Viedeň znamená sídlisko pri lesnom potoku. Meno získala od starých Keltov. Tieto informácie sa môže návštevník mesta dozvedieť aj vďaka sprievodcovi. Iba traja ľudia majú rakúsku licenciu na sprevádzanie turistov po Viedni a jej okolí v českom jazyku. Zhodou okolností sú títo sprievodcovia Česi, ktorí v Rakúsku zložili potrebné skúšky. Z trojice je najžiadanejšia žena, ktorá Viedeň ukazovala napríklad už Lubomírovi Štrougalovi či Václavovi Havlovi.

Aj keď Libuša Wagnerová sprevádza turistov po Viedni už dvadsaťpäť rokov, mnoho vecí ju v meste valčíkov stále prekvapuje. Máloktoré mesto na sever od Álp sa totiž môže pýšiť takým množstvom zachovaných stavebných pamiatok a takými významnými muzeálnymi zbierkami ako Viedeň.

V centre mesta sa možno dobre orientovať podľa štvorkilometrovej reprezentačnej triedy Ringstrasse. Je jednosmerná v tvare kruhu okolo starého mesta. Viedeň má totiž svoje jedinečné pamätihodnosti v prvom okrese, teda v starom meste. Len Schönbrunn, Belveder a Karlov kostol sú za jeho územím. Dôvod je prostý. Na miestach, kadiaľ vedie Ringstrasse, stáli v minulosti mestské hradby chrániace centrum. Čo bolo pred nimi, zničili cudzie vojská počas obliehaní. Najčastejšie Turci, ktorí Viedeň obsadili niekoľkokrát. V mierových časoch slúžil Viedenčanom široký hradbový val na prechádzky. Rástli na ňom stromy a tráva.

Hradby sa však časom stali prekážkou. Štyri brány, ktoré ich prerušovali, zďaleka nepostačovali desiatim tisícom kočiarom jazdiacim v polovici 19. storočia v prvom okrese. Preto v roku 1858 nariadil cisár František Jozef opevnenie zbúrať.

Nielen o tom rozpráva takmer denne L. Wagnerová, rodáčka z Teplíc. „Možno nepresvedčím, ale nie je to každý deň rovnaké. Preto ma práca stále teší,“ tvrdí Čechorakúšanka, pod ktorej vedením prešlo mestom približne 180-tisíc turistov.

Nie všetci návštevníci Viedne majú v progra-

me okružnú jazdu rakúskou metropolou. Nie všet-

kých zaujíma kultúra. S niektorými skupinami ide

L. Wagnerová do múzea, s ďalšími absolvuje len Práter, s inými zasa Schönbrunn a Belveder. „Závisí to od objednávky skupiny a od jej časových možností. Navyše, každá skupina dáva prednosť niečomu inému,“ dodáva sprievodkyňa. Mala na starosti už skupiny farárov, mníšok, detí, univerzitných profesorov, dokonca aj nevidiacich. Aby s úsmevom vydržala dlhé prechádzky po Viedni, začína každý deň bicyklovaním a následným popíjaním dvoch litrov dobrej vody.

Hotel pre smotánku

Pred nami sa hrdo vypína Schwarzenberský palác, ktorý sa skladá z troch častí. V jednej býva česká vetva Schwarzenbergovcov (rakúska už vymrela), v druhej sídli švajčiarske veľvyslanectvo a v tretej prevádzkujú šľachtici svoj hotel. Je určený smotánke. Keď sa konal pohreb poslednej rakúskej cisárovnej Zity, zúčastnení šľachtici bývali práve tu. Nik z nich sa neubytoval ani v exkluzívnom hoteli Bristol, Hilton či Imperial, kde najdrahšie apartmány na jednu noc stoja aj vyše osemtisíc eur. Rovnako britská kráľovná Alžbeta trávi všetky svoje dlhšie návštevy Viedne v Schwarzenberskom hoteli.

Do Viedne sa L. Wagnerová vydala v roku 1974. Nechcela byť finančne závislá od manžela, preto sa prihlásila do sprievodcovského kurzu. Predpokladom na prijatie bolo, že uchádzač ovláda zaujímavé jazyky a zaplatí 30-tisíc šilingov. Ponúkla češtinu a ruštinu. Nasledoval náročný trojsemestrálny kurz. Musela zvládnuť históriu Rakúska, jeho dejiny umenia, architektúru, geografiu, výpočet všetkých pamätníkov, jednoducho „alles“. Napríklad aj perfektnú znalosť exponátov vo vyše desiatich viedenských múzeách. Len v umeleckohistorickom múzeu na námestí Márie Terézie ju vraj ľudia vídali dva mesiace po osem hodín deň čo deň.

