Edmund S. Phelps analyzuje menovú politiku v USA
Finančné inžinierstvo a menová politika založená na pravidlách, kde sa neurčité a nepresné poznatky považujú za presné poznanie, môže viesť k nesprávnym rozhodnutiam
V posledných rokoch ekonómovia vytvárajú na verejnosti dojem, že ekonomika sa v svojej podstate dá pochopiť a je predpovedateľná záležitosť. Podobné sklony majú aj zástupcovia iných spoločenských vied. Prijatie ekonomických rozhodnutí týkajúcich a verejného, či súkromného sektora sa podľa ekonómov dajú redukovať na rozhodnutia podobajúce sa na metódy v prírodných vedách. Táto koncepcia sa naplno prejavila v práci centrálnych bánk a vo finančnom sektore.
Finančné inžinierstvo a menová politika založená na pravidlách, kde sa neurčité a nepresné poznatky považujú za presné poznanie, môže viesť k nesprávnym rozhodnutiam. Tvrdí to laureát Nobelovej ceny za ekonómiu Edmund S. Phelps. Ekonomika, ale aj iné spoločenské javy sa nedajú predpovedať do detailov. Skôr sa na ňu pozerať ako na systém, ktorého nie všetky riziká sú merateľné. Práve preto je ekonomika neurčitá. Práve preto dnes nemá nikto právo hovoriť, že prijatie eura bude mať také a také dôsledky a také a také nebude mať. Hovorí sa o tom napriek tomu, že neurčitosť ako ekonomický faktor priznával nielen Frank Knight, John Maynard Keynes a Friedrich Hayek, ktorého myšlienky rozvíjal Milton Friedman.
V sedemdesiatych rokoch neoklasická ekonomická škola prišla s hypotézou o tom, že hoci je v trhovej ekonomike trochu informačných šumov, v podstate sa dá predpovedať jej vývoj. Hovorili, že za rizikami sú náhodné otrasy a vôbec nie inovácie, ktorých dôsledky sa nedajú predpovedať. Náhodné otrasy sa dajú štatisticky predvídať. Vraj.
Tento teoretický model začal dominovať a postupne „preplával“ do kvantitatívnej finančnej teórie. Jej nástroje využívajú mnohé finančné inštitúcie. Pravidlá tejto teórie využíva v svojej menovej politike Federálny rezervný systém, ale aj centrálne menové autority v iných krajinách. Je základným nástrojom, ktorý používajú komerčné banky, investičné banky, fondy rôzneho druhu.
Zástancovia neoklasickej ekonomickej teórie hovorili o veľkých výhodách tohto modelu. Tvrdili, že štatistický prístup k riziku premení finančný sektor na oveľa efektívnejší systém – bude hľadať súlad medzi veriteľmi a dlžníkmi, bude šetriť mzdy a zvyšovať zisky. Koľko dobrých predsavzatí naraz.
Hovorili o znížení „premenlivosti“ v americkej ekonomike a túto zásluhu pripisovali menovej politike Federálneho rezervného systému. Dnešné skúsenosti overujú pravdivosť týchto tvrdení.
Rizikové úvery, premena dlhov na cenné papiere boli inováciou, ktorá mala byť predpokladom zväčšenia množstva majiteľov nehnuteľností.
Avšak „riadenie rizikom“ bolo v tomto prípade veľkou neznámou. Neexistovali údaje o minulosti. Len na základe nich sa dalo urobiť ohodnotenie nových aktív. Riadenie rizík nebralo do úvahy pravdepodobnostnú makroekonomickú dynamiku a neadekvátne vypočítavalo fungovanie systému s neznámym množstvom účastníkov novej oblasti podnikania, ako keby nezáviseli od tohto počtu. Argumenty v prospech politiky založenej na pravidlách, sa pri overovaní ukázali ako slabé.
