Mnoho ľudí sa sťažuje, že nemá na nič čas. A pritom toho ani veľa neurobia. Existujú však aj takí, pre ktorých má deň zväčša 48 hodín. Dokážu urobiť za 60 minút viac ako obyčajný smrteľník za celý deň. Jedným z nich je aj Juraj Stern. Dlhé roky bol rektorom Ekonomickej univerzity (EU) v Bratislave a ešte aj dnes zastáva niekoľko významných funkcií.

J. Stern sa môže pochváliť tým, že je pravý Bratislavčan. (Takých je dnes už málo. V hlavnom meste zväčša žijú prisťahovalci z blízkych, ale aj vzdialených miest Slovenska.) Narodil sa v dobe, ktorú nik nepovažuje za šťastnú. Boli to dlhé a ťažké roky vojny, keď sa podarilo prežiť len vďaka „matke guráži a jej sestrám“, ktorými oplýval predovšetkým jeho otec. Po vojne však už živiteľ rodiny nemal také šťastie, ochorel a ostal invalidným dôchodcom. Tak sa stalo, že rodina sa musela pretĺkať, ako vedela. Pracovala už iba matka, ktorá bola pletárkou v ľudovom družstve Angora.

Ako sa hovorí, niekomu sa lepí na päty šťastie, iným zase smola. J. Sterna vtedy zastihlo to druhé. Po skončení gymnázia ho totiž ako buržoázny element nepustili

ďalej študovať, a tak sa vyučil za strojového sadzača. Niekoľko rokov robil rôzne noviny – napríklad Prácu, Maďarské noviny, Katolícke noviny, Evanjelického posla či Technické noviny. Nesťažuje sa však a tvrdí: „Veľa som sa naučil. Už vtedy som sa stretával so zaujímavými ľuďmi.“ Všetko zlé je aj na niečo dobré. Na vysokú školu si síce musel chvíľu počkať, ale ako sa zdá, vyplatilo sa. Pri prestavbe stredoškolského štúdia – z jedenásťročného na dvanásťročné – vzniklo hluché miesto, a tak sa stalo, že vysoké školy mali zrazu málo študentov. Začali preto verbovať medzi pracujúcimi. „Mojím pôvodným snom bolo študovať archeológiu a dejepis, ale, samozrejme, na to som nemohol z podniku dostať odporúčanie. Povedali, že potrebujú ekonóma, a tak som sa dostal na Vysokú školu ekonomickú (VŠE),“ hovorí J. Stern. Osud alebo náhoda? Možno to povedať rôzne. Práve ako ekonóma ho poznajú a vážia si ho.

Nie sme sto rokov za…

Po ukončení školy pracoval v polygrafických závodoch ešte približne jeden rok, kým ho aj s koreňmi nepresadil jeho bývalý profesor. Spýtal sa ho, či by nechcel pôsobiť na vysokej škole ako asistent. Prešiel konkurzom a zostal dlhý čas, ktorý sa vlastne ešte neskončil, v školstve. Pres-nejšie – na VŠE, dnes Ekonomickej univerzite (EU). Niekoľko rokov bol obyčajným-neobyčajným učiteľom. Obyčajným preto, lebo jeho profesionálny rast sa zabrzdil po roku 1968, a neobyčajným preto, lebo takmer nikto z učiteľov nemôže byť obyčajný, keď vydrží ten tlak. Učenie sa preňho stalo nielen prácou, ale aj zábavou. „Človek to robil rád. Bavilo ma to a baví ma to až dodnes,“ tvrdí J. Stern.

Po roku 1989 využil svoje kontakty a jazykové znalosti a snažil sa pomôcť škole. Prišli za ním totiž umelci a študenti s prosbou, či by im nemohol sprostredkovať stretnutie s viedenskými kolegami. Odvtedy bol v kontakte s Rakúšanmi takmer každý deň. A už sa nezastavil. V tajných voľ-bách ho zvolili za prodekana Fakulty ekonomiky a riadenia výrobných odvetví EU. V ďalšom volebnom období sa stal dočasným prorektorom. Túto funkciu vykonával až do roku 1994, keď bol zvolený za rektora EU. Dnes je prorektorom pre zahraničné vzťahy.

Po páde železnej opony padla aj komunistická ekonomika. Jeho sa však tieto zmeny až tak radikálne nedotkli. Pretože jeho odbor, výrobný proces, je v podstate obdobný aj v západných krajinách. Pravdaže, prístup k literatúre mal aj v minulosti, len poznatky z nej nemohol aplikovať v praxi. J. Stern si spomína na takúto situáciu: „Keď na Slovensko prišli prví západní lekto-ri – Holanďania – mysleli si, že sme akurát včera zliezli zo stromov. Boli veľmi prekvapení úrov-ňou našich učiteľov, ale aj študentov.“ Ako rektor veľa cestoval do zahraničia, aby získal poznat-ky a zároveň sa sem snažil pritiahnuť zahraničných prednášateľov. Tak sa podarilo pomerne rýchlo zmeniť celý systém vzdelávania a prispôsobiť ho západným štandardom. Škola prešla na kreditný systém, ktorý slávi úspechy.

