Európska centrálna banka sa podľa najnovších informácií dostáva do vážnej kolízie s niektorými regulačnými orgánmi EÚ, vrátane britského Úradu pre finančné služby – FSA, pretože má údajne „neúmerné“ ambície vo sfére bankového dohľadu.

Prezident ECB Wim Duisenberg totiž počas rokovania s predsedom FSA Howardom Daviesom vo Frankfurte deklaroval diametrálne odlišné názory na túto otázku a momentálne sa zdá, že nie je možný nijaký kompromis.

V Európskej centrálnej banke je kompetentnou osobou v oblasti bankového dohľadu Tommaso Padoa-Schioppa, ktorý sa má stať „motorom“ pri presadení týchto ambícií. Hlavným argumentom je, že regulačné orgány sa musia postupne integrovať, pretože rovnako integrovaný sa stane aj európsky bankový priemysel.

Celý tento spor budú musieť už zakrátko vyriešiť najvyššie orgány Európskej únie.

Ide o osobitne citlivú záležitosť najmä vo Veľkej Británii, pretože môže viesť k zvýšenému zasahovaniu európskeho bankového dohľadu v krajine, ktorá doteraz neakceptovala spoločnú menu. Ak by sa ale tento model nepresadil a nevzťahoval sa na britské a svetové finančné centrum – City, stal by sa v podstate zbytočným a irelevantným.

Hoci ECB dosiaľ nepredložila nijaký špecifický návrh, jej poprední predstavitelia dávajú celkom jasne najavo, že Európska centrálna banka spoločne s centrálnymi bankami E-12, by mala zohrávať čoraz dominantnejšiu úlohu v dohľade v rámci celej EÚ. Vychádza totiž z toho, že v prípade finančnej krízy by bola práve ECB pod sústavným tlakom, aby saturovala „problémové“, ba dokonca kolabujúce banky.

Nechýbajú ani špekulácie, že za zámermi ECB stoja centrálne banky eurozóny, ktoré po zavedení spoločnej meny stratili kontrolu nad monetárnou politikou. Teraz musia nájsť takú relevantnú úlohu, ktorá v podstate zlegalizuje ich ďalšiu existenciu.

Otázka finančnej stability v Európe sa stala osobitne aktuálnou a ešte naliehavejšou po prudkých výkyvoch na trhoch, ku ktorým došlo po 11. septembri 2001. Do popredia vystupuje aj v súvislosti s argentínskou krízou, ktorá veľmi tvrdo postihla najmä španielske banky.

Nie je preto náhoda, že sa oživuje myšlienka na zvýšenie právomocí a zodpovednosti Výboru pre bankový dohľad ECB, ktorý má zjednocovať centrálne banky EÚ a dohľadové inštitúcie, doteraz však nemá nijaký výrazný vplyv.

Návrhy, že bankový dohľad sa má koordinovať len v rámci eurozóny a nemá sa týkať krajín, ktoré sú mimo E-12 (exemplárnym príkladom je práve Veľká Británia) sa zamietol z už spomínaného dôvodu – nový systém bez integrácie londýnskeho finančného centra – City (ide zároveň o najväčšie finančné centrum Európskej únie) by bol kontraproduktívny.

Obavy riaditeľa FSA Howarda Daviesa však zdieľajú aj ďalšie európske krajiny. Švédsko, Dánsko a Fínsko totiž takisto trvajú na tom, aby dohľad nad bankami vykonávali nezávislé regulačné orgány.

Viaceré regulačné autority sa tiež obávajú, že zvýraznenie právomocí ECB vo sfére dohľadu vyvolá konflikt záujmov, pričom argumentujú, že kompetencie Európskej centrálnej banky sa podľa Maastrichtskej zmluvy celkom zreteľne vzťahujú na menovú politiku.