Po pravej ruke máme Volksgarten (ľudové záhrady), ktoré boli už od vzniku prístupné širokej verejnosti. V nich sa nachádza pamätník krásnej cisárovnej Alžbety, veľké rozárium a chrám Thésea. Na záhrady nadväzuje budova Burgtheatru. Toto hradné divadlo je dielom staviteľov Gottfrieda Sempera a Karla Hazenauera. Napriek nie najlepšej vnútornej akustike je najdrahšou scénou Viedne. Po jeho návšteve sa patrí zájsť do susedného Café Landtmann, renomovanej kaviarne umelcov a literátov. Patrí to k bontónu rovnako ako návšteva Café Sacher po predstavení v opere.

Práter, známy najmä Obrovským kolesom, bol kedysi súkromným loveckým územím Habsburgovcov. Širokej verejnosti ho otvoril až panovník Jozef II. Dnes je miestom, kde sa stretávajú Viedenčania, pričom každý víkend má svoj osobitný program. Najžiadanejší je detský deň, keď tu deti dostávajú dobropisy na hranolčeky, kolu a predovšetkým na jednu jazdu Obrovským kolesom. Oficiálne trvá 20 minút, čo je o polovicu menej než kedysi, keď bol na kolese ešte plný počet gondoliek.

V neďalekej ulici Praterstrasse býval kráľ valčíkov Johann Strauss. Práve tu vytvoril dielo Na krásnom modrom Dunaji. Dnes je v jeho dome múzeum a McDonald’s. Oproti sa týči stoštyridsaťpäť rokov starý kostol svätého Jána Nepomuckého. Omše tu bývajú po česky.

Sezónna záležitosť

Sprievodcovskou praxou L. Wagnerovej najviac trpela jej dcéra. „Musela so mnou vydržať návštevy kostolov, múzeí či galérií. Určite ju to nebavilo. Do pätnástich rokov odmietala aj výstavy, náučné prechádzky mestom a kultúru,“ hovorí matka 22-ročnej študentky, ktorá sa nakoniec rozhodla ísť v jej stopách. Hovorí piatimi svetovými jazykmi a v súčasnosti sa pripravuje na kurz sprievodkyne. Matka jej rozhodnutie neschvaľuje. Podľa nej ide o profesiu vhodnú skôr pre ženu v domácnosti. Sprievodcovská činnosť po Viedni je totiž sezónnou záležitosťou. Od októbra do novembra sa nič nedeje, turistický pokoj je aj od januára do marca.

Najväčšou prirodzenou ozdobou L. Wagnerovej je nikdy nemiznúci úsmev na tvári. Turisti z našej skupiny ani nepostrehli, že práve vyriešila roztržku s policajtom, pretože sprievodcovský autobus stál pred hotelom

dlhšie, než je povolené. So šarmom profesionálky vybavila aj omyl v reštaurácii, keď veľkosti našej skupiny nezodpovedala rezervácia stolov na večeru.

Ani sa nenazdáme a stojíme pred najstarším viedenským kostolom. Je ním kostol sv. Ruprechta. Pochádza z ôsmeho storočia. Táto brečtanom pokrytá pamätihodnosť však nie je prístupná verejnosti. Rovnako ako neďaleko jediná zachovaná židovská synagóga.

Najkurióznejšou trasou, ktorú prešla s turistami, boli viedenské kanálové stoky. Okamžite po prehliadke si vraj musela dať za pohárik kvalitnej hruškovej pálenky.

Ojedinelou atrakciou Viedne je Hundertwasserov dom. Budovu navrhol známy rakúsky maliar Friedensreich Hundertwasser. Mesto ju postavilo v rokoch 1983 až 1985 pôvodne ako nájomný dom pre sociálne slabších obyvateľov Viedne. Dnes v ňom bývajú predovšetkým umelci. Hlavným umeleckým princípom tvorcu je nepravidelnosť plôch a línií v spojení s nekonvenčnou kombináciou rôznofarebných, často podivných foriem. Každý byt stvárnil umelec individuálne. Má vlastnú farebnosť, ktorá ho charakterizuje už pri pohľade na fasádu.

Písanie histórie

Azda žiaden návštevník Viedne neobíde unikátnu gotickú pamiatku – Dóm svätého Štefana. Pôvodne románsky farský kostol, vysvätený v roku 1147, začali babenberské kniežatá budovať ako budúci biskupský kostol. V snahe o zriadenie samostatného biskupstva vo Viedni pokračovali ich nástupcovia – Habsburgovci. Knieža Albrecht II. rozšíril stavbu o nový gotický trojloďový chór, ktorý vysvätili v roku 1340.

