Istotne nie je ženou Fera Tarabu, aj keď často nebýva doma a angažuje sa v rámci svojich profesionálnych, ľudských i časových možností. Jej meno sa nespočetne ráz objavuje v novinách, a to vždy, keď treba rýchly, jasný a výstižný komentár k situácii, ktorá sa dotýka všetkých, avšak zodpovedne sa k nej vie vyjadriť iba niekoľko naslovovzatých odborníkov. Je sociologičkou, pedagogičkou, manažérkou nadácie, nuž, a dodajme aj to obligátne – matkou a manželkou. Jej manžel, známy humorista, sa raz posťažoval spôsobom sebe vlastným, že doma sa cíti ako v letiskovej hale vo viedenskom Schwechate, lebo tam sa najčastejšie vidí, stretáva a lúči so svojou manželkou. „Sú zase obdobia, keď som stále doma, a na tie sa veľmi teším, lebo sa venujem iba jednej veci a nerozptyľujem sa inými. V tom čase mám aj také chvíle, že reagujem, ale neodpovedám na otázky, ktoré padli,“ hovorí Iveta Radičová.

Takže je istým spôsobom extrémistka. Na jednej strane sa dokáže rozdať, rozčleniť do niekoľkých polôh a venovať čas viac iným ako sebe. Na druhej strane, ak sa do niečoho zahryzne, tak nepustí. Zatne sa a pracuje len na svojom projekte, ktorý je v danom čase najdôležitejší. V tomto období je to publikácia, ktorá sa zaoberá problémami sociálnej ochrany. Ale podľa jej slov „je jeseň vždy takým útržkovitým obdobím v živote.“ To bude asi tými padajúcimi listami.

Okrem knihy sa v súčasnosti venuje aj študentom – na vysokých školách sa začal jesenný semester. Aby to bolo zaujímavejšie a možno aj zložitejšie, veď život nie je priama čiara, učí na troch fakultách a ešte sa venuje aj práci v nadácii. Výpočet aktivít I. Radičovej je ďalekosiahly a skutočne sa s ňou dá hovoriť o všetkom, nielen o práci. Azda aj preto, že jej práca má tesné väzby na spoločnosť, takže akoukoľvek témou začnete, vždy sa to skončí pri politike, je to o ľuďoch a ich postavení v spoločnosti, čiže o nás a našich snaženiach v živote.

Vráťme sa však do čias, keď sa rozhodovala, kam sa obrátiť, keď sa sama musela vydať tým smerom, ktorý ju dovedie k poznaniu, vedomostiam, a možno aj k naplneniu predstáv o živote človeka v spoločnosti.

Náhody usmerňujú život

„Tak ako každý študent, aj ja som mala predstavu, že sa budem venovať tomu, čo mi ide ľahko, čiže nebudem sa musieť až toľko učiť. Pre mňa bola takou vedou matematika, a to až po maturitu. Náhody však determinujú podoby života. Moji rodičia sa stretávali s profesorom Hirnerom a ich diskusie na tému človek a spoločnosť ma natoľko zaujali, že som sa prihlásila na sociológiu,“ spomína na svoje začiatky I. Radičová. „Predpokladala som, že zostanem na katedre, budem sa venovať vede, ale v tom čase sa to bez malej červenej knižky nedalo. Takže som urobila oveľa racionálnejšie rozhodnutie a dodnes ho neľutujem – venovala som sa v Sociologickom ústave Slovenskej akadémie vied metodike a štatistickému spracovaniu dát. V tom čase v ústave pracovalo mnoho vynikajúcich odborníkov, osobností, s ktorými sa dodnes stretávam a som rada, že sme spolupracovali. Venovali sme sa serióznej vede, totiž na demografické trendy, ich sledovanie a vyhodnocovanie žiadne marxistické poučky nemajú vplyv.“ V tých časoch boli mnohé ústavy SAV akoby malými ostrovčekmi slobody. Nečudo, že z nich potom neraz „odložení vedci“ štartovali do politického i občianskeho života, ale aj do škôl a na univerzity.

