Evidentným trendom uplynulého roka bolo posiľňovanie strany Smer. Nie preto, že by ľudia boli ohrození na živote reformami – ako si myslí Fico – ale najmä pre takmer neprerušenú sériu programových, mocenských a korupčných sporov a káuz súčasnej koalície. V čom bude alternatíva, do ktorej vkladá nádeje už takmer tretina rozhodnutých voličov, iná a lepšia než súčasná vláda? Stačí si prečítať programový dokument Ekonomická a sociálna alternatíva a smer je okamžite zrejmý – ak by sa táto alternatíva mala bez zásadných korekcií realizovať, jej dôsledky by boli opačné, než sľubuje.

Oživiť ekonomiku!

Už úvod dokumentu dáva tušiť, že najsilnejšia politická strana nemá jasno v základných pojmoch, alebo – čo je pravdepodobnejšie – že zámerne zahmlieva. Smer chce „efektívne spájať hodnoty rovnosti, sociálnej spravodlivosti a ľudskej solidarity“. Rovnosť, definovaná akokoľvek inak než ako rovnosť šancí pred zákonom, však nie je hodnotou, ale cieľom rovnostárov. Sociálna spravodlivosť spravidla rozkladá skutočnú spravodlivosť, o to viac, že v predstavách Smeru je zjavne dosiahnuteľná iba masívnym prerozdeľovaním vytváraného bohatstva. A ľudská solidarita je úžasná iba do momentu, kým je dobrovoľná, alebo aspoň všeobecne akceptovaná – nie však v momente, keď sa väčšina rozhodne prerozdeľovaním zobrať a privlastniť si majetok menšiny. Táto novoreč takzvanej novej ľavice (po ficovsky tretej cesty) je skutočne čarovná, pretože hneď ďalšia veta pojednáva o „potrebe podporovať trhové mechanizmy“. Tu ide asi iba o nedorozumenie, pretože trhové mechanizmy netreba podporovať, treba im len vytvoriť podmienky vo forme čo najširšej ekonomickej slobody – a to práve Smer, ak sa dá veriť tomu, čo jeho predstavitelia hovoria, nemá veľmi v pláne.

K slovu sa dostáva aj legendárny slogan SDĽ spred štyroch rokov o oživení výroby. Fico by chcel „rýchlo prijímať vážne rozhodnutia, ktorých cieľom by bolo oživenie ekonomiky pri sociálnej únosnosti potrebných reforiem“. O sociálnej únosnosti reforiem sa dá debatovať veľmi dlho a prvým predpokladom zmysluplnosti takej debaty je pochopenie príčin zlého stavu a efektívnych nástrojov na jeho zlepšenie. Lenže debata o daňovej, zdravotníckej či dôchodkovej reforme poukázala najmä na to, že predstavitelia Smeru nerozumejú ani jednému – od úplne pomýlených analýz príčin, prečo reformy treba robiť, cez neznalosť základných faktov až po triafanie úplne iných cieľov, než aké by triafať bolo treba. Ešte zaujímavejšia je niekoľkokrát opakovaná téza, že „Smer považuje za dôležité oživiť ekonomiku“. Ignorujúc fakt, že dlhodobé zlyhávanie pokusov vlády oživovať akúkoľvek ekonomiku potvrdzuje ekonomická veda aj desiatky príkladov po celom svete, pozoruhodné je ono populisticko-burcujúce zvolanie oživiť. Najmä v čase, keď slovenská ekonomika rastie najrýchlejšie v regióne a niekoľkonásobne rýchlejšie ako krajiny eurozóny.

Viac v rozpočte bez ďalších daní

Nezmeniteľnou podmienkou pre vstup Smeru do vládnej politiky je následovné krédo: „Účasť Smeru vo vláde by už nesmela viesť k ďalšiemu znižovaniu životnej úrovne a prijaté opatrenia by museli tvoriť základ postupného zlepšovania života väčšiny obyvateľov SR.“ Bude zaujímavé sledovať konzekvencie slovíčka nesmela, pretože čarovné prútiky už dávnejšie vyšli z módy – ibaže by Smer disponoval nejakou výkonnou tlačiarňou na peniaze. Okrem toho, ak životnú úroveň posudzujeme podľa vývoja reálnych miezd, životná úroveň v roku 2003 skutočne o čosi klesla, ale v roku 2002 oveľa výraznejšie stúpla. Robiť z jednoročného vývoja ďalekosiahle závery je síce z opozičných lavíc lákavé, tento bumerang sa však Ficovi môže vrátiť oveľa skôr, než si myslí.

