Tapisérie chodievali slovenskí výtvarníci „vyrábať“ do Brna. Medzinárodne známe textilné dielne sa po rozdelení republiky stali ťažšie dostupnými. Prevoz diel cez colnicu, rozdiely v kurzoch českej a slovenskej koruny komplikovali život. Začalo sa uvažovať o zjednodušení. Výtvarníčka Ida Reindlová prišla s nápadom a začala hľadať možnosti, ako vytvoriť textilné dielne na Slovensku. Neboli ani priestory a najmä neboli peniaze. Ida verila, že peniaze zoženie. Okolo Bratislavy začala hľadať textilnú fabriku, uvažovala totiž o tom, že by sa tak dalo ušetriť na nákupe strojov. Našla malý závod v Tôni pri Komárne. Aj keď podmienky boli ťažké, podarilo sa tam vytvoriť pracovisko. Nebolo to ono, najmä vzdialenosť mnohých odrádzala. Problém bol aj v tom, že fabrika nemala jasnú budúcnosť, existovala obava investovať do zlepšenia podmienok.

Umenie a výroba

Ida Reindlová stále usilovne zháňala peniaze. Kde sa len dalo, tam poslala žiadosti, nikde však nepochodila. „Tak nám potom zišlo na um, či by nemohol pomôcť projekt PHARE. Neveľmi sme tomu verili, ale začali sme v tom zmysle podnikať. Vedeli sme, že sa musíme nejako inštitucionalizovať, vytvorili sme občianske združenie Klub textilných výtvarníkov,“ hovorí výtvarníčka Božena Augustínová.

Klub sa obrátil na Európsku úniu, oslovil program PHARE pre cezhraničnú spoluprácu. „Našimi partnermi boli Rakúšania. Vypracovali sme projekt Prepojenie umenia a výroby na podporu rozvoja netkaných textílií. Prvá iskrička nádeje prišla so schválením na Úrade pre stratégiu rozvoja spoločnosti. Uspeli sme aj vo vláde. Odporúčania potom posudzovali na rakúskej strane. Po správe, že aj vo Viedni náš projekt schválili, sme mali radosť, ale ešte nebol koniec,“ spomína B. Augustínová. Konečné slovo malo prísť z Bruselu. Prišlo.

Spracovanie projektu nebolo ani trochu jednoduché. Z dokumentácie muselo byť zrejmé, že nejde o „hru“ niekoľkých výtvarníkov, ale že ateliér bude užitočný pre verejnosť. Brusel presvedčil asi aj medzinárodný rozmer a snaha zintenzívniť spoluprácu so školami, nielen umeleckými. „Do projektu sme vlastne napísali všetko, čo sme robili, a peniaze sme potrebovali preto, aby sme mohli robiť viac a lepšie,“ pripomína B. Augustínová.

Z Tône výtvarníci odišli, hľadali miesto v Bratislave. „Napokon sme našli strechu v Ústave textilnej technológie a začala sa rozsiahla rekonštrukcia. Kúpili sme stroj. Začali sme pracovať,“ hovorí predseda Klubu textilných výtvarníkov Andrej Augustín. V jednej vete je zhrnutá časť života niekoľkých ľudí. Nebolo jednoduché zvládnuť celú administratívu, výber dodávateľov, komunikáciu s centrálnou jednotkou PHARE. Všetci v ateliéri označujú za dušu projektu Idu Reindlovú, ktorá zvládla aj nevýtvarnícke záležitosti a využila vzdelanie architektky.

Idea textilného ateliéru prekročila hranice Slo-

venska. „Uvažujeme o tom, že vznikne pravidelná komunikácia medzi výtvarníkmi okolitých krajín, plánujeme sympóziá, workshopy. Postupne sa azda napĺňa ambícia Európskej školy textilu, čo bude platforma pre

poznávanie ľudí, techník, názorov,“ uvažuje o plánoch A. Augustín.

Miesto pre každého

Významným prvkom ateliéru je, že tvorí kvalitné zázemie nielen pre úzku skupinu, ale umožňuje pracovať každému, kto má záujem. Amatéri sa tu stretávajú s profesionálmi, vznikajú veľmi neformálne konzultácie. Častými návštevníkmi sú deti.

„Už pri rekonštrukcii sme mysleli na bezbariérový prístup, takže ateliér môžu využívať aj vozičkári. Je

to istá forma terapie aj zmysluplného využívania voľného času. Spolupracujeme s umeleckými školami, ale ponúkame priestor aj iným, chodievajú sem deti aj v rámci výtvarných krúžkov. Je to otvorený ateliér, rozhoduje

len a len záujem,“ hovorí B. Augustínová.

Človek, ktorý do ateliéru príde, má všetko k dispozícii – kvalitné zázemie aj materiál.

Rozbeh sa vydaril najmä vďaka prispeniu „európskych“ peňazí. Od leta si bude ateliér zarábať na činnosť sám. „Bude to veľmi zložité, vyvíjame veľa aktivít, aby sa ateliér využíval. Potrebujeme práve taký príjem, ako sú výdavky, nepotrebujeme zisk,“ pripomína A. Augustín. Záujemca o prácu v ateliéri platí za štvorcový meter diela. V poplatku je cena materiálu, finálneho spracovania, každý môže pracovať, ako dlho potrebuje.

Technológia Arttex je chránená patentom. Je to umelecká tapiséria vytvorená spôsobom netkanej textílie. Základným materiálom je čistá vlna. Výtvarník ukladá farebné rúno na podkladový materiál, strihá, mieša, prepletá a spája farebné chumáčiky vlny do rôznych

tvarov a kompozícií. Je to vlastne maľovanie vlnou. Finálnou úpravou je fixácia, ktorá sa robí vpichovaním alebo prešívaním. Výsledkom je dielo, ktoré pripomína gobelín.

Peniaze v prípade ateliéru Arttex boli dôležité, ale nie rozhodujúce. Projekt slovenských výtvarníkov je o snahe a o tom, že Európa na dobrý nápad reaguje.