Úroveň vzdelávacieho systému ovplyvňuje život krajiny na dlhé roky dopredu. Školy do veľkej miery ovplyvňujú, aké hodnoty mladí ľudia vyznávajú, aké správanie preferujú, aké vedomosti a zručnosti im budú vlastné. Bez škôl, ktoré prispievajú k presvedčeniu, že slušnosť, pracovitosť, tvorivosť a sebavedomie vedú k úspechu, Slovensko nikdy nemôže byť skutočne prosperujúcou a stabilnou krajinou. Problém je, že práve také školy tu chýbajú – dlhodobý úpadok úrovne vzdelávania pripúšťa nielen ministerstvo školstva, ale aj rodičia, žiaci a často aj sami učitelia.

Čo školy neminie

Najväčší problém je v pravidlách, ktoré slovenský vzdelávací systém určujú. Na prvom mieste je to zlá organizácia škôl, ktorých je priveľa a ktoré nefungujú v konkurenčnom prostredí. Chýbajú aj peniaze – každoročná politická debata o prioritách sa končí konštatovaním, že priorít je veľa. A školstvo? Áno, je medzi nimi: niekde medzi potrebou zrekonštruovať vládne hotely a dotovať železnice.

Riešenie nie je zložité. Treba vytvoriť konkurenčné prostredie, napríklad aj zmenou spôsobu financovania škôl. Treba zmeniť obsah vzdelávania. Treba nechať na rodičov, učiteľov a žiakov, akú školu chcú. A treba sa dohodnúť, či je v spoločenskom záujme platiť vzdelávanie z daní, a ak áno, aký má byť podiel takto použitých verejných výdavkov.

Nebolo by spravodlivé povedať, že sa nič nedeje. Po dlhých rokoch prizerania sa postupnému úpadku konečne prišla nejaká predstava. Ministerstvo školstva presadzuje zmenu financovania škôl – nositeľom peňazí bude každý konkrétny žiak. Bude na ňom a jeho rodičoch, ktorú školu si vyberú (ak bude na výber, zrejme najlepšiu možnú) – a tá potom bude hospodáriť s „kupónom“, ktorý jej prinesú. To je prvý krok k tomu, aby sa školy začali usilovať o vyššiu kvalitu, atraktívnejší obsah vyučovania aj lepšie prostredie v školách a okolo nich.

Dôležitý je aj presun kompetencií. Zriaďovateľmi základných škôl sa stali obce. Ony samy najlepšie môžu rozhodnúť, či ich škola má šancu prežiť – napríklad nepostavia tribúnu na futbalovom štadióne, ale investujú do školy. Alebo či školu, ktorá nemôže konkurovať nejakej inej v ich okolí, jednoducho zatvoria a obstarajú deťom školský autobus.

Bez peňazí to však nejde. A vláda tu má stále silné slovo: aj po zmene spôsobu financovania totiž budú o hodnote „vzdelávacieho kupónu“ rozhodovať politici.

S peniazmi priamo súvisí aj iný, možno vôbec najväčší problém slovenských škôl – kto v nich pracuje pri podmienkach, aké tu dnes panujú? Najlepší učitelia pomaly odchádzajú, alebo majú aj inú prácu – deje sa to už roky – pretože čokoľvek iné ich uživí lepšie než školy. Konkurenciu podporujúca zmena financovania môže školám s dobrým manažmentom priniesť oveľa viac peňazí, z ktorých bude možné zaplatiť aj tých najlepších. Túto víziu však trochu kazia aj sami učitelia svojím odporom k zrušeniu nezmyselne rovnostárskych tarifných platov.

Zhrnuté a podčiarknuté: vzdelávací systém ešte čakajú veľké zmeny. Počet škôl bude musieť výrazne zareagovať na neustále klesajúci počet žiakov. Ušetria sa tým peniaze, ktoré sa so žiakmi presunú na zostávajúci, nižší počet škôl. Príde konkurencia, súťaživosť a podľa sľubov ministerstva aj oveľa väčšia voľnosť škôl v tom, čo a ako chcú učiť. Lenže kým sa nezmení ignorantský vzťah väčšiny politikov k vzdelávaniu, skutočne kvalitný systém tu asi tak skoro nebude.

Podplácanie verzus učitelia

A teraz priamo k veci: vláda sa rozhodla presunúť 300 miliónov korún daňových poplatníkov z uvažovaného 2-percentného zvýšenia platov učiteľom na zvýšenie sumy, ktorú ministerstvo hospodárstva rozdá v rámci investičných stimulov veľkým investorom. Priemerné platy učiteľov základných a stredných škôl v roku 2000 dosiahli približne 13-tisíc korún mesačne. V tomto roku už zrejme budú vyššie, dve percentá z takéhoto platu sa však stále budú pohybovať na úrovni okolo 300 korún mesačne. Pri učiteľských platoch to nie je málo. Lenže je tu aj vážnejší dôvod, prečo je rozhodnutie vlády, s neuveriteľnou aroganciou prezentované ako trest za pripojenie sa niekoľkých učiteľských odborárov k štrajku, škodlivé. A síce: investičné stimuly v dnešnej podobe nie sú ani náhodou užitočnejším výdavkom.

Čo vlastne to vzletné slovné spojenie „investičné stimuly“ znamená? Je to klasické podplácanie prichádzajúcich investorov, ale keďže to robí vláda, ktorá si na to dokonca vymyslela zákon, je pred slovkom podplácanie namieste doplniť legálne. Iste, robia to všetci naokolo, takže Slovensko asi nemá na výber. Teda, možno by malo: to by však muselo poskytnúť bezkonkurenčne najlepšie prostredie na podnikanie, napríklad zavedením nizučkej rovnej dane.

Skutočný problém investičných stimulov a` la Slovakia, ktorý sa prehĺbi práve o tých 300 miliónov pridelených korún, však spočíva v ich absolútnej netransparentnosti (Domino 37/2003 a 39/2003). Dnes nikto nezistí, koľko z jeho daní poputuje na základe rozhodnutia vlády investovaniachtivým zahraničným firmám. Takéto materiály na vládu predkladá ministerstvo hospodárstva, ktoré ich však, využívajúc dieru v zákone o slobodnom prístupe k informáciám, utajuje. Investori si vraj zverejnenie konkrétnych súm a ich konkrétneho účelu neželajú, zdôvodňujú úradníci, pretože by sa tým odhalili ich investičné stratégie. Lenže ak sú v ich stratégiách v role investorov daňoví poplatníci, majú právo vedieť, či strategickému investorovi prispeli desiatkami či stovkami miliónov na vybudovanie odtoku vody, odvoz zeminy či na platy jeho zamestnancov. Čo si v tomto prípade želajú platcovia daní, to úradníci neskúmajú. Ak už aj nič iné, toto korupciou zaváňajúce legálne podplácanie je dostatočným dôvodom na to, aby investičné stimuly nedostali prednosť pred učiteľmi.

Kauza presunu 300 miliónov od učiteľov k investorom odhalila ešte čosi. Nech je aj súčasný minister reformnejší než všetci jeho predchodcovia, na osvietenú autoritu, ktorá ostatných presvedčí o skutočnom význame kvalitného vzdelávania a dovtedy aspoň v kľúčových situáciách dokáže povedať nie, Slovensko ešte stále iba čaká.