Čo naznačuje dlhodobo rastúci deficit zahraničného obchodu?
Podľa mňa predovšetkým fakt, že v slovenskej ekonomike sú peniaze, ktoré tam z rôznych príčin byť nemajú. Nebol by som prekvapený, keby časť z nich pochádzala z neoficiálnych zdrojov. Napríklad z predaja slovenského majetku súkromnými subjektmi do zahraničia. Alebo hoci z čiernej ekonomiky.

Môžete byť konkrétnejší?
V prosperujúcej spoločnosti ide o to, aby sa – zjednodušene povedané – peniaze vkladali len do takej ekonomiky, kde si ich dotyčný subjekt zaslúži, kde sa niečo užitočné vytvára. Ak sa tam dostanú nezaslúžene, makroúroveň to neskôr určite prezradí. Mám na mysli napríklad prácu načierno alebo pôžičky na projekty, o ktorých bolo jasné, že nebudú splatené, ale vláda za ne zobrala záruky.

Ďalej svojím spôsobom hoci aj kompenzácie vo forme vyplácania dlhopisov, prípadne rozhodnutia o tom, že veľké majetky sa dali slovenským súkromníkom takmer zadarmo, tí ich predali do zahraničia za vyššiu cenu, rozdiel si nechali a podobne. Ide teda o naakumulovanie všetkých nespravodlivých, neefektívnych a neetických rozhodnutí, ktoré keď so všetkými ďalšími – vrátane kladných – spočítate, vyjde vám mínus. Výsledok býva podobný, ako keď sa hodiny nesprávne moríte s matematickým príkladom. Dlho sa nič nedeje. Len na konci vám vyjde, že Bratislava je od Košíc vzdialená štyri metre. Proste blbosť. Aj v ekonomike dnes poobjavujete, že niektoré chybné kroky viedli k rôznym neefektívnostiam. Práve ich vplyvom sa dlhý čas zbierali a stále zbierajú peniaze, ktoré nie sú tam, kde treba. Až sa to napokon prejavilo aj tak, že Slovensko doviezlo o 100 miliárd korún viac, ako vyviezlo.

Bolo by možné zostaviť rebríček chybných rozhodnutí, ktoré viedli k tomuto stavu?
Neodvážim sa určiť jeho presné poradie. Ak však dovolíte, opäť si pomôžem hoci ilustráciou príkladu povedzme o svojom nízkom plate. Aj sa mi trochu nechcelo, aj som možno nemal najideálnejšie podmienky v okolí, aj som bol primladý, nedostalo sa mi vzdelania atď.

Čo sa nechcelo Slovensku, v čom nemalo najideálnejšie podmienky, prečo sa mu nedostalo vzdelania atď.?
Pokúsim sa odpovedať overenými faktami. Tie hovoria, že v ostatných desaťročiach sa nie veľmi darí uplatňovať zázračný trik pri budovaní ekonomiky v tých štátoch, ktoré majú prístup k prírodným zdrojom alebo ležia pri mori. Jednoducho dnes už nie je jednou zo základných podmienok hospodárskeho rastu geografická poloha krajiny. Rozhodujúcou sa stala mentalita, kultúra, spôsob uvažovania väčšiny spoločnosti, jej kritickej masy. Sklon k pracovitosti, k vzdelávaniu sa, k pružným reakciám na vzniknuté problémy a podobne.

Prečo sa o tom tak málo hovorí? Napríklad medzi politikmi a voličmi?
Vy si viete predstaviť politika, ktorý sa postaví pred voličov a povie, že by mali robiť viac a lepšie? Predsa nechce, aby mu to zrátali na volebnom lístku. Čiže radšej vymenúva rôzne iné príčiny, neraz úplne zmätočné. Iste, aj ony občas môžu viesť k zrýchleniu hospodárskeho rastu, ale nepovažujem ich za hlavnú príčinu sformovania súčasného stavu slovenskej ekonomiky. Za hlavné naopak považujem, že Slovensko podobné mlčania politikov tolerovalo. Preto je také, aké je. Nie náhodou sme privatizovali tak, ako sme privatizovali. Nie náhodou Slovensko akceptovalo argument, že „majetky dáme svojim“ a rozhodujúca masa občanov to tolerovala. Nie náhodou tolerujeme, že spoluobčania si chodia do zahraničia privyrobiť a doma poberajú dávky v nezamestnanosti…

Naznačujete, že chybné zákony, chyby inštitúcií či politikov sú iba dôsledkom ľahostajnosti národa?
Taká je naša mentalita. Sme voči neefektívnosti, sem-tam voči amorálnosti a možno aj nízkej etike pomerne tolerantní. Odpúšťame veľa vecí. Výsledkom je napríklad vzťah voči korupcii. Tú predsa nerobia dvaja-traja politici, dvaja-traja podnikatelia, ale v celej slovenskej spoločnosti zapustila hlbšie korene ako kdekoľvek inde v strednej Európe.

