Veľké finančné prostriedky, ktoré si KGB skrylo v zahraničí, sa veľmi zriedkavo premiestňovali z vtedajšieho Sovietskeho zväzu do zahraničia obyčajným bankovým prevodom. Ešte predtým ako sa dostali do obehu ich bolo treba vyprať v „práčovniach“, teda fiktívnych firmách registrovaných v daňových rajoch.

Najjednoduchším spôsobom ako sa veľká suma prepravovala do daňového raja bolo podpísanie fiktívneho kontraktu so zahraničnou firmou. Ku koncu éry Michaila Gorbačova, operácie v zahraničnom obchode v ZSSR a v celom socialistickom tábore mali veľmi neštandardnú podobu. Rastúci počet obchodov s pochybnými a nedôveryhodnými sprostredkovateľmi stelesňoval Mark Rich, smutne známy obchodný magnát. Ako geniálne dieťa sa stal známy vďaka obchodom s ropou v sedemdesiatych rokoch. V roku 1983 ušiel z USA, pretože mu hrozilo väzenie kvôli obchodom s iránskou ropou a daňovým únikom.

Miliardár žije v Švajčiarsku a každú minútu sa musí pozerať okolo seba. Je to preto, Švajčiarsko ho síce nechce vydať, ale každá európska krajina má dohodu o vydaní stíhaných ľudí. V roku 1990 začal ma´t problémy, pretože Irak a Kuvajt prestali byť jeho obchodnými partnermi. Okrem toho cena ocele, s ktorou obchodoval klesla. Tradičné zdroje jeho ziskov vyschli a preto začal vyhľadávať styky s niektorými vodcami KSSZ. Vďaka obchodom s Ruskom jeho obrat dosiahol začiatkom deväťdesiatych rokov na 30 mld. USD. Jeho úloha v systéme odlievania peňazí z Ruska nie je celkom jasná, ale určite napomáhal úniku kapitálu z Ruska. Jeho skúsenosti využívali bývalí zamestnanci KGB, ktorí sa vďaka nemu stávali nezávislými.

M. Rich obchodoval s Ruskom s čím sa len dalo: s obilím, zinkovým koncentrátom, bauxitom, niklom, meďou a inými kovmi. Vďaka nákupu 2 miliónov ton hliníka kedysi kontroloval tretinu svetového obchodu s ním. M. Rich fakticky z Ruska vyciciaval peniaze. Tovary získaval za nízke ceny a na svetovom trhu ich predával tak, že zisky nechával v švajčiarskom daňovom raji. Paul Klebnikov tvrdí, že obchody M. Richa boli sprevádzané tajnými dohodami s riaditeľmi podnikov, ktoré predávali suroviny, alebo tovary.

Jedným z jeho partnerov bol dnes už zabudnutý Arťom Tarasov, jeden z prvých podnikateľov v čase prestavby, ktorý vytvoril družstvo Technika. Vymieňalo kovový odpad za výpočtovú techniku. Tarasov bol veteránom operácií na ktorých sa zarábali milióny dolárov za niekoľko sekúnd. Napríklad kúpil mazut za 36 USD za tonu a obratom ho predal v zahraničí za 80 USD za tonu. Mazut však získal za zmenky, ktorými vláda Ruskej federácie platila poľnohospodárom zálohu za úrodu. Zarobil na zmenkách aj na mazute. Okrem toho bol prvým podnikateľom v Rusku, ktorému dovolili mať oficiálne finančné prostriedky v zahraničí. Oleg Davidov, veterán Ministerstva zahraničného obchodu ZSSR v jednom z rozhovorov povedal, že Tasarov dokonca oficiálne tvrdil, že podobné operácie sú nevyhnutné. „V televízii povedal, že ministerstvo je zlá organizácia, lebo ľuďom nedovolí zarobiť,“ spomína si O. Davydov.

V roku 1991 sa v bývalom Sovietskom zväze sa urobila ešte jedna pochybná operácia v oblasti zahraničného obchodu. Bola spojená s pochybnou spoločnosťou ANT. Bola to súkromná akciová spoločnosť, ktorú založili niekoľkí predstavitelia sovietskeho vojensko-priemyselného komplexu. Pomáhal im bývalý predseda sovietskej vlády Nikolaj Ryžkov. Firmu neviedol nikto iný ako geenrál KGB. V rokoch 1990 až 1991 spoločnosť robila obchody tak, že štatistické údaje o nich vôbec neoznamovala bývalému Ministerstvu zahraničného obchodu ZSSR. Tovar predávala za nízke ceny a zisky ostávali v neznámych firmách v zahraničí.

O úniku kapitálu zo Sovietskeho zväzu sa nie raz vyjadril liberálny ekonóm a reformátor Jegor Gajdar: „V štruktúre zahraničnoobchodných kontraktov Sovietskeho zväzu je veľa záhad. Kupovali sme zariadenia za vyššie ako bežné ceny a platili sme dopredu. Veľa svojej produkcie sme naopak dodávali za nízke ceny,“ spomína si J. Gajdar.

Dôsledkom operácii, ktorými sa zo Sovietskeho zväzu vycical kapitál v roku 1990 sa zo Sovietskeho zväzu doslova vyparili všetky zlaté rezervy. „Všetko sa použilo na dovoz. Podľa štatistiky sa nedalo všetko skontrolovať. Začiatkom osemdesiatych rokov predstavovali zásoby zlata v Sovietskom zväze asi 1300 ton. To je asi 30 mld. USD. Len za dva roky musela bývalá centrálna banka Sovietskeho zväzu predať 1000 ton. Okrem toho devízové rezervy Sovietskeho zväzu klesli z 15 mld. USD v čase keď sa k moci dostal Michail Gorbačov na 1 mld. USD. Stav platobnej bilancie v tom čase sa fakticky nedá zrekonštruovať, ale niektorí autori tvrdia, že za roky 1991 – 1992 sa do zahraničia previedol kapitál v hodnote asi 20 mld. USD.

(Písané pre Hospodárske noviny)