Hovorí sa, že inšpiráciu pre prácu o ekonómii zločinu ste našli, keď ste hľadali miesto na parkovanie.

Je to pravda.

Aký to bol príbeh?

Išiel som skúšať na Columbia university, keď som tam učil. Býval som na predmestí, šoféroval som do Columbie a trochu som meškal. Je to v New Yorku, a tam sa ťažko parkuje. Columbia vtedy ešte nemala vyhradené parkovacie miesta pre zamestnancov, takže buď ste parkovali nezákonne, alebo ste si našli parkovisko. To boli vaše možnosti. Pamätám sa, že som rozmýšľal, aké mám šance uniknúť pokute, ak zaparkujem na mieste, kde sa nemá parkovať. Začal som rozmýšľať, aká veľká je možnosť, že ma chytia policajti. Zistil som, že ak ja rozmýšľam o mojej šanci, tak musia rozmýšľať aj policajti, ak sú racionálni. Aká je pravdepodobnosť, že niekoho chytia? Nechcú stále len chodiť a hľadať, preto musia robiť niečo ako analýzu pravdepodobnosti, že niekoho chytia. Takže vlastne vedú vojnu proti delikventom.

Trochu som si to premyslel, a keď som prišiel na skúšku, moja prvá otázka bola: „Ako tento problém vyriešite?“ Nepredpokladal som, že študent ľahko nájde odpoveď. Chcel som len vidieť, akým spôsobom bude o tom rozmýšľať. Podrobnosti si už nepamätám. Mal som dojem, že na to išiel dobre. Otázka bola predsa ťažká. Po skúške som si povedal: „Toto je zaujímavá téma.“ Vtedy som na tom začal seriózne pracovať. Presne tak sa to stalo.

Začal som problém študovať. Spoločnosť sa snaží minimalizovať predpokladanú stratu, ktorú vyrobia zločinci. Do úvahy treba brať škody zo zločinu, cenu za policajný dozor, cenu za súdy, cenu trestu. .Mal som model zločinca aj model spoločnosti, tak som tieto dva modely spojil, aby som dostal výsledok, aká veľká by teoreticky mala byť kriminalita. Mal som viacerých študentov, ktorí následne pracovali na tomto probléme, a ako vieme, zločin je teraz celkom živá časť ekonómie.

Kriminalita je celosvetový problém, v niektorých krajinách väčší ako v iných. Ovplyvňuje ekonomiku, často výrazne. Začal som o tom rozmýšľať úplne náhodou. Ale som veľmi rád, že sa táto náhoda stala.

Máte výrazný vplyv na oblasť práva a ekonómie. Pred piatimi rokmi pri okrúhlom stole o práve a ekonómii na University of Chicago s Ronaldom Coaseom, Richardom Posnerom a Mertonom Millerom ste povedali: „Napriek obrovskému úspechu sa právo a ekonómia ocitli v statickom, sterilnom období.“ A myslím si, že ste tiež povedali, že toto obdobie sa bude predlžovať, pretože teoretický rozvoj sa vo veľkej miere oddelil od empirického skúmania. Stále sa bojíte o budúcnosť práva a ekonómie?

Stále som znepokojený. Niektoré vedúce osobnosti práva a ekonómie neboli práve nadšené mojím hodnotením, ani niektorým mojim najlepším priateľom sa to nepáčilo. Ale verím, že to bol presný výrok. Uspokojenie pramení zo skutočnosti, že právo a ekonómia, ktoré začali v Chicagu, prešli celými Spojenými štátmi americkými a potom sa začali šíriť po celom svete. Takže to stále pôsobí dosť mocne.

Ale na priekopníckej úrovni je už v Chicagu menej originality. Samozrejme, stále sa robí zaujímavá práca. Prvotné nadšenie opadlo, ustrnutie je nevyhnutné. Každá oblasť ekonómie musí prejsť týmto cyklom. Môžete to viac oddialiť, ak máte bližší dialóg medzi faktmi a teóriou, pretože vtedy máte inšpiráciu z vývoja údajov, a nie z toho, čo napísal iný ekonóm alebo právnik.

Právo a ekonómia nie sú úplne oddelené od problémov, to v žiadnom prípade. Situácia je lepšia ako iných oblastiach ekonómie, pretože sa stále stretáva s novými prípadmi a záležitosťami. Ale mnohé vedúce osobnosti práva a ekonómie sú teoretici, ktorých nezaujíma, alebo nie sú dôverne oboznámení s empirickou stránkou veci. Nemám nič proti ľuďom, ktorí sú len teoretici alebo len empirici. Je tu dosť priestoru na deľbu práce. Ale potrebujeme veľa ľudí, ktorí sa rozhodujú medzi empirickou a teoretickou stranou. V práve a ekonómii je menej nadšenia, ako bolo pred 20 alebo 10 rokmi, ale stále sa môže oživiť.

