Digitálne fotografovanie nie je nič iné ako zachytenie obrazu vo forme súboru číslicových dát. Vo fotoaparáte netreba negatívny film. Súbor dát možno spracúvať na počítači, zverejňovať na internete, zasielať elektronickou poštou, archivovať na zvyčajných nosičoch dát (disk, disketa, CD atď.), tlačiť na papier alebo vyrobiť klasickú fotografiu vo fotolaboratóriu.

Digitálny fotoaparát sa svojou konštrukciou priveľmi nelíši od klasického fotoaparátu. Rozdiel je ukrytý v prístroji. Základným rozdielom je, že neobsahuje film, ale namiesto neho má špeciálnu doštičku, ktorá vie zmeniť svetlo na elektrický signál. Technológia, ktorá sa pre tento senzor používa, je dnes vo väčšine prístrojov založená na CCD (Coupled Charged Device). Ako veľmi nádejná vystupuje podstatne lacnejšia technológia CMOS (Complementary Metal Oxid Semiconductor).

Svetlo, ktoré do aparátu vstupuje, prechádza sústavou optických šošoviek, ktoré ho usmerňujú, a dopadá na optický snímač. Ten zmení svetlo na elektrický signál, ktorý putuje do pamäte prístroja. Z fotoaparátu možno obraz preniesť do počítača a ďalej spracovať či zobraziť. Digitálna fotografia má oproti klasickej niekoľko výhod. Pri klasickej je nevyhnutné po exponovaní negatívu vymeniť ho za nový. Digitálny fotoaparát ukladá exponované obrázky do elektronickej pamäte, z ktorej ich možno kedykoľvek „vysypať“ do počítača či fotolaboratória a fotografovať do uvoľneného priestoru pamäte znova. V pamätiach dnešných fotoaparátov je možné uchovávať stovky až tisíce snímok. Navyše sa dá po každej expozícii výsledný obrázok okamžite pozrieť na displeji fotoaparátu a nevydarené vymazať.

Digitálne fotoaparáty sú oproti klasickým mechanickým jednoduchšie. Odpadá nutnosť motorového prevíjania filmu a jeho zakladania cez otvárateľnú zadnú stenu. To sa prejavuje priaznivým znížením rozmerov a nižšou hmotnosťou. Uhlopriečka snímača je menšia ako uhlopriečka políčka kinofilmu, takže objektív digitálneho fotoaparátu môže mať na vykreslenie menšej plochy kratšiu ohniskovú vzdialenosť a tým i menší priemer optickej sústavy. Menšie a ľahšie môžu byť i motory na automatické zaostrovanie objektívu a tiež na zmenu ohniskovej vzdialenosti transfokátorov (zoom). Digitálny spôsob snímania obrazu dovoľuje použiť okrem optických tiež digitálne transfokátory. Nezanedbateľnou výhodou je, že náklady na digitálne fotografovanie sú takmer nulové, ak už vlastníme digitálny fotoaparát a počítač. Stačí totiž iba občas nabiť batérie.

Políčko kinofilmu obsahuje okolo 5-6 miliónov efektívne využiteľných obrazových bodov. Obrazový snímač dnešných digitálnych fotoaparátov už tieto hodnoty dosiahol. Zatiaľ čo zlepšenia pri rozlíšení citlivej vrstvy negatívneho filmu sú už na hranici svojich možností, obrazové snímače digitálnych fotoaparátov prežívajú búrlivý vývoj a ďalšie rýchle zvyšovanie rozlišovacej schopnosti majú ešte len pred sebou.

Väčšina ľudí pri posedení s priateľmi rada siahne do zásuvky či skrine a vytiahne na denné svetlo album fotografií, ktoré potom za zvukov šušťania papiera putuje okolo stola. Digitálna fotografia, samozrejme, nič také nevylučuje. Vo fotolaboratóriách dokážu zhotoviť klasickú fotografiu 10 x 15 cm z digitálneho súboru bežne používaného formátu JPEG. Pritom stačí obrázky odoslať priamo zo svojho počítača do virtuálnej zberne na internete a vybrať si miesto, kde si hotové fotografie vyzdvihnete a zaplatíte. Kto chce túto možnosť využívať, mal by na ňu rozhodne pamätať už pri výbere digitálneho fotoaparátu. Prečo? Pri prevode digitálneho obrázku na klasickú fotografiu do albumu totiž zohrávajú veľmi dôležitú úlohu rozmery digitálneho obrazu vytvoreného fotoaparátom.

Pretože osvitové jednotky fotolaboratórií pracujú s maximálnou hustotou približne 300 dpi (bodov na palec), čo predstavuje okolo 118 bodov na centimeter, potrebujú na vytvorenie maximálne kvalitnej fotografie s rozmermi napríklad 15 x 10 cm obrázok s rozmermi aspoň 1 800 x 1 200 bodov. Žiaden z oboch rozmerov by nemal byť menší. Toto je jednoznačné kritérium pri výbere digitálneho fotoaparátu pre človeka, ktorý bude chcieť niektoré zo svojich vydarených záberov ukladať vo forme maximálne kvalitných klasických fotografií s rozmermi 15 x 10 cm do zaprášeného fotoalbumu na dno skrine. Citlivosť snímačov digitálnych fotoaparátov a klasických negatívov je veľmi podobná. Rozdielna je však zatiaľ expozičná pružnosť, a to v neprospech digitálnych fotoaparátov. Negatívny film je schopný sa vyrovnať s väčším rozdielom jasov a na rozdiel od elektronického snímača teda vykreslí správne i pomerne veľmi kontrastný obraz. Takže nie je natoľko náchylný na podexpozíciu či preexpozíciu. Pri digitálnom fotoaparáte treba spôsobu merania expozície venovať väčšiu pozornosť, najmä pri veľmi kontrastných záberoch.

Rovnako ako klasické fotoaparáty i digitálne potrebujú vlastný zdroj energie, teda batériu. Odber prúdu z batérie je však u digitálnych fotoaparátov zatiaľ podstatne väčší, najmä ak si fotograf exponované snímky často prezerá. Príčinou je predovšetkým farebný displej, ktorého príkon je pomerne veľký. Z týchto dôvodov sa v digitálnych fotoaparátoch používajú nabíjacie akumulátory (NiMH, Li-Ion) veľkých kapacít a náruživý digitálny fotograf nikdy nevychádza bez nabitej záložnej batérie vo vrecku.

V neposlednom rade treba rátať s tým, že nákup digitálneho fotoaparátu je predsa len drahšia záležitosť než nákup klasického. Aspoň zatiaľ.