Všeobecne rozšírený je názor, že zmeny v ekonomike sa odohrávajú len v štatistických ročenkách. Čo má občan z toho, že hrubý domáci produkt rastie?! Klasik slovenskej politiky Ján Ľupták odháňal ľudí od čísiel a grafov poznaním, že z nich sa nenajedia. Potom sa prihlásil „za nezamestnaného“. Grafické vyjadrenie nezamestnanosti v banskobystrickom kraji nezaznamenalo dramatický skok. Jeden je pre štatistiku málo, aj keď je veľký.

Veľké čísla vznikajú ako súčty, súčiny…jednotlivosť sa netratí, iba je menej viditeľná. Koruna z verejných financií je rovnako veľká ako z vrecka. To, že niektorí politici nevnímajú rovnakosť veľkostí oboch korún, nie je chyba peňazí. Preto sa rozhodli, že na výstavbu diaľnic dajú päť miliárd korún, ktoré ešte štát ani nemá a len akosi dodatočne prišiel na to, že ich mať môže. Päť miliárd je dosť veľké číslo na to, aby neblúdilo. Matkou veľkosti je v tomto prípade chcenie vyhovieť tlaku, ktorý sa vydáva za verejný záujem, hoci reprezentuje len túžbu niekoľkých firiem a jednotlivcov. Vznešené pomenovanie zakryje nezmysel, bez ktorého by sa krajina celkom dobre obišla. Prinajmenšom dovtedy, kým nezreformuje dôchodkový systém, nepoplatí staré dlhy, radikálne nezmení štátnu správu…

Podpredseda vlády Ivan Mikloš vyzeral ako mizantrop, keď pred niekoľkými málo rokmi hovoril o hrozbách vyplývajúcich z „rozhasenia“ verejných financií a oddôvodňoval potrebu skromnosti vo výdavkoch. Vyznavači rozvojových programov si boliestky postupne vyliečili, do ich služieb sa pridali odborári, profesijné združenia. Nezabúdajú pripomínať, že napríklad výdavky štátu súvisiace s reštrukturalizáciou bánk nie sú investíciou do budúcnosti a občan z nich nič nemá. Keby boli dostali tých zhruba 100 miliárd korún…bože, koľko betónu sa za ne dalo naliať.

Reštrukturalizácia však má aj celkom občiansky a užitočný rozmer. Jeden z nebankových subjektov ponúkal ešte nedávno výhodné pôžičky na akýkoľvek účel za poplatok 4 percentá mesačne. Nehovorilo sa o úroku, hoci funkcia poplatku je presne rovnaká. Úžere premenovanej na výhodnosť sa zjavne darilo, aspoň podľa množstva reklamy tak možno súdiť. Reklama ostala, ale poplatok sa znížil na tri percentá. Nie je to náhoda. Banky, najmä dve zreštrukturalizované a privatizované, začali poskytovať spotrebné úvery, pôžičky, konkurencia vzrastá, občan si z možností môže už vyberať.

Keby boli dostali „rozvojári“ tých sto miliárd korún, možno by postavili diaľnicu zo Šoporne až do Novej Sedlice. Zmenili by sa čísla aj v reklame na „výhodné“ pôžičky na akýkoľvek účel. Možno by bol poplatok šesť percent, a možno denne.