Keď sa Federálny rezervný systém rozhoduje o zmene krátkodobej úrokovej miery, ktorú kontroluje, Federálny rezervný systém rozhoduje o „prirodzenej úrokovej miere, ktorá je nevyhnutná keď inflácia nestúpa, ale klesá. Potom si Federálny rezervný systém kladie otázku, či očakáva úroveň inflácie, ktorý je vyšší, alebo nižší ako je plánovaná hodnota ukazovateľa. Zaujíma ho tiež či je nezamestnanosť vyššia, alebo nižšia ako „prirodzená úroveň“, ku ktorej sa skôr či neskôr vráti aktuálna úroveň.
Avšak priemerná prirodzená úroveň nezamestnanosti a prirodzená úroková miera sú veličinami, ktoré sú akékoľvek, len nie určité. Prirodzená úroveň nezamestnanosti nie je podľa Edmunda S. Phelpsa niečím, čo je raz a navždy nemenné ako rýchlosť svetla. Mení sa vždy s novými udalosťami prebiehajúcimi v ekonomike. Dnes je známych veľa faktorov ovplyvňujúcich mieru nezamestnanosti, ale nie všetky a nie sú známe presne. Práve toto je neurčitosť. Na tento fakt existuje viac ako jeden názor, ktorý vyzerá ako presvedčivý.
Zdá sa, že názor Federálneho rezervného systému sa dá redukovať na tvrdenie, že prirodzená miera nezamestnanosti je stabilná. Rast reálnych miezd v USA bol dočasným javom, ktoré vyvolali také dočasné javy ako rast cien energií a ceny nehnuteľností, ktoré súčasne dnes neumožňujú Federálnemu rezervnému systému rozpliesť na finančnom trhu gordický uzol.
V súlade s vlastnou teóriou Federálny rezervný systém znižuje základnú úrokovú mieru každý raz keď stúpa nezamestnanosť. To podľa názoru americkej centrálnej banky „zmäkčuje“ pád nezamestnanosti dovtedy pokiaľ sa faktory stláčajúce trh práce nevytratia a nezamestnanosť sa nevráti na predchádzajúcu úroveň.
Čo sa deje ak inflácia a inflačné očakávania stúpajú? Prísna menová politika sa ňou bude zaoberať v budúcnosti s pozície sily, teda vtedy keď nezamestnanosť opäť stúpne.
Treba si však uvedomiť, existujú predpoklady úvah, že strednodobá prirodzená úroveň nezamestnanosti môže byť momentálne vyššia ako v minulosti.
Stabilné zníženie cien na byty bude stabilne znižovať množstvo pracovných miest v stavebnom sektore zameranom na osobné bývanie.
Ceny akcií, ktoré poskytujú určitú predstavu o tom ako firmy prehodnocujú rast vlastných aktív, za posledný rok veľmi klesli, pád bude ešte väčší, ak nebudeme brať do úvahy rastúcu hodnotu zahraničných operácií. To predznamenáva pokles množstva pracovných miest v odvetviach, ktoré vyrábajú investičné tovary. Ak nebude mať ekonomika šťastie, bude to znamenať stratu pracovných miest, ktorú sa nepodarí kompenzovať odvetviami, ktoré exportujú.
John Maynard Keynes si myslel, že ekonómovia nemôžu celkom určiť úroveň nezamestnanosti. Len podnikatelia môžu zavádzať inovácie, ale jednoducho povedané investovať, a tým súčasne vytvárať nové pracovné miesta. To je ich životný inštinkt, ktorým sa riadia kráčajúc do neznáma.
Vedenia centrálnych bánk môžu skúsiť uhádnuť, akým smerom sa zamerajú kroky podnikateľov, ale značné zmeny v sfére zamestnanosti sú nevyhnutné.
Federálny rezervný systém si zrejme myslí, že úroková miera sa znížila spolu s poklesom ekonomických aktivít. Aj tu neexistuje určitosť.
Treba si pripomenúť argument Friedricha Hayeka o tom, že otrasy vo čase boomu môžu meniť prirodzenú úrokovú mieru. Ak sa v čase boomu zvýšila, neschopnosť centrálnej banky zvýšiť svoju základnú úrokovú mieru vedie k tomu, že inflácia začne rásť. Niečo podobné sa deje v súčasnosti.
Je pravdepodobné, že začína fungovať iný mechanizmus. Všetko riadi neurčitosť.
0,005
0,019