Do dôchodku sa ešte vôbec nezberá. Je stále rovnako aktívny. Možno mu ešte s rokmi pribúda chuť, keďže je prezidentom Paneurópskej únie na Slovensku a zároveň aj prezidentom Slovenskej spoločnosti pre zahraničnú politiku. Istý čas bol prezidentom rektorskej konferencie a je tiež jedným zo zakladateľov Transparency International Slovensko. Pokúsil sa zjednotiť vtedajšiu rozdrobenú opozíciu, veľa cestoval do zahraničia, vystupoval na rôznych konferenciách, publikoval ekonomicko-politické pohľady a snažil sa šíriť v tomto priestore optimizmus. Za to všetko dostal aj najvyššie rakúske štátne vyznamenanie za príspevok k demokracii. Do aktívnej politiky sa nikdy nechystal a ani nechystá. Azda len nedávno sa k nej priblížil pri komunálnych voľbách.

Okrem toho aj publikuje. Len minulý mesiac vyšla kniha o manažmente výroby, na ktorej sa podieľal ako spoluautor. Dostal aj ocenenie Inštitútu pre dunajský priestor, ktorý každoročne oceňuje jednu osobnosť zo strednej Európy za prínos v oblasti demokracie. Je pyšný na to, že sa mu podarilo dostať medzi takýchto významných ľudí.

Cherchez la femme

Bol jedným z tých, ktorí sa snažili otvoriť školu svetu a pomôcť slovenským študentom presadiť sa v zahraničí. Podarilo sa mu obnoviť „rakúsko–uhorskú monarchiu“. Ale len v tom dobrom. Otvorila sa totiž Dunajská univerzita, čo je vlastne letná škola vzdelávania. Dnes sú v projekte zapojení okrem Slovákov aj Česi, Maďari, Chor-váti… Tieto aktivity ocenili aj na budapeštianskej univerzite, keď mu udelili čestný titul doktor honoris causa za prínos na medzinárodnom poli.

Ekonomická univerzita ďalej aj za jeho pomoci organizuje európske štúdiá spolu s Právnickou fakultou UK. Tento rok otvárajú aj dvojročné štúdium, ktorého súčasťou bude dvojitý diplom platný na Slovensku, ale aj v Nemecku.

Ako pravý Bratislavčan hovorí po nemecky a po maďarsky. Neskôr k týmto jazykom pridal ruštinu a angličtinu. „Ak sa chce človek pohybovať na medzinárodnom poli, znalosť jazykov je nevyhnutná,“ mieni J. Stern. Je jedným z mála tých, ktorí sa na rokovaniach, najmä v okolitých krajinách, vedia dohovoriť s každým susedom. J. Stern tvrdí:“Ak hovoríte s partnerom v jeho rodnom jazyku, ste na polceste k víťazstvu. Pretože väčšinu vecí človek vybaví nie na oficiálnych rokovaniach, ale pri obede či večeri.“

Staré známe príslovie hovorí: Za všetkým hľadaj ženu. Nie je to inak ani v jeho prípade. „Keď som bol prezidentom rektorskej konferencie a potreboval som pomoc európskej rektorskej konferencie pri zachovaní akademických slobôd na Slovensku, všetko za mňa vybavila moja man-želka. Na spoločenskom stretnutí totiž nadviazala priateľské styky so ženou profesora Ericssona, ktorý mi prisľúbil pomoc skôr, ako som mu stihol čokoľvek povedať,“ pochvaľuje si J. Stern. Mimo-chodom, jeho manželka má tiež veľmi zaujímavé povolanie. Zaoberá sa stavebnou fyzikou, najmä zatepľovaním domov a obnovou bytového fondu. Zároveň je aj hosťujúcou pedagogičkou na Košic-kej univerzite. Dcéra išla v otcových šľapajach. Syn je lekárom. To, že je preňho rodina dôležitá, nezapiera. „Mojimi najväčšími kritikmi sú deti a manželka. Vždy sa snažím konať tak, aby som sa im mohol pozrieť do očí a nikdy ich nemusel sklopiť,“ dodáva J. Stern.

Dr. h. c. prof. Ing. Juraj Stern, CSc.

Vek: 63 rokov

Vzdelanie: Vysoká škola ekonomická