Bernard Arnault, päťdesiatdvaročný miliardár a vedúci impéria na výrobu exkluzívnych tovarov, Moet Hennessy – Louis Vuitton (LVMH) je náruživým zberateľom. Zbiera umenie a skupuje naznamenitejšie značky. Vďaka náruživosti sa mu podarilo vytvoriť vedúcu firmu na trhu exkluzívnych tovarov, ktorá na míle vpredu vlastných konkurentov ako Gucci a Richemont.

Podľa údajov firmy Hoover´s v roku 2000 dosiahli tržby LVMH 10,9 mld. USD, Tento ukazovateľ je pri Gucci 2,23 mld. USD a pri Richemont 3,24 mld. USD.

„Prvý obraz v mojej zbierke som si kúpil na aukcii Sotheby´s v New Yorku v roku 1982. Bol to Londýnsky most od Moneta. Vtedy nebolo londýnske obdobie jeho tvorby príliš populárne a mne sa podarilo túto prácu kúpiť za 300 000 USD. Dnes toto dielo stojí dvadsať razy viac!“, spomína si Arnault. Odvtedy nikdy nepremešká možnosť vyhlásiť, že móde sa netreba sa netreba nechať slepo zviesť módnymi trendmi, prípadne to, že treba dať na nezávislé názory.

Bernard Arnault je človek a nič ľudské sa mu neprieči. Nikto nebude riskovať, aby tvrdil, že sa nenechá ovplyvniť náladami verejnej mienky. Koncom deväťdesiatych rokov sa nechal zviesť a stal sa jedným z najväčších investorov do internetových firiem, ktoré nemali veľkú životnosť.

Bez ohľadu na to, menej ako za dvadsať rokov sa Bernardovi Arnaultovi podarilo vytvoriť zbierku z viac ako 50 známych značiek, ktoré vytvárajú súhvezdie firmy LVHM, firmy kde jeho osobný podiel dosiahol 48%. Medzi perly tejto vo svete najväčšej zbierky „hviezdnych“ obchodných značiek patria také ako Christian Dior, Louis Vuitton, Tag Heuer, Hennessy, Dom Perignon a ďalšie.

Mimochodom Arnault je prísny. V jednom z nedávnych rozhovorov pre americký časopis Harvard Business Review vyhlásil, že na celom svete sa nájde len desiatka značiek, ktoré by zodpovedali jeho „hviezdnym“ kritériám.

„Povedal by som, že „hviezdna“ značka musí mať prinajmenej štyri kvality. Je to značka, ktorú neovplyvňuje čas, ale súčasne je veľmi moderná, rýchlo sa vyvíja a prináša veľký zisk.“

Znamená to, že podľa logiky Arnaulta, zo všetkých značiek LVHM sa za „hviezdnu značku“ dá považovať len Dior a Vuiltton. Také perly ako Dom Perignon, Henessy a Guerlain, nezodpovedajú kritériám „hviezdnosti“. Výroba alkoholických nápojov sa nemôže rýchlo vyvíjať a značku Guerlain sa dá len ťažko považovať za modernú. Náročnosť vedenia LVHM sa stala jednou zo zložiek jeho úspechu. Avšak samotný Arnault tvrdí, že základom jeho filozofie riadenia leží to, že si váži slobodu umelca. „Naše podnikanie je postavené na tom, že našim umelcom a dizajnérom poskytujeme nekonečnú slobodu tvorby,“ hovorí.

Podľa mesačníka Forbes, LVHM je v porovnaní s konkurentmi oveľa menej centralizovaná. Napríklad vedúci dizajnér firmy Gucci Tom Ford je zodpovedný za každú topánku, večerné šaty, kravatu, alebo parfém, teda za všetko či firma vyrába.V LVHM je to úplne naopak. Arnault dáva značkám možnosť, aby si úplne zachovali vlastnú tvár. Preto trvá na tom, aby každá zo značiek, ktorej je vlastníkom fungovala ako samostatná firma. Na rozdiel od Gucci, LVHM nemá vedúceho dizajnéra.

„Proces transformácie myšlienky tvorcu na úspešnú značku si vyžaduje zvláštny talent. Treba hľadať styčné body dvoch úplne iných profesií – tvorivosti a podnikavosti. Niekedy sa treba vzdať, zdalo by sa úplne prirodzených riešení z hľadiska obyčajného biznisu. Čo robiť keď má človek jednoducho tvorivú krízu a potrebuje odcestovať do Španielska, alebo Peru, aby jednoducho popremýšľal. Oblasť tvorby sa nedá predpovedať a je iracionálna. Ak s tým podnikáte, treba to jednoducho brať do úvahy,“ tvrdí Arnault.

Vypracoval nezvyčajný model riadenia. Čím bližšie spolupracujú obchodníci sa autori tvorivých koncepcií, tým viac majú slobody vo vypracovaní značky, tým lepšie sú finančné výsledky. Samotný Arnault hovorí, že systém riadenia, ktorý vytvoril je kombinácia centralizovaného riadenia a osobnej slobody.

Momentálne je skupina LVMH zložená z asi päťdesiatich značiek. Vedú ich manažér a dizajnér. Každá firma dostáva rozpočet, ktorý sa posudzuje raz za pol roka. Keď sa schváli rozpočet, Arnault poskytuje firmám úplnú slobodu.

Každá z firiem, ktorá je súčasťou LVMH má právo požiadať materskú firmu, aby za ňu rokovalo o prenájme kancelárskych priestorov, získaní zliav na reklamu alebo poskytnutí financovania. Centralizovane sa určuje aj stratégia konglomerátu. Práve Arnault určuje aké nové značky chce získať LVMH, práve „hore“ sa hľadajú nové možnosti pre značky, ktoré patria firme.

