V septembri 1998 vyhrala sociálna demokracia spolu so Zelenými všeobecné parlamentné voľby. Ich hlavným predvolebným argumentom bola masová nezamestnanosť a údajne protisociálne opatrenia dovtedajšej koalície pravého stredu konzervatívnych kresťanských strán CDU a CSU a liberálnej FDP. Do čela vlády sa postavil sociálny demokrat Gerhard Schröder známy ako – na nemecké ľavicové pomery – pragmatický politik.

Poučenie pre koalíciu, ktorá vzíde z volieb 22. septembra – a je jedno, či pôjde o vládu SPD/Zelení alebo CDU/CSU-FDP. Mala by si uvedomiť, že najväčšiu popularitu požíval Schröderov kabinet vtedy, keď presadzoval trhové reformy.

Krok vpred

Za štyri roky sa niekoľkokrát odhalila kancelárova pragmatická tvár. Najmä v rokoch 2000 a 2001, keď svetlo sveta uzreli pomerne odvážne trhovo orientované reformy. Vtedy sa G. Schröder pokúšal uskutočniť jeden zo svojich známych výrokov: „Je jedno, akú hospodársku politiku sledujete, či ľavicovú alebo pravicovú – hlavne, že je správna.“

V oboch komorách parlamentu sa mu podarilo pretlačiť daňovú reformu. Kabinet SPD/Zelení ju rozdelil na niekoľko etáp, pričom v každej z nej bude pozvoľna znižovať odvodové bremeno občanov a podnikov. Nemálo pozorovateľov nemeckej ekonomickej scény síce kritizovalo primalé zníženie daňového bremena. Väčšina expertov však bola – vzhľadom na berlínske politické reálie – celá bez seba, že sa konečne pohli ľady a našla sa vláda, ktorá bola vstave prekonať odpor záujmových skupín a skutočne odľahčiť občanov a firmy. Daňovú etapu považovali za prvý krôčik správnym smerom. Uznanlivo sa vyjadrovali najmä o skutočnosti, že na tento historický čin sa odhodlala práve ľavicová koalícia sociálnych demokratov a Zelených.

Keď sa k tomu pridružil druhý hospodársko-politický míľnik – reforma dôchodkového systému – nadšenie pre G. Schrödera a jeho koalíciu nepoznalo hranice. Červeno-zelenej koalícii sa totiž podarilo presadiť súkromné pripoistenie ako ďalší pilier penzijného zabezpečenia. Každý námezdne pracujúci Nemec má možnosť privátneho pripoistenia, na ktoré mu subvenciami prispeje štát. Aj tu sa ukázalo, že takú ďalekosiahlu trhovo orientovanú reformu môže realizovať iba ľavicová vláda, ktorá dokáže zneutralizovať odpor odborových zväzov – svojich tradičných politických spolupútnikov.

Štátno-paternalistický skok

Avšak ani odbory nie sú dobročinnými spolkami. Ak k spomínaným reformám prirátame ešte (minimálne verbálne, ale predsa!) proklamovanie striktnej politiky konsolidácie štátneho rozpočtu, teda znižovania deficitu štátneho rozpočtu, je zjavné, že za všetky tieto „ústupky“ si odborárski predáci žiadali kompenzácie v podobe ľavicových opatrení. Nestačili im kroky zo začiatku legislatívneho obdobia, keď ihneď po nástupe k moci zrušila červeno-zelená koalícia niekoľko kohlovských zákonov, smerujúcich k väčšej trhovosti nemeckej ekonomiky (opätovné sprísnenie podmienok pre prijímanie a prepúšťanie pracujúcich či zmenu zdanenia málo zarábajúcich pracovníkov). A tak v druhej polovici roku 2001 sme boli svedkami nových zákonov, presne podľa nôty ľavicového krídla SPD a odborových zväzov. Sprísnila sa napríklad povinnosť podnikov automaticky prijímať do stáleho pracovného pomeru zamestnancov na čiastočný pracovný úväzok a uľahčil sa vznik a činnosť závodných rád.

Nerozhodné postávanie

Kancelár G. Schröder sa domnieval, že sa nasýtil pravicový vlk a zostala celá aj ľavicová ovca. Začiatkom tohto roku dal každému najavo, že v tejto legislatívnej perióde už nemieni nič robiť. Že uspokojil každú loby, a teraz sa musí koncentrovať na septembrové znovuzvolenie. Na jar však bolo zrejmé, že ekonomická situácia je viac ako vážna – hospodárstvo stagnovalo a nezamestnanosť neklesala. K tomu sa pridružila obrovská aféra s falšovaním výkazov na pracovných úradoch. Tu sa G. Schröder rozhodol pre geniálny ťah – inicioval vládnu komisiu na reformu pracovného trhu. Do jej čela povolal člena predstavenstva automobilky Volkswagen Petra Hartza. Ten predložil v auguste koncept zefektívnenia aktivít pracovných úradov a reorganizácie pracovných úradov. V ňom šikovne zlúčil trhové a štátno-paternalistické opatrenia. Na jednej strane totiž chce napríklad prinútiť nezamestnaných, aby sa viac zaujímali o prevzatie ponúkaných pracovných príležitostí. Na druhej strane prevezmú sprostredkovacie agentúry pridružené k pracovným úradom nezamestnaných do svojich radov. Tí sa vlastne stanú akoby štátnymi zamestnancami, ktorí budú posielaní na výpomoc jednotlivým podnikom. Kancelár G. Schröder sa všetkými desiatimi postavil za výsledky práce Hartzovej komisie, ktorá mu ponúkla ideálnu predvolebnú zbraň: Kritika sprava i zľava mu poslúži ako výrečný dôkaz jeho ekonomickej pragmatickosti.

Tým sa hospodársko-politický kruh v Nemecku uzatvára: Vláda sociálnych demokratov a Zelených začala ľavicovými opatreniami, pokračovala trhovo orientovanými reformami, následne ich vykompenzovala tradicionalistickými krokmi, aby na konci legislatívneho obdobia ponúkla v podobe Hartzových návrhov z každého ekonomického rožka troška.

Autor je stálym spolupracovníkom PROFITU