Daň je nielen časť občanom zarobenej mzdy, na ktorú si vláda prostredníctvom vynucovania robí nárok, ale je to napríklad aj časť ceny každého výrobku, ktorý si občan z už raz zdanených peňazí chce kúpiť. Okrem toho existuje aj veľké množstvo ďalších daní – z prevodu a prechodu nehnuteľností, z darovania, z úrokov, komunálne dane, skrytou formou daní sú napríklad koncesionárske poplatky, zákerne ukrytou formou zdanenia je aj inflácia.

Daň je platbou jednotlivého občana či podniku vláde, ktorá by z takto získaných prostriedkov mala zabezpečovať takzvané verejné statky. V našich podmienkach sú to napríklad zdravotníctvo (väčšinovo financované takzvaným poistným, ktoré je v dnešnej forme vlastne iba inou formou dane), školstvo, systém sociálnych podpôr, súdnictvo, polícia a armáda, množstvo rôznych úradov a úradníkov, priame či skryté dotácie jednotlivým odvetviam a podobne.

Dlhé roky vládlo v západnom svete presvedčenie, že vláda (iným slovom štát) sa vie o zdravie, vzdelanie, bezpečnosť či sociálny blahobyt občanov postarať lepšie, než sami občania. Tento zhubný mýtus padal pomaly, a to aj napriek tomu, že presná diagnóza dôsledkov takzvaného sociálneho štátu bola formulovaná už pred viac ako 50 rokmi. V knihe Economics in One Lesson o „zázračnej moci“ vládnych výdavkov hovorí Henry Hazlitt toto: „Každý dolár vládnych výdavkov musí byť okamžite, alebo neskôr zaplatený z daní. Akonáhle sa na túto záležitosť pozrieme takto, predpokladané zázraky vládnych výdavkov sa objavia v inom svetle.“

Toto triviálne poznanie odhaľuje podstatu problému s vládnymi výdavkami. Je ňou – obzvlášť v Európe a na Slovensku – neexistencia väčšinovej dohody na tom, čo vláda má, a čo nemá financovať z peňazí daňových poplatníkov. Najrozšírenejší konsenzus (aj keď tiež spochybniteľný) hovorí o tom, že vláda by mala zabezpečovať obranu a bezpečnosť, tvorbu a vynucovanie pravidiel, základný administratívny chod krajiny či výstavbu ciest. Konsenzus by sa mohol rozšíriť o minimálnu sociálnu sieť pri poznaní, že úplná absencia „záchranného vankúša“ pre najchudobnejších a na pomoc odkázaných ľudí by priniesla daňovým poplatníkom vyššie náklady napríklad v boji proti kriminalite. Konanie vlády začne byť problematické vtedy, keď vláda začne „oživovať výrobu“ zvyšovaním dopytu či dotáciami z peňazí občanov. Jej konanie zväčša posväcuje argument vytvárania nových pracovných miest a pridávania inak neexistujúceho bohatstva spoločnosti. Politici to majú ľahké, poukazujú totiž na to, čo je vidieť: v správach sa objaví záber na fungujúci podnik so stovkami šťastných zamestnancov, ktorí by bez vládnej podpory živorili bez práce. Ekonómovia to majú oveľa ťažšie: podľa Hazlitta musia hovoriť o tom, čo vidieť nie je. Napríklad, že každá koruna, ktorú dostane neperspektívny podnik so šťastnými zamestnancami, musí vláda predtým niekomu inému zobrať.

Práve tento „neviditeľný efekt“ je hlavným argumentom proti priveľkej snahe vlády prerozdeľovať bohatstvo – nech by to totiž robila akýmkoľvek spôsobom, to, čo niekomu dáva, vždy musí inému vziať. Okrem nemorálnosti má toto počínanie aj iný, rovnako vážny rozmer – neefektívnosť. Platca dane si za odvedenú korunu nekúpi to, čo je preňho a jeho rodinu najpotrebnejšie, na základe rozhodnutia vlády tou korunou zaplatí prácu nepotrebného robotníka. Okrem toho sa veľká časť peňazí stratí u „prostredníka“, ktorým sú štátni úradníci, lepšie povedané ich kancelárie a platy.

Dane môžu slúžiť ako dobrý príklad toho, aké ťažké je opätovne si vydobyť pôvodnú slobodu, ak sa jej raz občania v prospech štátnej moci, čiže politikov, vzdajú. V posledných rokoch už totiž problém väčšinou nespočíva v nepochopení toho, že vláda je spravidla neefektívnejšia, než súkromná iniciatíva. Ten problém spočíva v neochote politikov vzdať sa svojej rozsiahlej moci. Politici chcú aj ďalej rozhodovať o tom, kto bude mať aké vzdelanie, kde bude stáť nemocnica, kto sa má zle a koho treba podporovať. Keďže to nerobia zo svojho, svoje „sociálne cítenie“ demonštrujú naozaj veľkolepo. A daňoví poplatníci môžu iba škrípať zubami nad tým, aké obrovské sumy sú na veky stratené iba kvôli neefektívnym a nekompetentným vládnym investíciám.

Súčasná diskusia o znížení daňového zaťaženia je namieste. „Čím väčšia časť národného produktu je pohltená daňami, o to viac sa znižuje súkromná výroba a zamestnanosť, pretože klesá pracovné úsilie. Keď celkové daňové zaťaženie prekročí znesiteľnú medzu, problém uvalenia daní tak, aby neodrádzali a nenarúšali výrobu, sa stáva neriešiteľný,“ napísal v roku 1946 Henry Hazlitt. Je celkom zjavné, že na Slovensku celkové daňové a odvodové zaťaženie rozumnú medzu výrazne prekročilo, dnes vláda berie občanom takmer polovicu ich zárobku, hoci im za tieto peniaze poskytuje nekvalitné služby v nespravodlivom systéme.

Zmena daňového systému je preto nevyhnutná. Nejde pritom iba o zníženie daňových sadzieb, zrušenie najnemorálnejších daní a zjednodušenie celého systému. Ide aj o celkovú zmenu chápania toho, čo vláda má, a čo nemá robiť.