Cesty sa stavajú z verejných peňazí. Je to normálne a ani liberálna ekonómia s tým nemá problém. Ťažšie sa prežúva skutočnosť, že niektoré cesty vedú len nikam.

Na Slovensku sa všeobecne platnú považuje myšlienka, že zahraničné investície neprídu do krajiny bez dokonalej infraštruktúry. Najčastejšie používajú tento argument ľudia, ktorí si nakúpili buldozéry.

Nie je to tak dávno, keď istá poslankyňa presadila v parlamente financovanie kúska cesty zo štátneho rozpočtu. Splnila dávny sen obyvateľov malej podhorskej viesky, kde zhodou okolností mala veľký hotel. O niečo neskôr prišla do iného kúta krajinky štíhla modelka, aby pózovala s korpulentným predsedom vlády a vyškierala zúbky šťastím, že pred voľbami vidí kúsok diaľnice. Aj táto udalosť sa odohrala za štátne peniaze. Nevzdelaní zahraniční investori nereagovali.

Cestné tance pokračujú. Naposledy sa koalícia dohodla, že je hlúposť míňať jedny peniaze na jednu cestu, a dohodli sa, že tie isté peniaze použijú na dve.

Rozhodnutie vlády investovať do výstavby rýchlostnej cesty juhom a stredom Slovenska 40 percent prostriedkov z rozpočtu je vraj „významným vykročením k spravodlivosti a efektívnosti, treba však urobiť aj ďalšie kroky.“ Zo štátneho rozpočtu sa môže na výstavbu diaľnic v dlhodobom horizonte ročne uvoľňovať zhruba 10 miliárd korún, na budúci rok sa počíta zo zhruba 8,5 miliardami.

Rozdelenie peňazí medzi severný a južný ťah z Bratislavy do Košíc sa považuje za „kompromis, ktorý je politicky aj odborne prijateľný pre všetky strany.“ Hodnotu rozhodnutia možno tiež komentovať ako zmierenie vlka a kapusty. Zviera nebude sýte, bylinu zožerie okoloidúca koza. Medzi krásavicou na Dunaji a metropolou na Hornáde pribudne niekoľko stavenísk. Do povytĺkaných ciest prvej triedy povkladajú stavbári rýchlostné vložky.

Cesty sa budú stavať tam, kde sa zachcelo politikom, pričom volič sa najmä teší, že sa vôbec stavia. Málo je viac ako nič, aj keby to malo stáť veľa peňazí. Hovorí sa, že do výstavby ciest bude investovať aj súkromný kapitál. Bude musieť nájsť dôvod. Sľúbili mu spoplatnenie používania diaľnic. Ktovie, či to bude stačiť a či sa bude chcieť kapitálu rešpektovať „kompromis, ktorý je politicky aj odborne prijateľný pre všetky strany“.

Bezpečnosť, obranu, majáky, cesty a ešte zopár vecí považuje štandardná ekonómia za veci verejné a predpokladá aj finančnú angažovanosť štátu. Radostné je poznanie, že Slovensko nemá pobrežie. Klasici tvrdia, že všetky cesty vedú do Ríma, nehovoria však kade. Naokolo nie je vždy bližšie.