Mečiarova vláda nezmenila sa len formu, ale aj filozofiu privatizácie. Zo zmeny vlastníctva sa stalo odškodnenie. Občania sa prizerali na rabovačku a za tolerovanie dostali úplatok v podobe dlhopisu.

Skutočnosť, že v roku 1995 väčšina akceptovala zmenu kupónovej privatizácie na dlhopisovú metódu svedčí o tom, že prah citlivosti je na Slovensku neuveriteľne nízko. Neuchopiteľné duchovné hodnoty akoby stratili cenu a ľudia ich s ľahkosťou vymieňali za predstavu niekoľkých tisíc korún. Násilnosti páchané na myšlienkach nevyvolávajú odpor.

Sociologička Iveta Radičová už zhruba pred dvoma rokmi naznačila, že hodnotová orientácia populácie ešte stále naznačuje tendenciu uprednostnenia hoci aj malého osobného prospechu pred princípmi práva a fair-play. Podvodom bola najmä zmena pravidiel uprostred hry a schopnosť občana absorbovať takýto postup. Politický podvod za veľa miliárd korún sa nestal zdrojom rozčarovania, aspoň nie v prevažujúcej miere. Dlhopisový problém sa zúžil na otázku koľko a kedy. Slabou útechou je fakt, že na peniazoch za dlhopisy nebude krv, lebo myšlienky nerozpárali, iba udusili. V komplikovanej sociálnej situácii je každá koruna dobrá, ide len o to, či cena za takú korunu nie je privysoká.

V tomto roku si okolo troch miliónov občanov uplatní nárok na výplatu dlhopisu. Ak ich Fond národného majetku SR chce zaplatiť, bude potrebovať takmer 30 miliárd korún. Ešte ich nemá, časť si dokonca požičia so štátnou zárukou. Ad absurdum vznikla situácia, že ministri, ktorí o záruke rozhodujú sa vystavili konfliktu záujmov. Pravdepodobne väčšina z nich má doma v „šuflíku“ dlhopis. Postarali sa tak aj o svoje peniaze. Zodpovený prístup mohli uplatniť pred piatimi rokmi vrátením kupónovej knižky a odmietnutím dlhopisu. Bolo by to gesto, ktoré by zaplatili sami a zo svojho. Zo štátneho rozpočtu to bolí všetkých, lebo záruka nepredstavuje morálny, ale najmä finančný záväzok. Možno je to trest pre tých, čo pred piatimi rokmi podľahli zvodom desaťtisícového sľubu. Pykať ale budú všetci.