Smer by tiež chcel „reálne zabezpečenie ďalších príjmov do štátneho a verejného rozpočtu“, a to vraj „bez ďalšieho daňového a odvodového zaťaženia“. Na inom mieste však hovorí o „zmene zákona o dani z príjmov fyzických osôb, kde je Smer za zachovanie progresivity,“ pretože rovná daň vraj zvýhodňuje iba bohatých a „znamená nezanedbateľné výpadky v príjmovej časti rozpočtu“. Výpadky s rovnou daňou asi naozaj prídu, ekonómovia sa však zhodujú, že ich trvanie je ohraničené rokom či dvomi. Rovná daň je tiež – v súlade s princípmi Smeru – sociálne spravodlivá, pretože každému berie rovnaké percento a chudobnejším dokonca pomáha, pretože vďaka vysokej odpočítateľnej položky bude ich efektívna daňová sadzba nulová alebo nižšia než doposiaľ. Trestanie úspešnejších vyššou daňovou sadzbou má dlhodobo iba tri dokázateľné efekty – demotiváciu, obchádzanie zákona a únik mozgov do menej zdaňovaných krajín. Ak by Smer tlačil na nižšiu sadzbu rovnej dane, bolo by to rozumné a pomohlo by to aj nízkopríjmovým skupinám občanov a strednej vrstve. Lenže to by asi nebolo z čoho financovať „dostatočné rozvojové impulzy“.

Návrh rozšíriť odpočítateľné položky zo základu na výpočet dane pre firmy i živnostníkov je zasa – v kombinácii s úmyslom znovuzaviesť progresívne zdaňovanie – v rozpore s cieľom „zamedziť daňovým únikov“, čo má byť podľa Smeru dôležitým zdrojom na zvýšenie rozpočtových príjmov. Jedinou cestou na efektívnejšie vyberanie daní je totiž čo najjednoduchší daňový systém – Smer presadzuje opak.

Debatovať o výške dane z pridanej hodnoty má zmysel – jednotná sadzba 19 percent zrejme skutočne nie je najšťastnejším riešením. Lenže zvedenie viacerých (a z logiky veci nižších) sadzieb by znamenalo menej peňazí v rozpočte: lenže čo s tým, keď sú tu všetky tie impulzy, priority, rozvoj a oživenie? To isté platí o spotrebných daniach a úmysle Smeru „otvoriť otázku nevyhnutnosti pristupovať k ich zvyšovaniu nad úroveň, harmonizovanú v EÚ“. Túto otázku naozaj otvárať netreba – zvyšovanie týchto daní nad rámec direktív eurolandu je motivované iba túžbou vlády prerozdeľovať – a ak je táto túžba u niekoho naozaj silná, je to práve Smer. Jeho ďalšími zámermi sú totiž modernizácia železníc, budovanie diaľnic, dostavba jadrovej elektrárne v Mochovciach, spolufinancovanie ekologických projektov, vzdelanostná ekonomika, rozvoj vidieka, cestovného ruchu… Takže asi ďalší planý sľub – ak by klesli (lepšie povedané – ak by skôr či neskôr nestúpli) daňové príjmy, za koho peniaze by Smer chcel rozdávať?

Ficova šanca

Tiež dobré je konštatovanie, že „Smer si uvedomuje nutnosť naštartovania (dôchodkovej) reformy“ a zároveň „presadzuje budovanie silného priebežného dôchodkového systému“. Lenže práve priebežný systém je príčinou dnešných a najmä budúcich problémov, čo len potvrdzuje, že Ficov odborný tím (ak nejaký má) musí ešte veľa objavovať. Ak je niečo na schválenej Kaníkovej reforme hodné kritiky, tak je to práve zachovanie pomerne silného priebežného systému, pretože aj po zvýšení veku odchodu do dôchodku sa v dôsledku demografie hrozba kolapsu priebežného systému (respektíve enormných nákladov naň) iba odsunie o niekoľko rokov. Jediným systémovým riešením je zavedenie kapitalizačného piliera s osobnými účtami občanov – Smer však „navrhuje okamžite oddialiť realizáciu kapitalizačného piliera“. Argumenty, ktorými svoj návrh podopiera, však dokazujú iba to, že analytikom Smeru by možno na úvod pomohlo pridŕžanie sa faktov.

Chýbať nemôže ani sľub, že „Smer by okamžite zrušil poplatky“ v zdravotníctve, pretože podľa Ficovych ekonómov „sú v rozpore s Ústavou“ – čo, mimochodom, Ústavný súd nepovedal – a „nemajú nijaký efektívny význam“. Pritom práve marginálne poplatky výrazne znížili spotrebu liekov a aj doposiaľ často umelo indukovaný dopyt po nemocničných lôžkach, čím len za prvé mesiace ušetrili miliardy, o ktoré sa znížil rast dlhov – stačí sa opýtať v zdravotných poisťovniach. Podľa Smeru tiež „prípravu a zavádzanie reformných opatrení nie je možné urobiť bez tesného dialógu s predstaviteľmi profesionálnej zdravotníckej verejnosti“. Lenže, ktorá to je, tá verejnosť? Záujmové skupiny, ktoré na doterajšom plytvajúcom chaose v zdravotníctve profitovali? Alebo lekári, ktorí reformu vítajú, pretože zdravotníctvo môže začať normálne fungovať a tým lepším umožní zarábať tak, ako to dosiaľ videli len v amerických či nemeckých seriáloch?

Smer by chcel vládnuť a všetko nasvedčuje tomu, že dostane šancu. Jedinou nádejou, ktorá je však sama osebe zvrhlá, je to, že za ním stoja silné podnikateľské skupiny, ktoré vedia alebo skôr či neskôr pochopia, kam Ficova tretia cesta povedie. A po uspokojení svojich záujmov mu to zarazia. Dovtedy si však treba silno držať klobúky.