Referendum má na Slovensku iba charakter odporúcania a v parlamente sedí len jediný deklarovaný odporca EÚ. Politicky je teda rozhodnuté. Uzavretie referendových miestností však nastolí novú výzvu, ktorú bolo možné pod zámienkou „úspešnej integrácie“ až doteraz ignorovat. Skoncia sa mobilizacné preteky politikov, intelektuálov a novinárov a šancu budú konecne mat aj skutocné otázky: Je európska integrácia automaticky dobrá? Akú tvár integrovanej Európy si vlastne želáme? Do akej EÚ vstupujeme? Tie otázky mali byt predmetom vášnivých diskusií už roky. No politický ciel bol jasný – vstúpit do EÚ za akúkolvek cenu. A tak sa tu namiesto životne dôležitých otázok debatovalo najmä o tom, ci máme žiadat prechodné obdobie pre cudzincov na nákup pôdy, alebo ci vieme pripravit projekty na cerpanie penazí z eurofondov. Podstata unikla.

Co je hodnotou?

Imúnnost bývalých komunistických krajín strednej a východnej Európy voci klúcovej európskej diskusii má pochopitelné dôvody. Po polstorocnej totalitnej ére tieto krajiny nastúpili mimoriadne zložitú, ale nakoniec úspešnú cestu budovania parlamentnej demokracie, privatizácie a liberalizácie. V skutocnosti sa do Európy vrátili práve vtedy – civilizacne aj politicky.

Na Slovensku sme v druhej polovici devätdesiatych rokov upínali zrak na „dobrú“ EÚ, ktorá karhala Meciara. Šestrocná skúsenost s meciarizmom umocnila pocit, že potrebujeme záruku, ktorá nás ochráni pred nami samými. Štátna suverenita, taká cenná pre mnohé národy, strácala každým dnom Meciarovho vládnutia na hodnote a stala sa synonymom izolácie. Meciar v tomto psychologicky zvítazil – hoci jeho vládnutie neukoncila EÚ, ale slovenskí obcania svojim rozhodnutím, suverenita ostala symbolom malosti. Zabudlo sa, že povojnovú zónu mieru a prosperity tvorili zmluvy a spolupráca suverénnych národných štátov.

Zatial co my sme uplynulých trinást rokov zápasili s komunistickým dedicstvom a Meciarom, západná Európa zacala budovat nadnárodnú demokraciu. Pred desiatimi rokmi, ked sme podpisovali Asociacnú dohodu, prijala EÚ Maastrichtskú zmluvu. Vzniklo európske obcianstvo, neskôr spolocná mena, clenské štáty sa vzdávali dalších kompetencií v prospech bruselských orgánov. Zmenili sa aj pravidlá politiky – tá sa v Bruseli mení na administráciu noriem. Oslabili sa národné parlamenty, a teda aj zodpovednost zvolených politikov voci obcanom. Po zharmonizovaní rôznych štandardov na vnútornom trhu EÚ sa dnes otvorene hovorí už aj o harmonizácii celej hospodárskej a sociálnej politiky, dokonca aj daní.

Vyspelá Európa tak vstupuje do postmoderného veku. Pozitíva a negatíva si v nom ešte nájde každý – konzervatívec, liberál aj socialista. Kontinentálni konzervatívci a liberáli vyzdvihujú pôvodné ideály Európy, postavené na slobode pohybu osôb, tovaru, služieb a kapitálu, britská cast konzervatívno-liberálneho tábora poukazuje na škandalóznu delbu moci a deficit demokracie v bruselskej byrokracii, kým socialisti vyzdvihujú úsilie o vyrovnávanie sociálnych rozdielov a normy, do ktorých premietajú vlastné socialistické ideály. Európska integrácia nie je nijaký neutrálny projekt ci vynútený dejinný proces, každá zo zúcastnených krajín, každý z politických prúdov do nej vnáša vlastné ambície.

Bude superštát?

Kandidátske krajiny, vrátane Slovenska, prijímajú zásadné rozhodnutie o svojej budúcnosti bez toho, aby vedeli, do akej EÚ vstupujú. Klúcové rozhodnutia o budúcej politickej a ekonomickej podobe Únie sa budú prijímat až po referendách a ratifikácii clenstva nových demokracií. Zatial nic nie je definitívne, doterajší trend integrácie však predurcuje výsledok: podla všetkého bude nová tvár Únie spocívat v dalšom posilnení centrálnych orgánov. Koncentrácia moci v rukách bruselskej byrokracie iba velmi slabo podlieha kontrole obcanov a coraz viac sa vzdaluje princípom parlamentnej demokracie. Optimisti však hovoria – superštát nebude, kým to nebudú chciet všetky clenské štáty EÚ. Úsilie o harmonizáciu priamych daní, zahranicnej a bezpecnostnej politiky a dalšie regulácie možno bude naozaj vetovat Velká Británia ako líder rôznych ad hoc koalícií proti európskym socialistom. Lenže po mnohých ubezpeceniach, že napríklad harmonizácia priamych daní nie je na programe dna, pred pár dnami britský Financial Times zverejnil, že Nemecko a Francúzsko túto harmonizáciu tvrdo presadzujú. Šéf Konventu o budúcnosti EÚ má dokonca už tento mesiac navrhnút zrušenie národného práva veta v danových otázkach, cím chce zabránit „neférovej konkurencii v danových otázkach medzi clenskými štátmi EÚ“. Podobnú ambíciu majú najmä Francúzi aj v otázkach zahranicnej a bezpecnostnej politiky.

Dalšou velkou európskou témou je menová únia: tu je naša nevedomost a absencia kvalifikovanej diskusie ešte výraznejšia. Menová únia má nesporné výhody, ale aj nevýhody. Ak aj odložíme fundamentálnejšiu diskusiu o jej zmysle a dôsledkoch (jedným z nich je aj spomínaný tlak na danovú harmonizáciu), nemali by sme ignorovat hlasy ekonómov, ktorí na rozdiel od ministerstva financií a NBS varujú pred rýchlym vstupom Slovenska do eurozóny.

Každý svoje

Nezainteresovaný pozorovatel môže mat dnes pocit, že kým všetci zástancovia vstupu sú rozhladení a moderní, všetci odporcovia sú hlúpi a obmedzení. Je to mylný dojem. Každý sa bude rozhodovat podla svojich priorít a miery poznania. Mladí ludia zrejme ocenia možnost slobodne sa v priestore Únie pohybovat, študovat, pracovat a žit. Stredná generácia uprednostní otvorenie ekonomického priestoru, ktoré prinesie vela príležitostí na uplatnenie doma i v zahranicí. Velká cast staršej generácie privíta stabilitu a prosperitu, ktoré EÚ intuitívne pripisuje. Riziká budú nad pozitívami prevažovat iba v malej skupine ludí. Aj ten najväcší skeptik môže napokon dúfat, že ak sa všetky temné predpovede vyplnia, Slovensko bude môct z EÚ vystúpit.

Vstup do EÚ neprinesie nic automaticky. Stratíme možnost skúsit, ci by sa nám nedarilo lepšie bez bruselských obmedzení, získame šancu ovplyvnit svojím dielom budúcnost Európy a viac si uvedomovat, odkial prichádzame, kam smerujeme a kto sme.