Po schmögnerovských predstavách o danovej reforme, ktorých ústredným motívom bolo ešte viac zdierat úspešných a bohatých, je pripravovaná Miklošova danová reforma príjemným osviežením. No hoci ešte nie sú známe jej detaily, z hmlistých verejných vyjadrení ministra financií už vyvstávajú otázky a pochybnosti.

Najdôležitejšou chystanou zmenou je zavedenie rovnej dane z príjmu fyzických osôb. Hoci aj po jej zavedení budú bohatí platit viac ako chudobní (hoci na spotrebe statkov, zabezpecovaných verejnými zdrojmi, sa podielajú porovnatelne), aspon sa odstráni nemravné progresívne zvyšovanie sadzby dane v závislosti od príjmu. Horšie sú presakujúce správy, že sadzba rovnej dane by mala presahovat 20 percent. Kedže dalšou premisou ministerstva financií je nastavit túto dan tak, aby nikto neplatil viac ako doteraz (s výnimkou platcov paušálnej dane), bude to znamenat zavedenie výrazne vyššej nezdanitelnej casti príjmu. To však bude znamenat, že aj ked sa de iure progresivita zdanenia zruší, de facto zostane – ludia s nižšími príjmami budú platit menej (alebo vôbec), ludom s vyšším príjmom velmi nepomôže ani vysoká nezdanitelná cast ich príjmu alebo vyššie odpocítatelné položky. Tento problém sa dá zmiernit zavedením nízkej sadzby dane z príjmu s jej cielovou úrovnou nula percent. Takže: hoci je zavedenie rovnej dane jednoznacne pozitívne, velmi dôležitá je aj sadzba tejto dane.

Podla Mikloša si nemôžeme dovolit výpadok danových príjmov, pretože do roku 2006 sa vláda zaviazala splnit maastrichtské kritériá na prijatie eura, teda predovšetkým znížit deficit verejných financií na menej ako tri percentá HDP. Aj tento výrok vyvoláva otázky. Predovšetkým – ak si odmyslíme otázku, ci sa Slovensko má usilovat o co najskoršie prijatie eura – sa zdá, že do roku 2006 vláda neuvažuje so zásadnou úsporou na strane verejných výdavkov, kedže sa obáva poklesu príjmov. Je fakt, že dnešné nastavenie príjmov a výdavkov generuje oproti cielu na rok 2006 deficit na dvojnásobnej úrovni. Ak však má byt cenou za pomalé znižovanie obrovského deficitu udržanie dnešného vysokého danového a odvodového zataženia, potom je celkom možné, že danová reforma sa do velkej miery minie úcinkom. Je jasné, že od väcšiny reforiem (zdravotnícka, školská, penzijná) nie je možné ocakávat zníženie verejných výdavkov, skôr ich efektívnejšie použitie. Tiež je zrejmé, že priestoru na škrtanie má vláda dostatok – chce to len odvahu prelomit zabehané dotacné zvyky. Jasné je však aj to, že na slovenské pomery súcasná vláda robí prekvapivo vela a vyššie ocakávania môžu privodit iba väcšie sklamanie. Co však nie je dôvod na uspokojenie.

S tvrdením, že „výpadok príjmov si nemôžeme dovolit“ súvisia aj iné, podstatne menej chvályhodné zámery – najabsurdnejším je plán na zavedenie dane z motorového vozidla. Ešte absurdnejšie je zdôvodnenie. Autá vraj znecistujú životné prostredie a opotrebovávajú cesty. Keby niekomu nebolo jasné, ako tieto „následky“ zaplatit, malá rekapitulácia: auto si kúpite za peniaze, ktoré ste ako príjem zdanili. V cene auta zaplatíte vysokú dan z pridanej hodnoty. V cene benzínu platíte obrovskú spotrebnú dan. Ministerstvo financií by sa teda nemalo schovávat za výhovorky a malo by priznat, že jeho motívom je vytiahnut od obcanov dalšie peniaze.

Chystaná reforma je slubná najmä v evidentnom zjednodušení a spriehladnení danového systému, a to nie je málo. V tom najdôležitejšom – aby vláda brala ludom z ich zárobkov menej ako dnes – však zatial vela príslubov neponúka.