý – proces privatizácie prebiehal, zúžil priestor pre vecnú diskusiu a vytvoril pocit nedôvery.