„Myslíme si, že dizajnéri by mali mať najväčšiu slobodu, ale sme presvedčení, že môžeme zameriavať ich činnosť do potrebného podnikateľského koryta,“ hovorí Arnault. Šéf LVHM ako príklad spomína dizajnéra Johna Galiano, dizajnéra firmy Dior. Arnault tvrdí, že nie je len geniálnym dizajnérom, ale chce aj vidieť svoje modely na ľuďoch a chce aby sa dobre predávali. „Naša úloha je v tom, aby sme integrovali Galiano do systému LVHM, a neukrojili z jeho tvorivého potenciálu,“ poznamenáva Arnault.

Napríklad Arnault si zavolá Galiano a hovorí mu: „John v tejto sezóne potrebujeme takú obuv, ktorú by sme mohli predávať v Japonsku.“ Galiano cestuje do Japonska, pozerá čo nosia Japonci, pozerá čo sa im páči, čo nosia. Vracia sa s hotovými návrhmi, o ktorých si myslí, že budú populárne medzi japonskými spotrebiteľmi.

Mimochodom, bez ohľadu na silné reči o nekonečnej slobode dizajnérov v LVMH, Arnault je čas od času núteným používať silové metódy. Koncom osemdesiatych rokov začal mať problémy s hlavným dizajnérom značky Dior Gianfranco Ferre, ktorý vytváral prekrásne modely, ale podľa názoru Arnaulta bol príliš nezávislý na to, aby mohol zostať v LVMH

Preto v roku 1995 keď sa skončila platnosť jeho kontraktu, Arnault ho nepredĺžil a bez zbytočných slov na miesto Ferre menoval Galiano. Všetci pochopili, že LVMH je boss a sloboda má svoje hranice.

Arnault si zvykol na to, že dosiahne to čo chce. Narodil sa v marci 1949 v meste Lille na severe Francúzska. Jeho otec bol majiteľom stavebnej firmy. Po skončení Ecole Polytechnique sa Arnault vrátil do rodného mesta, ktoré je medzi Francúzmi známe tradíciami.

„Keď sa Bernard vrátil z Paríža, pochopil som, že tento chlapec má veľkú budúcnosť Bernard si vôbec nevážil podnikateľské tradície, mal železnú logiku a schopnosti prijímať strategické rozhodnutia,“ spomína si starý rodinný priateľ Pier Godie, ktorý je v súčasnosti v predstavenstve firmy a je jedným z najbližších poradcov Arnaulta. Keď mal 28 rokov dostal sa do čela rodinnej firmy a postupne ju začal zo stavebnej transformovať na realitnú. V roku 1973 si zobral Anne Devavren, ktorá pochádzala z vplyvnej rodiny Rube – Turkuen.

V roku 1981 sa k moci dostali socialisti vedení Mitterandom. Arnault odcestoval do USA. Pod jeho vedením na ostrove Hutchinson postavili veľký činžiak na ostrove Hutchinson na Floride, ale už v roku 1984 sa budúci mozog LVMH vrátil späť do Francúzska.

Po návrate domov, Arnault kupuje stratovú štátnu firmu Boussac, medzi ktorej aktíva patrila značka Dior. Od tejto kúpy sa začalo zbieranie značiek. Ďalšou kúpou bola sieť obchodov Bon Marche a o rok neskôr firma Louis Vuitton Moet & Henessy. Kúpa bola úspešná a umožnila kúpiť nové exempláre : Givenchy (1988) , Kenzo (1993), Guerlain (1994). Ešte nedávno Arnault bol dosť záhadnou figúrou. O ňom sa veľa hovorilo, ale málo vedelo. Avšak v októbri minulého roku v Paríži vydali knihu La Passion Creative (Pasia tvorby), ktorá sa rýchlo stala najpredávanejším titulom. Kniha je zborníkom rozhovorov.

V knihe majiteľ LVMH odpovedá na otázky, ktoré sa týkajú jeho podnikania a súkromného života. Predstavuje sa ako prísny šéf a demokratická osobnosť. O vlastných kolegoch v LVHM hovorí málo, ale presne: „Majú právo robiť chyby, ale nemajú právo na neúspech!“

Arnault je vzorným otcom. Má päť detí, má rád tenis a dobre hrá na klavíri. Vďaka hudobnému talentu sa mu podarilo zlomiť srdce jeho dnešnej manželky Ellene Mercier. „Keď sme sa zoznámili urobil na mňa dojem chladného obchodníka. Keď som u neho v kancelárii uvidela klavír, poprosila som ho aby zahral. Bola som šokovaná ako vynikajúco zvládol Schopina,“ spomína.

Bernard Arnault má podľa odhadu analytikov druhý najväčším majetok vo Francúzsku. Pred ním je len dcéra zakladateľa firmy L ´Oreal. Tvrdí, že nepodniká kvôli peniazom. Tak ako to býva medzi Francúzmi, jeho hnacím motorom je náruživosť. „Peniaze neboli pre mňa nikdy hlavným cieľom. Celý čas ma nekonečne zaujímala tvorivosť a snaha po dokonalosti na najvyššej úrovni.“

Bernard Arno hovorí, že sila LVHM je v jej rôznorodosti. Práve to jej pomáhalo prekonať obdobia krízy a vystúpiť z nich ešte silnejšou ako pred ňou. Budeme dúfať, že v čase celkovej ekonomickej depresie to pomôže Arnaultovi a jeho impériu, keď je čoraz menej tých, ktorí sú ochotní zaplatiť za kabelku Vuitton 1000 USD a za fľašu šampanského 150 USD.