Vo výstavbe intenzívne pokračoval jeho syn Rudolf IV. Snažil sa vytvoriť podobnú veľkolepú katedrálu ako novopostavený Chrám svätého Víta v Prahe. V roku 1723 zriadili vo Viedni samostatné arcibiskupstvo a Dóm svätého Štefana sa stal metropolitným chrámom. Dnes sú v ňom prístupné katakomby s rakvami prvých Habsburgovcov. Navštíviť možno aj južnú vežu. Nedokončená severná veža je prístupná výťahom od 8. do 17. hodiny. Navrchu sa nachádza obrovský hlavný zvon zvaný Pummerin. Z veže je nádherný výhľad na celé mesto. Máloktorý zámok je takou významnou umeleckou a súčasne i historickou pamiatkou ako Schönbrunn, letná rezidencia Habsburgovcov od čias Márie Terézie. V zámku sa dlhé roky rozhodovalo o osude monarchie a nie raz aj o osude celej Európy. Zámok si počas pobytu vo Viedni zvolil za rezidenciu Napoleon. Neskôr tu žil spolovice ako zajatec jeho syn, knieža z Reichstadtu. V Schönbrunne sa narodil, žil a v roku 1916 zomrel cisár František Jozef. Po abdikácii posledného cisára Karola sa 11. novembra 1918 stal Schönbrunn majetkom rakúskeho štátu.

L. Wagnerová hovorí, že posledný veľký kultúrny rozmach Viedne vrcholil na prelome 19. a 20. storočia. Zaraďuje sa do obdobia hospodárskej prosperity a veľkého prílevu obyvateľstva. Pred pádom monarchie bola Viedeň jedným z najväčších miest Európy s vyše dvoma miliónmi obyvateľov. Ako máloktoré iné veľkomesto však bola plná politických konfliktov a sociálneho napätia. K tomu pribudli nevyriešené vzťahy medzi národnosťami Rakúsko-Uhorska, ktoré sa prejavovali aj vo verejnom živote Viedne. Po zániku monarchie sa odrazu ocitla v štáte, ktorý mal 6,5 milióna obyvateľov, čo viedlo k novým problémom a nezhodám.

Dnešná Viedeň je metropolou, ktorá žije zo slávnej minulosti, pričom nadväznosť na súčasnosť udržiava najmä veľkými internacionálnymi inštitúciami a kongresmi pod patronátom Organizácie Spojených národov. Jej modernú a historickú tvár by mal poznať každý kultúrny Európan.

Viedenské zaujímavosti

* Po meste jazdí 80 fiakrov. Možno si ich prenajať na 40 minút za 100 eur alebo na 20 minút za 60 eur. Záujem o tradičnú viedenskú atrakciu však opadáva. Majitelia fiakrov sú preto nervózni. Priemerný kočiar s koňmi totiž kupovali za vtedajších 150-tisíc šilingov.

* Viedeň dostáva z alpskej oblasti výbornú vodu. Dosahuje kvalitu minerálnej vody.

* Štrúdľa je podľa šéfkuchára Café Schotternring rakúska špecialita. Presviedča o tom záujemcov na tzv. jablkovoštrúdľových seminároch. Pred očami publika osobne ukazuje prípravu tejto najsprávnejšej pochúťky ku káve. Dokonca to učí aj deti.

* V rakúskom hlavnom meste ustavične povieva vietor. Keďže v okolí mesta nie sú žiadne priemyselné podniky, Viedeň má najlepšie ovzdušie zo všetkých európskych miest.

* Netypickú prechádzku po meste ponúka miestne Creativ Büro. Sprievodca za zvuku bubnov zavedie turistov do viedenského podsvetia – do kanálov. Trasa, na ktorej sa nevyskytujú myši ani krysy, je dlhá dva kilometre a absolvuje sa za svitu fakieľ. Zaujímavé sú aj výstupy z podzemia. Jedným z nich je napríklad reklamný stĺp.

* Medzi najnavštevovanejšie atrakcie mesta sa zaradili verejné toalety Friedensreicha Hundertwassera. Muž, ktorý ako prvý prelomil žltosť a sivosť viedenských domov neošúchaným nápadom farebnej omietky, vzápätí šokoval umeleckými, ale funkčnými toaletami. Napriek tomu, že jeho diela sa stali turistickým magnetom, dodnes nenašiel pochopenie u väčšiny konzervatívnych Viedenčanov.