V Nemecku má byť iba na úrovni 2,2%, čo je ukazovateľ o 0,5% nižší v porovnaní s nedávnymi odhadmi. O jedno percento klesli aj fundamentálne ukazovatele v Taliansku.

ECB reaguje tým, že prvoradým zdrojom ekonomického zdravia počas roku 2001 má byť sila vnútorného dopytu, ktorú má čiastočne motivovať zníženie daní v hlavných štátoch eurozóny.

Tento mechanizmus má byť tiež „obranným štítom“ v čase, kedy sa začína prejavovať klesajúci záujem o európsky export na americkom trhu, ale aj v Latinskej Amerike a v juhovýchodnej Ázii.

Americká investičná banka Goldman Sachs podporne k tomuto argumentu tvrdí, že zníženie daňového zaťaženia v štyroch z piatich najsilnejších ekonomikách eurolandu (Nemecko, Francúzsko,Taliansko, Holandsko –

teda s výnimkou Španielska) dodá celému regiónu dodatočný rozpočtový stimul v súhrnnom objeme 0,3% z hrubého domáceho produktu.

ECB však s takouto projekciou nie je úplne spokojná a spoločne s Európskou komisiou chce jednotlivé vlády presvedčiť, aby „pritvrdili“ rozpočtovú politiku, ktorá je údajne príliš uvoľnená. Wim Duisenberg v tejto súvislosti doslova povedal, že znižovanie daní treba uvítať, avšak politické zámery v jednotlivých krajinách EÚ predpokladajú iba neefektívne obmedzenia vo výdavkovej časti štátnych rozpočtov.

Duisenberg je spravidla príliš diplomatický a neuvádza konkrétne krajiny, no v ostatných mesiacoch sa stalo terčom kritiky Írsko. Jeho prudký ekonomický rast, vyvolaný najmä zahraničnými investíciami, relatívne vysoká inflácia a nízke úrokové sadzby vyvolali ešte vo februári tlak európskych politikov, ktorí vyzývali Írsko k oveľa zdržanlivejšej rozpočtovej politike s cieľom utlmiť domáci dopyt a vrátiť ekonomiku do rovnováhy. ABM-Amro vo svojej analýze však hovorí, že ak má niekto obavy z porušovania rozpočtovej disciplíny, potom Írsko nie je tým najväčším „vinníkom“.

Jeho rozpočtový prebytok síce dosiahol ku koncu minulého roka 5,6% z HDP, no ak ho dáme do súladu s aktuálnym štádiom ekonomického cyklu, potom štrukturálny prebytok bol na úrovni štyroch percent.

Rovnaký ukazovateľ bol vo Francúzsku a Nemecku na úrovni 1,6%, respektíve 0,7%. V Taliansku dosiahol rozpočtový deficit, ak z príjmovej časti vyčleníme mimoriadne výnosy z predaja 3G-licencií operátorom mobilných sietí, hladinu 1,5% z HDP.

Podľa Paktu stability a rastu, ktorý krajiny EÚ prijali ešte v roku 1997, majú krajiny eurozóny udržiavať svoj rozpočet v rovnováhe, čo znamená, že v rámci ekonomického rastu by mal mať prebytkovú, a nie deficitnú podobu. Toto dodržiavajú iba štyri krajiny (Holandsko, Fínsko, Írsko a Luxembursko), ktoré však predstavujú menej ako 10% ekonomického potenciálu eurozóny.

Ak teda ECB a EK ide skutočne o rozpočtovú disciplínu, respektíve o eliminovanie jej negatívnych výkyvov, mali by venovať väčšiu pozornosť najsilnejším ekonomikám eurozóny, ktoré majú podstatne relevantnejší vplyv na rozpočtovú pozíciu, ako často kritizované Írsko, dodáva ABM-Amro.

Často sa však výčitky na adresu Írska vysvetľujú tým, že ide o „signál aj pre ostatné krajiny“.

Írska verejná mienky však do značnej miery podporuje svoju vládu, ktorá svoje rozpočtové zámery v roku 2001 nechce zásadne korigovať.

Financial Times na dôvažok konštatuje, že ECB by sa posunula do pozície ilúzií, ak si myslí, že v prípade kritiky, povedzme Nemecka, Francúzska a

Talianska, bude viac úspešná, ako v súvislosti s Írskom…