V porovnaní s ťažkosťami, na ktoré narazili stavitelia Panamského prieplavu, by výstavba železnice medzi Amerikou a Áziou v dnešných časoch bola podľa odborníkov bežná vec. Rovnaký názor má aj kanadský železničný odborník Mike LaForet. Na konferencii politikov a pod-

nikateľov z Aljašky a západnej Kanady v kanadskom Calgary v roku 2001 povedal: „Pádom Sovietskeho zväzu sa skončilo nepriateľstvo medzi Rusmi a Američanmi. Oba národy si zaslúžia, aby ich spájalo čo najviac ciest.“

Konferencia sa zaoberala najmä železničným prepojením Aljašky a Kanady. Na uskutočnenie tejto myšlienky treba postaviť železničnú trať v dĺžke

1 440 km so zložitou infraštruktúrou naprieč nehostinným priestorom americko-kanadského severu. Motorom myšlienok na predĺženie železnice až na polárny sever je prírodné bohatstvo Aljašky. Bývalý prezident Spojených štátov amerických Bill Clinton uvoľnil na vypracovanie projektu šesť miliónov dolárov. Vznikla dvojstranná komisia, ktorej úlohou je posúdiť uskutočniteľnosť projektu a vyčísliť jeho ekonomický prínos.

Na kanadskej strane má myšlienka železnice spájajúcej kanadské teritórium Yukon s Aljaškou živý ohlas a podporu aj v politických kruhoch. Znížila by sa totiž cena surovín a tovarov dovážaných zo severu. Dnes sú podstatne drahšie najmä pre vysoké dopravné náklady.

Po tom, ako prezident USA George Bush povolil prieskum a ťažbu ropy aj v chránených oblastiach Aljašky, našla myšlienka železničného spojenia priaznivcov aj medzi ekológmi. V prísne chránených rezerváciách by oveľa radšej videli železnicu než neestetické ropovody a plynovody. V dobrom zmysle slova by sa to mohlo týkať aj pripravovaného plynovodu z aljašského arktického ropného strediska Prudhoe Bay do kanadskej provincie Alberta.

Myšlienka si získava priaznivcov

Pre tých, ktorí by radi videli železničné spojenie Ameriky a Ázie, je tunel pod Beringovým prielivom druhou etapou predchádzajúceho projektu. Predstava, že raz bude možné nasadnúť do vagóna v kanadskej Britskej Kolumbii a vystúpiť napríklad vo Vladivostoku, povznáša mnohých severanov. Člen parlamentu kanadského teritória Yukon Larry Bagnell je nadšený natoľko, že sľubuje: „Pobijem sa s každým, kto nás označí za fantastov.“

Aj na ruskej strane podporuje projekt čoraz viac ľudí. Riaditeľ moskovského Centra pre regionálne dopravné projekty Viktor Razbegin tvrdí, že železnica by skrátila prepravný čas tovarov o dva týždne, pričom by mohla prepravovať až 30 miliónov ton tovarov ročne. V. Razbegin odhaduje náklady na výstavbu trate, vrátane tunela pod Beringovým prieplavom, na 50 miliárd dolárov. Ruskej strane zostáva maličkosť: postaviť 3 200 km dlhú odbočku od Bajkalsko-amurskej magistrály k Beringovmu prielivu. Na Aljaške by išlo o výstavbu 1 200 km novej železnice od brehu Beringovho prielivu do stredocentrálneho Fairbanksu a odtiaľ spomínaných 1 440 km do hĺbky kanadského územia.

„Železničné spojenie Ázie a Ameriky je nádherná predstava,“ pripúšťa aljašský guvernér Robert Kong. „Dovolím si však pripomenúť, že ani na ruskej, ani na americkej strane neexistuje žiadna stopa po infraštruktúre, ktorá by takúto stavbu umožňovala.“ Preto obracia pozornosť na to, čo je reálne už dnes. Vo februári 2001 Rusko liberalizovalo prelety cez Sibír do Ameriky. Do roku 2010 na tom Rusko zarobí 300 miliónov dolárov. Moskva tiež oznámila, že otvorí letnú lodnú trasu aj pre americké lode plávajúce z Barentsovho mora do rovnomenného prielivu. Je to hmatateľné a takmer zadarmo.

Americké úspechy

Myšlienka na transkontinentálne spojenie medzi Áziou a Amerikou nie je nová. Avšak už to, že zainteresované strany zatiaľ nenašli finančné prostriedky ani spôsob, ako zaistiť stavbu cez nehostinný sever bez infraštruktúry, ju odkladá skôr na neurčito.

Nádejou do budúcnosti však zostáva mentalita Severoameričanov. Keď sa zapália pre vec, nasadia neobyčajné pracovné tempo. Obyvatelia Aljašky sa v roku 1914 rozhodli postaviť 756 km dlhú železnicu z mesta Seward na polostrove do stredocentrálneho Fairbanksu. Po osemročnej drine ju v roku 1922 dokončili. Vedie nádhernou prírodnou scenériou a dodnes je jedinou železnicou na území Aljašky.

Ďalším príkladom bola stavba strategickej a hospodársky veľmi dôležitej exteritoriálnej diaľkovej cesty – Alaska Highway. Hradskú spájajúcu Aljašku a dolnú časť USA začali Američania stavať v marci 1942. Po japonskom útoku na Pearl Harbour a možnej hrozbe napadnutia Aleutských ostrovov americká vláda rozhodla o potrebe urýchleného vnútrozemského spojenia s Aljaškou, ktorá bola dovtedy dostupná iba letecky alebo po mori.

Alaska Highway vedie prevažne kanadským územím. Výstavbu financovali Američania, materiál dodávali Kanaďania. Vlády oboch krajín sa dohodli, že za prevážaný tovar sa nebude vyberať prejazdné clo.

Alaska Highway sa začína v kanadskom mestečku Dawson Creek v Britskej Kolumbii. Celých 2 450 km do aljašskej osady Delta Junction prerazili americké stavebné jednotky za rekordných osem mesiacov. Priemerný týždenný stavebný výkon členitým horským terénom s množstvom močiarov, riek, potokov cez tajgu, tundru a hustý les tvoril úctyhodných 75 km. Cesta bola pôvodne prašná, nie príliš kvalitná, ale zjazdná. Po dokončení ju Američania okamžite zlepšovali. Rozširujú a skvalitňujú ju ešte aj dnes, po 58 rokoch od jej otvorenia. Celý úsek Alaska Highway je už asfaltový, pričom povrch má podľa amerických kritérií veľmi dobrú kvalitu.

Podľa zahraničných prameňov