Mnohí z nás si nevedia predstaviť život bez elektriny, plynu, tečúcej vody a iných vymožeností, ktoré spríjemňujú alebo aj strpčujú život. Zaujíma sa ktosi o to, že ešte dnes na Slovensku žijú ľudia v takých podmienkach, ktoré nehodno nazvať ľudskými? O obyvateľoch amazonských pralesov vieme viac ako o tých, ktorí žijú za humnami našich dedín. Obrázky z rómskych osád na Slovensku dojímajú cudzincov, Slováci za nimi zväčša vidia svoje dane, sociálne dávky a rodinné prídavky na deti, invalidné alebo čiastočne invalidné dôchodky, ktoré väčšina Rómov poberá vzhľadom na ich zdravotný stav. Počítajú milióny, ktoré „tečú“ do rómskych osád a s ktorými títo ľudia nevedia hospodáriť. A rozčuľujú sa nad demografickými štatistikami, v ktorých jednoznačne vedú prím rómski rodičia, a to tí z najchudobnejších oblastí. Neraz sa v tejto súvislosti stretávame s pojmom demografická časovaná bomba a podľa niektorých odhadov sa v istých oblastiach Slovenska postupne zmení pomer majoritnej a minoritnej spoločnosti v prospech Rómov.

Obrázky z iného sveta

Oni žijú dnes, nemyslia na budúcnosť. Sú schopní minúť celú sociálnu podporu „za dva dni“, takže okrem iného je hlad normálnou súčasťou ich života. Tak ako nedostatok hygieny, špina, alkohol, cigarety a „znovuobjavené“ choroby ako svrab, žltačka, tuberkulóza, meningitída a iné.

Akákoľvek diskusia o rómskej problematike v majoritnej spoločnosti je nekonečná a zväčša sa argumentuje radikálnymi riešeniami. K dispozícii je množstvo typov – od malého dvora a veľkého biča cez fyzickú likvidáciu až po násilné odobratie detí do detského domova, kde by sa tie chúdence aspoň denne najedli, naučili sa písať a čítať a vôbec…

V Slovenskej republike žije jedna z najpočetnejších rómskych menšín v Európe. Podľa neoficiálnych odhadov je Rómov na Slovensku osem až desať percent, čiže okolo päťstotisíc. Dve tretiny Rómov žije na východnom Slovensku. Približne jedna štvrtina z nich žije v osadách, počet rómskych osád sa odhaduje na šesťsto. Počet obyvateľov v nich rastie z roka na rok, nielen detí, ale aj dospelých. Tí sa stali prvými obeťami transformácie spoločnosti. Stratili prácu – vo väčšine osád je takmer stopercentná nezamestnanosť. „Dnes je práca iba pre gadžov,“ konštatujú Rómovia, „nikto nás aj tak nezamestná, tak načo sa snažiť.“

„Cigáni si sami môžu za svoju situáciu,“ oponujú nerómovia, ktorí žijú v blízkosti domov, obývaných Rómami, „sú leniví, aj smeti vyhadzujú z okien.“

„Rómsky problém“ má, samozrejme, mnoho podôb, pretože aj rómske komunity sú rozmanité. Na Slovensku žijú tri hlavné skupiny Rómov – Rumungri, olašskí Rómovia a Sinti – ktoré sa navzájom nekontaktujú, majú inú klanovú príslušnosť a takisto vierovyznanie a jazyk. Nemôžeme povedať, že by sme na Slovensku rómske komunity nepoznali. Žijeme predsa vedľa seba už dosť dlho. Prvé skupiny sa na Slovensku začínali usadzovať v 16. storočí. Existuje nespočetné množstvo etnografických i sociologických štúdií o Rómoch, o ich spôsobe života i postavení v spoločnosti. Segregované osady sa nepodarilo „zlikvidovať“ ani za socializmu, keď sa rómsky problém riešil asimiláciou. Násilné snahy vyšli navnivoč, a ako sa neskôr ukázalo, boli tak či tak neúčinné, prípadne priniesli iba ďalšie problémy – napríklad situácia na košickom sídlisku Luník IX.

Migračné aktivity tejto časti obyvateľstva sú za nami. Ani jedna z krajín Európskej únie nie je ochotná prijať početnejšiu skupinu slovenských Rómov. Pred nami teda vyvstáva otázka, ako riešiť život Rómov na Slovensku? A jednou z priorít by mala byť oveľa závažnejšia úloha, a tou je pomoc najmä ľuďom, ktorí žijú v osadách. Pretože to sami nedokážu. Neobrábajú pôdu, nechovajú hydinu ani prasce, pretože im už nik odstavčatá zadarmo nedá.