No dobre, ale teraz čo s ňou?
Opakujem, že príčiny korupcie nie sú iba vo formálnych pravidlách (napríklad v zákonoch), ktoré je možné zmeniť pomerne rýchlo, ale najmä v neformálnych pravidlách – v kultúre, v myslení občanov, v mentalite, v náboženstve. Problémom je, že neformálne pravidlá sa menia ťažšie a dlhšie ako formálne. Niekedy trvá zmena storočia. Zmeňte napríklad zo dňa na deň typickú slovenskú črtu – pesimizmus.

Je skutočne rešpektovanie neformálnych pravidiel v ekonomike až také dôležité?
Určite áno. Jednoznačne to potvrdzuje fakt, že ak napríklad nejaká etnická skupina či národ toleruje násilie, klamstvo a nezdôrazňuje serióznosť, pravdovravnosť či pracovitosť, potom krajina v ktorej žije, býva chudobnejšia ako tá, ktorá svoje kultúrne a filozofické hodnoty postavila na pravde, pracovitosti, optimizme a podobných kladných hodnotách.

Do riešenia čoho by sa mal štát predovšetkým pustiť, aby v budúcnosti – povedané vašimi slovami – investoval hlavne užitočne?
Treba skutočne čosi robiť s notoricky známymi nedotiahnutými reformami zdravotníctva, školstva, dôchodkového systému a ďalších systémov. Lebo ak peniaze z privatizácie prirodzených monopolov iba prejeme, až vinou takto oddialených reforiem začne byť na Slovensku skutočne zle.

Čím si vysvetľujete, že roky sa síce často hovorilo o nedostatku peňazí v podkapitalizovanej ekonomike i vo vyššie spomenutých oblastiach, ale to bolo všetko?
Okrem iného sa tak stalo preto, lebo takmer celé deväťdesiate roky sme nedokázali dokonca ani správne označiť príčiny týchto problémov a hovorili iba o nedostatku peňazí. Chátrajúce systémy si však jednoznačne žiadali reformu. Namiesto toho sa látali diery a vytváral čoraz väčší dlh. Používal sa rovnaký spôsob, ako keď večer vypijete liter vodky a ráno bežíte k lekárovi, aby vám predpísal tabletky proti boleniu hlavy. Aj keď tabletka obyčajne symptóm odstráni, príčinu nerieši.

Vláda Mikuláša Dzurindu ozdravila a pripravila privatizáciu najväčších bánk, ale napríklad si už netrúfla na ozdravenie priemyselných podnikov. Nechala to na konkurzy, lenže tie podniky očistiť nedokážu, lebo pri ich dôslednom uplatňovaní by 60 percent firiem ostalo ochromených, nezamestnanosť by katastrofálne stúpla a hrozil by kolaps ekonomiky. Prečo podľa vás nemala súčasná vláda – nehovoriac o predchádzajúcich – viac odvahy?
Pokúsim sa reagovať príkladom krivky riešenia akejkoľvek reformy. Tá má tvar písmena J. To znamená, že keď chcem napríklad zreformovať svoju schopnosť hovoriť cudzími jazykmi a začnem sa učiť nemčinu, krivka, charakterizujúca moju ziskovosť, klesá dolu. Trvá to niekoľko mesiacov, možno rokov, podľa toho, aký som usilovný, talentovaný, koľko sa trápim po večeroch a podobne. Môj zisk ostáva dlho v červených číslach, pod hodnotou nula a až po čase začne stúpať. Toto platí pre väčšinu reforiem, pokiaľ v ich priebehu nedôjde k nejakým zázrakom alebo zhoda okolností neumožní iný priebeh. Otázkou ostáva, na koľko reforiem si vláda mohla trúfnuť počas štyroch rokov, koľko tých kriviek tvaru J si mohla dovoliť.

Naznačujete, že pri presadzovaní reforiem nedokázala byť radikálnejšia iba preto, lebo spoločnosť by jej postup a uťahovanie opasku neakceptovala?
Osobne by som uvítal, keby reformy boli razantnejšie. Je však otázne, čo by na podobné kroky povedali koaliční partneri. A čo by sa stalo vo voľbách. Môj nepolitologický odhad mi našepkáva, že zástancovia razancie by síce získali na svoju stranu ekonómov a ľudí, zaoberajúcich sa reformami, ale stratili väčšinu potenciálnych voličov. Ale tak to bude dovtedy, kým voliči nezačnú uprednostňovať aj výhodnejšie, vzdialenejšie horizonty svojej budúcnosti a podľa nich politikov strážiť.

