Eurománia ministerstva financií poľavila – minister Ivan Mikloš vyhlásil, že Slovensko „môže prehodnotiť svoj pôvodný plán prijatia eura a odložiť ho“ v prípade, že súčasní členovia eurozóny budú pokračovať v uvoľnenom prístupe k rozpočtovej disciplíne. Bez irónie je to najrozumnejší výrok ministra Mikloša za posledné roky.

Jedným z problémov, súvisiacich so spoločnou menou, je dodržiavanie pravidiel, ktorými sú krajiny eurozóny viazané. Pakt stability a rastu obmedzuje prípustnú mieru inflácie, zadlženosti verejného sektora a deficitu verejných financií. S posledným z uvedených kritérií – udržaním deficitu verejných financií do hranice troch percent HDP – majú v poslednom čase problémy dve najväčšie ekonomiky eurozóny, Nemecko a Francúzsko. Hoci o nastavení kritérií je možné diskutovať a asi ho aj úspešne spochybniť, je nesporné, že ak má projekt jednotnej meny prežiť, jasné a vymáhateľné pravidlá sú nevyhnutným (hoci možno nie postačujúcim) predpokladom. Lenže kým Nemecko sa aspoň naoko usiluje ku kritériám priblížiť, Francúzi nezakryto dávajú najavo, že pravidlami sa nenechajú obmedzovať. Majú na to právo, potom by však mala prísť vopred dohodnutá sankcia – ak nepríde, akože takmer naisto nie, potom sa Pakt stability stane nezáväzným papierom. Rozpočtová ľubovôľa môže pri rôznosti krajín spojených jednou menovou politikou spôsobiť nestabilitu a napokon aj koniec jednotnej meny.

Súčasné otázky o udržateľnosti projektu eura a ochote súčasných členov eurozóny rešpektovať kritériá Paktu by podľa Mikloša „mohli pre nás znamenať vážne varovanie a dôvod na rozmýšľanie“. Rozumná reč – lepšie neskoro ako nikdy. Len by možno stálo za to rozšíriť dôvody na rozmýšľanie aj o plánované zmrzačenie druhého dôchodkového piliera, ktoré je priamym dôsledkom urputného úsilia splniť kritériá onoho problematického Paktu stability v priebehu nasledujúcich dvoch rokov.

Prijímať zásadné (a zlé) rozhodnutia o dôchodkovej reforme pod tlakom eurokritérií a zároveň mať pochybnosti o dlhodobej udržateľnosti jednotnej meny – na čo existuje oveľa viac dôvodov než len nemecké a francúzske problémy – je totiž nezlučiteľné so zdravým rozumom. Mierne povedané.