Nevieme čo s tým

Celkom jasnú správu o tom, ako si nevieme poradiť s rómskou minoritou, dali na známosť aj politici, ktorí si túto „agendu“ nedávno pohadzovali ako horúci zemiak. Najnovšia iniciatíva a koncepcia ANO znova otvorila problém a rozvírila hladinu všeobecného záujmu. Podľa názoru splnomocnenkyne vlády SR pre rómske komunity Kláry Orgovánovej táto koncepcia nevychádza z poznania reálnej situácie, poznania života v rómskych osadách a ani možností, ktoré máme. Podľa Ingrid Antalovej, riaditeľky Nadácie Milana Šimečku, ktorá spolu s kolegyňami pracuje tri roky v rómskej osade, koncepcia ANO iba zhorší segregáciu rómskeho obyvateľstva a znemožní hľadať spoločnú cestu spolužitia. „V čase, keď štát nenachádza finančné prostriedky na školy pre rómske deti, nájdeme peniaze na centrálne budovy s ihriskami? Doslova ma poburuje popis charakterových a iných požadovaných vlastností tzv. rómskych misionárov. Navyše, z vlastných skúseností si myslím, že títo misionári nemusia bývať v osadách,“ zdôrazňuje I. Antalová, ktorá si z osady „odniesla“ okrem iného aj hepatitídu typu A.

Štefan Kúsek, spoluautor koncepcie ANO, priznáva, že počiatočná prezentácia riešenia rómskej problematiky neskončila najlepšie. Považuje však za podstatné fakt, že sa o nej aspoň diskutuje. Š. Kúsek pochádza z Kráľovského Chlmca a v rámci svojej lekárskej praxe často navštevuje okolité osady. „Obraz je všade rovnaký: neuveriteľná chudoba, žiadna infraštruktúra, letargia a skepsa. Na zlepšenie situácie rómskeho obyvateľstva sa už minulo mnoho miliárd korún a výsledky sú takmer žiadne. Robí sa niečo, ale málo a pomaly vzhľadom na rýchlosť, akou pribúdajú problémy,“ vysvetľuje Š. Kúsek dôvody, ktoré ho priviedli ku koncipovaniu koncepcie. „Je komplexná, myslíme v nej na všetko a na všetkých,“ argumentuje. K problematike Domov rómskych aktivít a služieb dodáva iba toľko, že iste nebudú potrebné v každej osade. „Chceme, aby sa Rómovia vzdelávali, boli zamestnaní, žili v podmienkach hodných ľudí a aby sa dodržiavali ich menšinové práva,“ zdôrazňuje podstatu a význam koncepcie ANO Š. Kúsek.

Zaujíma občanov Slovenska problém chudoby a nevzdelanosti Rómov v osadách? „Skôr nie ako áno,“ odpovedá na otázku PROFITU Š. Kúsek. „A z toho pramení aj zásadný problém – pri procese integrácie rómskej menšiny sa musí meniť najmä spoločenská klíma, tolerancia a ohľaduplnosť voči Rómom,“ dodáva.

Vláda SR niekoľkokrát deklarovala politickú vôľu zaoberať sa problematikou Rómov. V roku 1999 prijala stratégiu a sekretariát splnomocnenkyne pripravil prioritné úlohy, z ktorých sa už niektoré realizujú, iné sú pripravené.

Vychodené chodníčky

„Venovala som tejto práci veľmi veľa energie, možno občas nebola ani účelne využitá. V téme Rómovia totiž existujú vychodené chodníčky a každý zavádzaný systém potrebuje vôľu, vysvetľovanie, trpezlivosť a razantnejšiu vládnu a politickú podporu,“ vysvetľuje K. Orgovánová.

Každý materiál, ktorý pripravuje sekretariát splnomocnenkyne pre rokovanie vlády SR, obsahuje aj podrobnejšie dôvodové správy, v ktorých sa vysvetľujú širšie súvislosti. (Najstaršie zmienky o Rómoch žijúcich na Slovensku sa datujú do roku 1322.)

„Najnovší prehľad rómskych programov na Slovensku svedčí o existencii množstva projektov, ktoré riešili potreby miestnych Rómov. Mnohé z nich uplatnili tvorivé prístupy k riešeniu náročných problémov a angažovali sa za ne oddaní a dynamickí jednotlivci a komunity. Budúce aktivity by mali stavať na týchto experimentoch,“ uvádza sa v jednej z ďalších štúdií, Chudoba Rómov a sociálna starostlivosť o nich v SR, ktorá mapovala sociálny status rómskeho obyvateľstva na Slovensku. V závere štúdie kolektív autorov, ktorý sa dlhodobo venuje skúmaniu rómskeho obyvateľstva, zdôrazňuje potrebu zaviesť mechanizmy na monitorovanie výsledkov projektov, šírenie pozitívnych skúseností a rozvíjanie stratégií na podporu a rozrastanie menších iniciatív naprieč regiónmi a komunitami.

„Rómske osady vyžadujú špecifický program. Rozhodne chceme začať hovoriť o pozemkoch, na ktorých sú rómske osady – väčšinou ide o majetkovo nevysporiadanú pôdu. Ďalej budeme iniciovať zriaďovanie samospráv, ktoré by viedli obyvateľov osád k väčšej samostatnosti, zodpovednosti a partnerstvu. Samozrejme, pokračujeme v programoch pre školy, v tomto roku konečne vyjde učebnica gramatiky rómskeho jazyka,“ dodáva K. Orgovánová.

Avšak kľúčovým problémom je a zrejme ešte aj stále bude ľahostajnosť zatiaľ majoritného obyvateľstva, prípadne negatívny postoj k spolužitiu. A ten začína už tým, že systematicky sa rómskej komunite venuje len niekoľko sociológov a etnografov, ktorých možno spočítať na prstoch jednej ruky.