Stotožňujete sa v tomto smere s pocitom bezmocnosti občana?
Nie, odmietam ho, aj keď sa mi niekedy zdá, že tzv. bezmocnosť nám ostala ako dedičstvo alebo súčasť kultúry z otrokárskeho a poddanského systému. Ten dojem sa vo mne prebúdza, keď na každom kroku počúvam vzlykanie, akú máme hroznú vládu, ako je jej opozícia podobná, akí sú lekári a sudcovia podplatení, aká je štátna správa katastrofálna a ako všetci klamú chudáka občana. Ale kto je to ten občan? Predsa každý z nás. A keď hovoríme o dominancii kultúry, morálky i mentality ako rozhodujúcom faktore rastu ekonomík tej-ktorej krajiny, nejde predsa o nič iné ako o kultúru, morálku a mentalitu jej občanov a voličov. Aj o ich sebavedomie a optimizmus.

Ako vnímate celkovú výšku latentnej (skrytej) zadlženosti slovenskej ekonomiky, ktorá každým rokom kvôli neuskutočneným reformám rastie a podľa niektorých odborníkov už presiahla 500 mld. korún? Neocitneme sa jej zásluhou v situácii podobnej Rusku spred niekoľkých rokov, kde sa tisíc rubľov v mihu zmenilo na jeden?
Latentnú zadlženosť postupne podväzujeme, keďže preberáme záväzky medzinárodných inštitúcií. Tiež treba vedieť, že ani mechanizmy Európskej únie jej rast veľmi neumožňujú. Je to pochopiteľné, lebo ak by únia nechala v asociovaných krajinách skrytú zadlženosť, mohla by zadlženosť po prechode všetkých členov na spoločnú menu dokonca zakývať aj eurom. Druhým dôvodom, pre ktorý si myslím, že skrytá zadlženosť veľmi neporastie, je, že na Slovensku stále ubúda potenciálnych zdrojov z privatizácie. Keď sa minú, či budeme chcieť alebo nie, nezreformované systémy sa jednoducho budú musieť reformovať.

Ale to predsa neznamená, že občan nepocíti dôsledky skrytej zadlženosti na vlastnej koži? Že tie stovky miliárd – rovnako ako napríklad vyše 100 miliárd za ozdravenie spomínaného bankového sektora – nebude musieť v budúcnosti raz zaplatiť…
Nezabúdajte, že žijeme v regióne, kde podobné pády (ako v Rusku) – okrem malých výnimiek – nebývajú bežné. Iste, pripustime, že nebudeme mať peniaze napríklad na dotovanie zdravotníctva ani na dlhy, ktoré bude treba aspoň čiastočne splatiť. Ale zase je tu šanca, že medzitým vstúpime do EÚ. No a v nej môžeme očakávať nielen priame dotácie, ale aj zvýšený hospodársky rast, ktorý Slovensku tiež pomôže riešiť skrytú zadlženosť. Takže problém by som zatiaľ nevnímal až natoľko dramaticky. Aj keď isté nebezpečenstvo hrozí a treba ho strážiť.

Predsa len: Nebude nedôstojné ocitnúť sa v únii s natiahnutou rukou akéhosi chudobného príbuzného a s prosbou „Zachraňujte ma“?
Náš profit z účasti v EÚ vidím najmä v tom, že prejdeme na efektívnejší systém fungovania spoločnosti, a tak časť dlhov ľahšie vyriešime. Rozhodne som nemal na mysli pomoc vo forme nejakých priamych darov. Nikto však nemôže namietať, že sa spoliehame na predpokladané komparatívne výhody, ktoré prináša spoločný postup partnerov, reprezentujúcich úspešnú i menej úspešnú ekonomiku.

Ako vnímate hrozbu menovej krízy na Slovensku, ktorou médiá „dešifrovali“ závery nedávnej misie Medzinárodného menového fondu?
Myslím si, že menová kríza by Slovensku nemala hroziť ani teraz, ani o niekoľko mesiacov.

Čo vás vedie k tomuto pomerne jednoznačnému záveru?
Predovšetkým fakt, že menovou krízou sú zraniteľné najmä systémy s fixným kurzom, nerešpektujúce disciplinovanú fiškálnu politiku. My máme plávajúci kurz meny.

Ekonóm Eugen Jurzyca (43) pracoval do roku 1990 v Prefabrikácii Bratislava. V roku 1991 nastúpil do vznikajúceho Protikartelového úradu. Po troch rokoch sa stal podpredsedom Protimonopolného úradu SR. Od roku 1995 je najvyšším predstaviteľom Centra pre hospodársky rozvoj v SR.

Rozhovor uverejnil 3.4.2002 denník Pravda