Pravidelne píšete do rubriky v časopise Business Week. Čo si myslíte o stave ekonomickej gramotnosti v USA?

Ekonómia je zároveň jednoduchá aj zložitá téma. Jednoduchá v tom zmysle, že je tu len niekoľko základných princípov, ktoré usmerňujú väčšinu ekonomických analýz. Veľa som sa rozprával s laureátmi Nobelovej ceny za fyziku, chémiu a iné odbory, ktorí majú veľmi vyhranené názory na ekonomické problémy. Väčšinou sú strašné. Určite sú to prvotriedne mozgy, ale nevenovali ekonomickým záležitostiam veľa pozornosti. Myslia si, že len tak sa môžu rozprávať o ekonomických problémoch a prísť na správne odpovede, myslia si, že stačí, ak sú inteligentní. Ale tak to nie je. Sú tu ekonomické princípy. A ak ich nepoužívate, je pravdepodobné, že analýza nebude správna.

Jednoznačne by americká verejnosť mohla byť lepšie informovaná a sofistikovanejšia. Problémom je, že ani médiá ako televízia nie sú dobre oboznámené s ekonomickými princípmi. Ekonómia v spravodajstve v televízii je strašná, v novinách je to iné. V posledných 30 rokoch sa zlepšila kvalita článkov na tému ekonómia. Pred 30 rokmi tu bolo len niekoľko ľudí, ktorí inteligentne písali o ekonómii. Teraz ich je viac.

Akademickí ekonómovia sa boja, že žurnalisti nedávajú bodku nad každé i alebo neprekrížia každé t, ale keďže som veľa rokov písal normálnu rubriku, sympatizujem s novinármi. Majú obmedzený priestor, musia písať jasne a krátko.

Americká verejnosť je ekonómiou zastrašená. Keď sa zmienite o tom, že ste ekonóm, ľudia vám povedia, že na vysokej škole mali kurz ekonómie a že sa im tam nedarilo. Myslím si, že ekonóm by mal priviesť ľudí k tomu, aby k ekonómii pristupovali uvoľnene, mali by svoje názory vyjadrovať zrozumiteľne a ukázať, ako riešiť problémy jednoduchou cestou. Niekedy sú výsledky opačné, ako im hovorí zdravý rozum, ale často je problém len v tom, ako svoj zdravý rozum vyjadria. Nemôžu to poriadne vyjadriť, ale keď to počujú, zistia, že to dáva zmysel.

Nedávno som bol v Mexico City, aby som pomohol uviesť na trh španielsky preklad mojej knihy Economics of Life (Ekonómia života). Je to zbierka esejí, ktoré som zostavil so svojou ženou. Podčiarkol som, že niektoré závery ekonomických analýz sa nedajú vyjadriť jednoducho. Výzvou je prísť na to, ako sa to dá. Veľa intelektuálov a ekonómov používa pri písaní nejasnú reč. Niekedy je to spôsob, ako zamaskovať fakt, že vlastne toho veľa nehovoria. Samozrejme, niektoré veci sa vyjadrujú ťažko. Netvrdím, že všetky sú rovnako jednoduché.

Veľa ste pracovali na medzigeneračných ekonomických transferoch. Čo si myslíte o sociálnom zabezpečení? Mali by mať ľudia väčšiu diskrétnosť v súvislosti s peniazmi v sociálnom zabezpečení? Čo by bol najlepší návrh na systém sociálneho zabezpečenia?

Verím, že informácie o peniazoch jednotlivcov majú byť utajované tak, ako sa len dá, a verím v súkromný systém. Súčasný systém sociálneho zabezpečenia je niečo medzi dôchodkovým a redistribučným systémom. Redistribučný systém odrádza starších ľudí od práce, aj keď sú zdraví a chcú pracovať. Sociálne zabezpečenie ich motivuje, aby nepracovali, pretože musia platiť vysoké dane.

Sú tu dva spôsoby neefektívnosti: po prvé daň na sociálne zabezpečenie od pracujúcich ľudí. Je to daň, pretože pracujúcim sa nevráti dolár za dolár, ktorý vložili. Vráti sa im približne 30 centov za každý dolár. Po druhé odrádza starších ľudí od práce, pretože by zo zárobku museli platiť dane. Páčil by sa mi privatizovaný systém, pretože to by dovolilo ľuďom rozhodnúť sa, koľko peňazí si ušetria na staré kolená. K svojim peniazom môžu mať prístup, dajme tomu vo veku 65 rokov, a je jedno, či sú alebo nie sú v dôchodku. Dobrý systém by mal oddeliť rozhodnutie odísť do dôchodku od času, keď sa ľudia dostanú k svojim dôchodkom.

