Neuralgickým bodom nového systému nakladania a spracovania odpadov je nepochybne Recyklačný fond – štátom vytvorená neštátna organizácia, do ktorej sú zo zákona povinní prispievať všetci výrobcovia a dovozcovia tovarov. Prostriedky fondu majú byť v budúcnosti využité na podporu systému spracovania odpadov. Na prvý pohľad to vyzerá ako veľký krok vpred, až na niektoré chybičky krásy. Podobný model, v ktorom sa také významné kompetencie dostávajú mimo rúk špecializovaných priemyselných zväzov či priamo štátu, v Európe jednoducho nenájdeme.

V praxi to znamená, že súkromný sektor, ktorý do fondu prispieva, nemá a nebude mať vplyv na rozhodnutia, akým spôsobom budú financie využité. Navyše, ako neštátna organizácia fond nepodlieha kontrole Najvyššieho kontrolného úradu SR, a dokonca nemusí uplatňovať ani zákon o verejnom obstarávaní. Proti rozhodnutiu správnej rady fondu niet opravného prostriedku. Mnohí sa domnievajú, že takéto právne prostredie môže fondu umožňovať nezdravú benevolenciu v rozhodovaní a peniaze poputujú do rúk „spriateleným“ súkromným organizáciám.

Z prostriedkov fondu totiž možno nielen dotovať zber, separáciu a spracovanie už vyzbieraného odpadu, ale priamo prispievať na investície organizáciám, ktoré budú mať záujem podnikať v odpadovom hospodárstve. O tom, kto príspevky fondu dostane a kto nie, rozhoduje výlučne správna rada fondu. V krajine s takou vysokou mierou korupcie budí takýto systém oprávnené pochybnosti. Fond napokon už raz dokázal svoju „nezávislosť“, keď v rozpore so zákonom zriadil účet v Prvej komunálnej banke, namiesto v zákonom stanovenej Národnej banke Slovenska. Do novely zákona o odpadoch, ktorý vstúpil do platnosti 1. júla minulého, sa tiež dostalo ustanovenie, ktoré vyčleňuje nákup materiálno-technického zabezpečenia mimo troch percent pôvodne určených na správu fondu. To môže viesť k takmer svojvoľnému nákupu neprimerane drahej techniky, nábytku či automobilov.

Kontrolným rámcom Recyklačného fondu sú len pomerne vágne ustanovenia zákona o odpadoch a stanovy fondu, ktoré formulujú vo všeobecnej rovine, na aký účel môžu byť prostriedky fondu použité. Dosť málo na to, že do fondu by malo plynúť ročne od jednej až do troch miliárd korún.

Popieranie voľného trhu

Podľa predsedu Priemyselného združenia pre obaly a životné prostredie (SLICPEN) Radovana Pekníka v takomto legislatívnom prostredí, si môže fond robiť prakticky, čo chce. Ako ďalej povedal, mrzí ich aj, že celá debata sa zvrhla na polemiku okolo výšky príspevkov a nie na hľadanie efektívneho systému spracovania odpadu. Vyčítajú nám, že náš odpor pramení z nevôle odvádzať poplatky do Recyklačného fondu, ktoré priamo zvyšujú cenu tovarov. Súkromný sektor však nie je proti financovaniu systému, len sa pýta, koľko to musí nevyhnutne stáť? Už dnes sú poplatky do Recyklačného fondu päť- až desaťnásobne vyššie ako v susednej Českej republike.

Problém je o to akútnejší, že dnes nehovoríme o fiktívnych peniazoch. Od januára prúdia do 10 sektorov fondu prvé zákonné platby, ale ešte neboli pridelené ani na jeden projekt a zákon ani neurčuje, dokedy sa tak má stať.

Podľa riaditeľa Recyklačného fondu Ivana Zuzulu registrujú v súčasnosti 70 žiadostí o príspevky. Projekty musia byť najprv vyhodnotené a stanovisko musí správna rada zaujať najneskôr do 90 dní. Prvým termínom na odovzdávanie žiadostí bol 30. september a druhý bude v marci.

„Riziko vidíme aj v tom, že fond môže investíciami do nových spoločností nabúrať prosperitu tých spracovateľov odpadov, ktorí už na Slovensku fungujú a zápasia s hlavným problémom – nedostatkom druhotných surovín,“ pokračuje R. Pekník. Úplným potieraním logiky podnikania je stanovenie povinnosti uprednostniť domácich pred zahraničnými spracovateľmi, a to aj v prípade, ak budú náklady na spracovanie či recykláciu vyššie. Ako príklad môžem spomenúť spracovanie plastového materiálu PET-fliaš. Ročne sa uvedie na trh okolo 10-tisíc ton, čo je príliš málo na to, aby sme budovali vlastný recyklačný závod. V súčasnosti je na Morave špecializovaná linka so 4-násobnou kapacitou, takže nechápem, prečo nevyužiť ich služby, ak sú navyše cenovo veľmi výhodné. Potieranie slobodnej voľby pôvodcu odpadu, ako sa s ním vyrovnať, musí viesť zákonite k predražovaniu, čo v konečnom dôsledku pocíti spotrebiteľ. Je to tiež popieranie voľného trhu, ako jedného zo základných princípov Európskej únie.“

