Laureáta Nobelovej ceny za ekonómiu Joseph Stiglitza majú radi jednoduchí ľudia, ale

neznášajú ho predstavitelia finančnej oligarchie. Stupeň antipatií sa dá posúdiť podľa reakcie hlavného ekonóma Medzinárodného menového fondu Kenetha Rogoffa. Stiglitz demonštruje, že „nenávidí“ Medzinárodný menový fond. Rogoff potvrdil reakciou na novú knihu Stiglitza s titulom Globalizácia a jej nepriatelia, že ide o vzájomné antipatie, píše v recenzii na publikáciu Stiglitza renomovaný autor denníka Financial Times Martin Wolf.

Stiglitz nie je len renomovaný ekonóm-teoretik, ale svoju času bol aj predsedom poradného zboru prezidenta USA a hlavným ekonómom Svetovej banky. Jeho námietky proti prioritám MMF sa nedajú ignorovať tak ako prechádzky námesačného človeka. M. Wolf konštatuje, že problém nie je ani tak v jeho osobe ako vo význame otázok, ktorými sa zaoberá. Za posledných dvadsať rokov sa urobilo toľko chýb, že sa nedá dovoliť si aspoň jeden prejav spokojnosti so samým sebou.

Argumenty Stiglitza sa dajú redukovať na dve tvrdenia. Prvé znie: globalizácia je blaho a jej nepriatelia si často nevšímajú jej výhody. Na vine je čiastočne egoizmus a pretvárka vyspelých krajín, čiastočne „trhový fundamentalizmus“ Medzinárodného menového fondu a niektorých vlád, zvlášť americkej.

Na stránkach vlastnej knihy sa Stiglitz podľa Financial Times predstavuje ako pravoverný medzi hriešnikmi. Pracovníkov Medzinárodného menového fondu odsudzuje za to, že bývajú v päťhviezdičkových hoteloch. Žijúc v blahobyte prijímajú rozhodnutia, ktoré sú schopné deštruovať život obyčajných ľudí. Napríklad Stiglitz si kladie otázku, ktorá sa týka Stanleyho Fishera, ktorý bol kedysi druhým mužom v Medzinárodnom menovom fonde. Nie jeho miesto v Citigoup „štedrou odmenou“ za to, že robil to čomu hovorili. Podobné osobné útoky zanechávajú nepríjemný dojem, poznamenávajú Financial Times a dodávajú, že to nie je najväčšia chyba knihy. Martin Wolf tvrdí, že v publikácii laureáta Nobelovej ceny sú najmenej tri chyby.

Prvou chyba. Je to Stiglitzov útok na to, že ekonomickí stratégovia nie sú schopní pochopiť nemohúcnosť trhu. Samotný autor však nechce priznať aj neschopnosť vlády. Nepáčia sa mu monopoly, ale vláda je najväčší monopol. Oveľa horšie je však tom, že mnohé vlády sú korumpovateľné, kruté a nekompetentné monopoly. Je naivné predpokladať, že niekedy konajú v prospech vlády.

Druhá chyba. Stiglitza málo trápi názor na jeho stanoviská. Vie o mase ľudí, ktorá vystupuje proti globálnej ekonomickej integrácii v akejkoľvek podobe a veria, že chudobným bude lepšie keď sa ich krajina úplne izoluje od globalizácie. Stiglitz priamo nehovorí svoj názor na tento problém.

Tretia chyba je najvážnejšia. Je plná zjednodušených schém. Napríklad Stiglitz porovnáva múdru evolučnú transformáciu Poľska so šokovou terapiou v Rusku. Avšak šoková terapia sa po prvý raz použila v Poľsku. Keď Stiglitz píše o ázijskej kríze v rokoch 1997 – 1998 zjednodušuje dilemy, ktoré stáli pred politikmi. Podľa neho lepším riešením krízy by boli opatrenia proti odlivu kapitálu, moratórium v splácaní úverov a rýchla reštrukturalizácia dlhov súkromného sektora. Je proti externej pomoci pre veriteľov ekonomiky, ktorá sa rúca. Je aj proti vysokým úrokovým mieram, ktoré sa využívajú pre udržanie devízových kurzov. Podobné názory nevyvolávajú spokojnosť recenzenta publikácie.

„Nie je známe prečo treba uľahčovať bremeno pre idiotov, ktorí si berú úvery v cudzej mene tým, že sa umelo udrží kurz meny. Súčasne sa však zvyšuje záťaž tých, ktorí si požičiavajú v domácej mene, píše M. Wolf. Samotné vlády problematických krajín sa vždy snažili vyhnúť sa defaultu. Ako ukazujú skúsenosti vždy boli schopní vrátiť úvery MMF. Znamená to, že pre externá pomoc pre krachujúcu ekonomiku má opodstatnenie. Pretože v problémových krajinách neexistujú efektívne procedúry banktrotu, len ťažko sa v nich dajú realizovať myšlienky Stiglitza.

Martin Wolf vytýka knihe sebauspokojenie, dezinformovanie čitateľa, nezodpovednosť a zjednodušovanie. Bohužiaľ pre Medzinárodný menový fond to neznamená, že ju môže ignorovať.

V úvahách Stiglitza je niekoľko presvedčivých momentov. Jedným z nich je to, že liberalizácia pohybu kapitálu, ktorá pokračovala dve desaťročia v s chybnými prístupmi k regulácii výmenných kurzov a slabosťou finančných systémov priviedla k sérii katastrôf.

Krajiny juhovýchodnej Ázie sa napríklad dokonca ani teraz nevrátili k tempám rastu, ktoré dosiahli pred krízou. Stiglitz má absolútnu pravdu keď obviňuje fond a iné inštitúcie z toho, nevarovali a neubránili tieto krajiny pred katastrofami.

Útoky Stiglitza na šokovú terapiu sú prehnané. Úplne zákonitý je však jeho protest proti politiky Medzinárodného menového fondu a Svetovej banky, že mlčky podporovali šialene skorumpovanú a nekompetentnú privatizáciu v Rusku a ostatných transformujúcich sa krajinách.

Odovzdanie kontroly nad prírodným bohatstvom veľkej krajiny niekoľkým banditom s dobrými kontaktmi je najškandalóznejšou udalosťou ekonomického života posledného desaťročia. Úplnú pravdu má Stiglitz aj keď hovorí o tom, že sa systematicky podceňuje úloha medzinárodných inštitúcií v liberalizácii pohybu kapitálu a prechode od komunizmu. Súprava nástrojov bola veľmi primitívna.

Medzinárodný menový fond zostáva relatívne nepriehľadnou verejnou inštitúciou, ktorá má veľkú moc nad vlastnými veriteľmi. Má všetky nedostatky, ktoré majú podobné inštitúcie. Je potrebná otvorenejšia diskusia o politike, ktorú vnucuje. Veľa razy kladie nekonečné množstvo podmienok, ktoré sú niekedy jednoducho neopodstatnené. Dráždivá a nedokonalá kniha Stiglitza veľa razy triafa do čierneho. Koniec koncov práca Medzinárodného menového fondu sa nehodnotí podľa krásy rétoriky a jeho vedenia, ale na základe úspechov jeho politiky. Tento úspech bol v lepšom prípade premenlivý. Stiglitz má v tomto zmysle pravdu. Fond by mal lepšie pracovať – je to v v záujme celého sveta, uzatvára Martin Wolf.