Tiež verím minimálnemu životnému štandardu pre starších členov spoločnosti. Takže keď si starší ľudia z nejakého dôvodu neušetrili, dostali by isté minimum v zdravotnej starostlivosti alebo minimálny príjem. To by bola súčasť sociálnej starostlivosti pre ľudí s nízkymi príjmami. Neviem, koľko peňazí by to malo byť. Musia to rozhodnúť voliči. Bola by to záchranná sieť pre starších tak, aby neboli závislí od svojich detí alebo od charity. Ale aj tak by som oddelil bezpečnostnú sieť od systému – nechcem, aby chvost zaťažoval psa.

Vaša najnovšia kniha Social Economics (Sociálna ekonómia), ktorú ste napísali s Kevinom Murphym, rozširuje štandardnú užitočnú funkčnosť, zahŕňa nielen tovar a služby, ale tiež sociálne prostredie ovplyvňujúce možnosti a správanie jedincov. Prečo je dôležité rozširovať konvenčný rámec pochopenia trhového správania? Vysvetlili by ste, ako sa koncept „sociálneho kapitálu“ týka širšej predstavy ľudského kapitálu?

Sú to dôležité otázky. Myslím si, že sociálne sily sú dôležité pre mnohé aspekty trhového správania. Jedinci nie sú – ako Robinson Crusoe – sami na ostrove. Na niektoré situácie je ostrov dobrou metaforou, ale zväčša sa ľudia snažia napodobňovať to, čo robia iní okolo nich. Pozrite sa na popularitu niektorých kníh, napríklad A Brief History of Time (Krátka história času) od Stephena Hawkinga, veľkého astrofyzika. Nikto tú knihu nechápe. Predali sa milióny výtlačkov, ale v zásade jej nikto nerozumel. Prečo ju kupujú? Nie preto, že ju chcú čítať. Rozprával som sa so špičkovými fyzikmi, ktorí mali problémy porozumieť jej. Takže veľká väčšina si knihu kúpila na to, aby ju vystavili na stolíku.

Ďalší príklad: keď veľa žien pracuje, tie, ktoré zostávajú doma, sa nemusia cítiť príjemne. Tak ako v minulosti, keď väčšina žien zostávala doma, tie, ktoré pracovali, sa cítili nepríjemne. Alebo si všimnime, ako sa zmenilo správanie a postoj k rozvodom. Keď som bol malý, rozvedená žena sa považovala za vyhnanca, za ľahkú ženu. A teraz si to už takmer nikto nevšimne, pretože toľko ľudí je rozvedených.

Sociálne fenomény sú na trhoch dôležité a ekonómovia sa musia viac snažiť o včlenenie sociálnych síl. Pre mňa, pre Kevina a pre iných, ktorí pracujú v oblasti sociálnej ekonómie, nie je výzva vzdať sa ekonómie, ale začleniť sociológiu do ekonómie.

James Coleman a ja sme na začiatku 80. rokov začali seminár o racionálnych voľbách v sociológií. J. Coleman bol jedným z najväčších sociológov, a tento seminár ovplyvnil moje rozmýšľanie o postavení sociálnych síl. Áno, potrebujeme zahrnúť niečo zo sociológie do ekonómie, ale sociológia môže získať zahrnutím ekonomického myslenia. Sociálne vplyvy ovplyvňujú správanie, ale sociálne vplyvy samy sú vlastne vybudované podľa správania. Funguje to obidvoma smermi. Niektoré kapitoly v našej knihe skúmajú formácie sociálnych skupín v susedstve podľa výšky príjmov a iných kritérií. J. Coleman rozoznal dôležitosť týchto „makro“ sociologických problémov, ale nemal nástroje na to, aby úplne uspel v rozlíšení makrosprávania od individuálneho správania. Ekonómovia majú viac nástrojov, čoraz viac ich používa ekonomické úvahy na pochopenie pravidiel a sociálneho kapitálu. Je tu vývoj, ale stále je pomalý.

(The Region, jún 2002, Federal reserve bank of Minneapolis)

Gary Stanley Becker sa narodil v roku 1930 v Pottstowne v Pennsylvánii (USA). Do roku 1992 bol prezidentom renomovanej Spoločnosti Mont Pelerin, ktorej členmi sú najväčšie autority svetového liberalizmu. Nobelovu cenu za ekonómiu Gary S. Beckerovi udelili v roku 1992 predovšetkým za rozšírenie ekonomického spôsobu nazerania na spoločenské problémy. Ukázal, že mikroekonomickou analýzou možno vysvetliť aj také „neekonomické“ rozhodnutia, ako je výchova a vzdelávanie detí, rozvod, zločin alebo diskriminácia.