Český model funguje

„Tí, čo plačú nad Recyklačným fondom, plačú na nesprávnom mieste. Recyklačný fond je predsa výsledok širokého konsenzu pri prijatí zákona o odpadoch. Akceptovalo sa približne 200 pozmeňovacích návrhov, takže diskutovať dnes o tom, či má Recyklačný fond právo na existenciu alebo nie, je irelevantné,“ myslí si I. Zuzula. „Osobne mi ani neprislúcha hodnotiť správnosť prijatého modelu. To, či bude Recyklačný fond omylom, ukáže až budúcnosť. Dnes nás však ešte nikto nemôže súdiť. Navyše fond je len motivačným ekonomickým nástrojom, ktorý speje de facto k zániku. Ide len o to, že treba naštartovať systému, ktorý tu päťdesiat rokov neexistoval, a myslím si, že fond tu môže zohrať naozaj pozitívnu úlohu.“

Združenie SLICPEN, ale aj ďalšie organizácie, napríklad Zväz obchodu SR, Združenie pre značkové výrobky, Združenie podnikateľov Slovenska, Únia potravinárov, COOP Jednota a ďalšie navrhujú použiť úplne iný model, v ktorom by sa úloha štátu obmedzila na zákonom presne definované ciele a kontrolu ich plnenia. Celá réžia odpadového hospodárstva by tak zostala v rukách výrobcov a dovozcov, ktorí majú prirodzený záujem riešiť systém čo najefektívnejšie a bez neúmerného predražovania. Oprávnenú organizáciu financovanú z určitého odvetvia priemyslu by teda založili sami pôvodcovia odpadu. Následne by prispievali obciam na separáciu odpadu, pričom by sa obce mohli slobodne rozhodnúť, ktorého zo spracovateľov uprednostnia.

Podľa informácií R. Pekníka takýto model funguje veľmi úspešne už štyri roky v Českej republike a v rámci pilotného projektu SLICPEN dva roky aj na Slovensku. „Obce majú z tohto systému trojnásobné výhody. Po prvé šetria na poplatkoch zo skládok, po druhé dostanú peniaze od výkupcu odpadov a po tretie získajú aj dotačné prostriedky od oprávnenej organizácie, ak preukážu, že odpad skutočne odovzdali na spracovanie. Pre obce je to dostatočne silná motivácia. Navyše sa rozvoju spracovateľských kapacít necháva voľný priebeh na základe skutočných potrieb.“

Obaly situáciu ešte skomplikujú

Akoby nebolo dosť otáznikov od 1.januára nás čaká ďalšia „odpadová“ búrka. Do systému odpadového hospodárstva vstúpi totiž zákon o obaloch. Reakcie naň sú jednoznačné. Prezident zväzu obchodu Pavol Konštiak doslova povedal, že nový zákon o obaloch je pamflet a pokus o jeho zavedenie do praxe vyústi do kolapsu slovenského obchodu. Rovnako konfrontačný akcent obsahuje reakcia združenia SLICPEN. Poslanci Národnej rady SR schválili zákon, ktorý pod rúškom ochrany prírody vytvára legislatívny rámec na zneužívanie finančných prostriedkov plynúcich do Recyklačného fondu. Obe organizácie pritom varujú pred hrozbou výrazného rastu cien všetkých výrobkov, ktorých sa zákon o obaloch týka.

O čo vlastne ide? Zákon o obaloch je podľa R. Pekníka nevyhovujúci, pretože rieši to, čo by sa mohlo riešiť formou separovaného zberu podľa existujúcej legislatívy. Sporné sú najmä ustanovenia o zálohovaní nevratných obalov. „Hrozí, že z obchodu urobíme zberné suroviny. Obaly by totiž mohli pokojne skončiť v špecializovaných kontajneroch separovaného zberu. Takto ich budeme nosiť do obchodov. Distributérom tovaru tak okrem povinnosti odvádzať peniaze do Recyklačného fondu stúpnu náklady aj pri spätnom odbere zálohovaných fliaš, ich úprave, skladovaní a odvoze na využitie. Navyše hrozí riziko záplavy nevratných obalov zo zahraničia od špekulatívnych „podnikavcov, pretože okolité krajiny systém záloh nemajú, a dokonca ani nepripravujú.“

Autorom zákona i samotným poslancom sa podarilo stvoriť systém, ktorý je v Európe vyslovene neštandardný. Zdá sa, že liberálnosť, ktorú EÚ umožňuje pri implementácii záväzných právnych ustanovení tak, aby vyhovovali právnemu systému a lokálnym špecifikám konkrétnej krajiny, si na ministerstve vysvetlili po svojom. Viaceré opatrenia zákona môžu totiž viesť, paradoxne, k obmedzovaniu voľného obehu tovarov, a teda znevýhodňovaniu Slovenska v prístupovom procese do únie.