Po svetových univerzitách

I. Radičová dala prednosť vlastnému vzdelávaniu a štúdiu, a prvého apríla – a to nie je žart – v roku 1990 nastúpila na doktorandské štúdium do Oxfordu na St. Antony College. Ako hovorí, nikdy v živote sa toľko nenarobila ako v tom roku, ale nadmerné úsilie vždy stojí za to. Zoznámila sa nielen s kapacitami v odbore sociológie, ale aj s modernými názormi a konceptmi, analýzami konfliktov a napätí. Spoločnosť sa, prirodzene, neustále vyvíja, avšak vývoj našej spoločnosti po roku 1990 bol všetko, len nie plynulý. Spoločnosť prechádzala a dodnes prechádza vážnymi zmenami a otrasmi, ktorým treba rozumieť. Ak aj na zmeny neboli pripravení občania, musia na ne byť pripravení vedci a výskumníci, ktorí sledujú a najmä navrhujú, alebo by mali spolu s politikmi pripravovať reformy pre občana.

Spoločnosť, v ktorej sa prakticky z roka na rok mení sociálna štruktúra a protipóly sú markantné, pričom stredná strieda nie je čitateľná, má veľmi vysoké nároky na charakter sociálnych opatrení. Tieto opatrenia ktosi musí pripraviť, premyslieť, zhodnotiť, uviesť do života. Azda aj preto viedli ďalšie kroky I. Radičovú späť na alma mater, na Katedru sociológie FF UK, neskôr Katedru politológie. Život a činnosť človeka nie je jednoduchá ani jednoznačná záležitosť, a už vôbec nie pre človeka, ktorý nezvykne ani uvažovať v jednoduchých vetách. I. Radičová sa dokáže naraz venovať viacerým aktivitám, ktoré napokon spolu tak či tak súvisia. Takže prednáša aj na Katedre sociálnej práce Pedagogickej fakulty v Bratislave a „odskočí si“ aj do susedného Brna na Fakultu sociálnych štúdií Masarykovej univerzity. „Veľmi ťažko sa odoláva pozvaniam na prednášky na významné univerzity,“ tvrdí. Najmä preto, že to nie je iba česť, ale aj výzva. Prednášala už na významných univerzitách v Rakúsku, vo Veľkej Británii, v USA. „Keď vás pozvú na Yallovu univerzitu, nepoviete predsa nie. Za najťažšie obdobie však považujem dva semestre vo Švédsku. Tam ide v podstate o to, že ponúknete témy na seminár a študenti sa prihlasujú. Ak študentov nemáte, alebo oni počas školského roka usúdia, že nemajú záujem a počet študentov klesne pod stanovenú hranicu, na vine je profesor, prednášajúci. Môžem sa pochváliť?“ pýta sa I. Radičová a zároveň prezrádza, že jej počas semestra ešte traja študenti pribudli.

Má rada hodiny strávené na univerzite v prednáškovej miestnosti, asi aj pre spätnú väzbu, ktorú študenti radi učiteľom poskytujú. A na druhej strane, nechce sa vzdať ani výskumu. Práve práca v Nadácii S.P.A.C.E. jej poskytuje ten druhý pól, ktorý ako sociológ nevyhnutne potrebuje poznať. Poslaním nadácie je prispievať k premene spoločnosti s osobitným zreteľom na sociálne reformy a rozvoj občianskej spoločnosti. Nadácia vznikla v roku 1992 ako súčasť siete nadácií s tým istým poslaním v bývalých socialistických krajinách a zo všetkých zostala jediná. V súčasnosti sa venuje výskumu postavenia žien v politike a organizuje diskusné stretnutia zamerané na rozvoj sociálnych služieb v regiónoch Slovenska.

Je dobré, ak sa človek drží svojej „parkety“, ak robí to, v čom sa vyzná. Potom dokáže pomáhať aj iným. Ďalším rozmerom práce I. Radičovej sa akosi prirodzene stala „grantológia“. Je totiž ešte stále mnoho donátorov, ktorí sú ochotní pomáhať, avšak musia mať pred sebou dokonalý projekt. Získať peniaze je ľahké, ak viete, ako na to. Vymyslieť projekt nemusí byť až také zložité, treba ho však dotiahnuť do konca a predložiť výsledky. Výskumy v oblasti sociálnej politiky sa nepodobajú ako vajce vajcu, pretože sa uskutočňujú vždy v inej spoločnosti, ktorá má za sebou inú históriu, stavia na iných hodnotách a kultúrnych tradíciách. Jednotný model neexistuje, iba jednotný cieľ. V postkomunistických krajinách je to v súčasnosti ochrana jednotlivca pri sociálnom riziku, pomenovanie nového fenoménu, ktorým je chudoba. „Všetko stojí a padá na miere solidarity. Tá je v súčasnosti na Slovensku nefunkčná, a ide o to, aby sme našli takú cestu, ktorá nevytvára napätia v spoločnosti, cestu, po ktorej sa radi prejdú aj tí, čo dávajú, aj tí, čo berú,“ vysvetľuje I. Radičová. „Škrtať v sociálnych výdavkoch je jednoduché riešenie, ale nesystémové, a navyše v súčasnosti nepopulárne. Treba však veci chápať v súvislostiach, zamyslieť sa nad tým, či skutočne to množstvo peňazí, ktoré na riešenie kritickej sociálnej situácie vydávame, je aj efektívne. Našou snahou je práve ten výsledný efekt, čiže usilujeme sa predložiť systém čistý, s jasnými pravidlami a najmä taký, ktorý by nemohol nikto zneužívať,“ vysvetľuje súčasný postoj odborníkov sociologička, výskumníčka, ktorá sa pred rokmi nedala nahovoriť na politiku.

„Viete, to, čo platí v politike – čo občan, to politická strana, platí aj v odbornej spoločnosti. Jednoducho sme ešte voči sebe málo tolerantní a pluralitu si každý z nás vysvetľuje inak. Škoda, že aj odborné diskusie sú mnoho ráz ovplyvňované politikou a tým, čo so sebou prináša. Ale aj dvaja ľudia, ktorí spolu nedokázali vydržať v jednej domácnosti, napokon prídu na to, že musia spolu komunikovať. A to čaká aj túto spoločnosť: musíme sa naučiť spolu komunikovať. Nie je predsa možné, aby aj prognózy vývoja spoločnosti vyšli v dvoch verziách, to nie je o pluralite, ale o tom, že spolu nedokážeme komunikovať,“ komentuje súčasnú rozorvanú a rozporuplnú spoločnosť I. Radičová. Nuž čo, na Slovensku predsa zvyčajne neriešime veci v súvislostiach, najmä nie tie, ktoré majú politický podtón, a takmer vôbec nie tie, ktoré riešia politici. Prečo by mali začať práve v takej dôležitej oblasti, akou je sociálna politika? Nuž preto, lebo ak sa v tejto oblasti prijmú zlé riešenia, ktoré sú „politicky“ prijateľné, dôsledky znáša ešte niekoľko generácií.

Urobme to!

Čo iné a čo väčšmi iritovalo rozumne zmýšľajúce ženy ako kampaň ženského hnutia Urobme to. Takže čím sme začali, tým aj končíme.

Z hľadiska efektívnosti a marketingových kritérií to bola veľmi úspešná kampaň. Iste, každý o nej vie, každý si ju všimol. Bola však kontraproduktívna vzhľadom na obsah. Aký má na to názor sociologička?

„Ak kampaň mala aj iný cieľ ako zaujať, tak sa jej to skutočne nepodarilo. Naopak, obsahovo kampaň popiera niekoľko vážnych zásad. Muži, ktorých pán Taraba prezentoval v polohe nemohúcich, sa museli cítiť dotknutí, celá kampaň bola vlastne nasmerovaná proti angažovanosti a aktivite žien a potvrdzuje stereotyp, že žena má sedieť doma a byť v domácnosti. Obsahovo kampaň neprijímam, ale marketingovo bola iste úspešná,“ hodnotí I. Radičová, ktorá nemusí do sveta vykrikovať Urobme to!, ona to totiž robí.