Mnoho ľudí, politikov a ústredných bankárov stojacich v centre pozornosti verejnosti je konfrontovaných so skutočnosťou: V dobrých časoch sú chválení do neba, občania sú im vďační za všetky radosti každodenného života, tučnejšie peňaženky, príjemnejšie dovolenky, ľahšie splácanie spotrebiteľských úverov. V zlých časoch sú však zatracovaní, sú zodpovední za všetky nešváry okolo nás, za zlú ekonomickú situáciu, infláciu, ťaživé hypotéky, za nezamestnanosť, hospodársku stagnáciu. Obe strany tejto mince mohol v posledných rokoch zažiť na vlastnej koži Alan Greenspan, prezident americkej centrálnej banky (FED).

Nie je to tak dávno, keď ho považovali za monetárneho čarodeja, schopného modernou peňažnou politikou modulovať dynamický ekonomický rast. Oslavné ódy nepoznali hranice. V súčasnosti na Greenspanovu adresu pribúdajú kritické hlasy. Tvrdia, že prezident FED a jeho menová politika sú jednou z hlavných príčin súčasného burzového krachu a globálnej hospodárskej stagnácie. A. Greenspan si je vedomý, že musí čeliť kritickej opozícii. Ozrejmilo sa to v auguste, keď na sympóziu FED predniesol reč v nápadne obrannom tóne. Poukázal v nej najmä na pomerne úzke ohraničenie pôsobenia centrálnej banky a peňažnej politiky.

Umenie stúpiť na burzovú brzdu

Greenspanovi kritici dôvodia, že prezident FED mal v druhej polovici 90. rokov zvýšiť úrokovú mieru a poskytnúť väčší priestor úverovým bankovým reštrikciám, ktoré by mali za následok pozvoľné, kontrolovateľné zníženie akciových kurzov. A. Greenspan varoval už v roku 1996 pred iracionálnym vychýlením burzového kyvadla, pred priveľkým nadšením na burzovom parkete. Išlo vtedy o príslovečné varovanie proroka na púšti. Napriek tomuto legendárnemu Greenspanovmu výroku na Wall Street pokračovala eufória, burzová bublina sa nezadržateľne vzdúvala. Jej prasknutie v marci 2000 však nemá na svedomí prezident FED, ale sami burziáni, ktorí si (konečne, ale priveľmi neskoro) uvedomili, že aj novoekonomické firmy musia vykazovať zisky – že prílev burzového kapitálu súkromných investorov nemôže byť nekonečný. Nezávislí experti na jednej strane zdôrazňujú, že menová politika FED bola všetkým iným, len nie priveľmi burzovo reštriktívna. Na druhej strane však priznávajú, že bojovať proti privysokým akciovým kurzom zvyšovaním úrokovej miery a súčasne nezasadiť úder konjunktúre sa podobá úlohe vyriešiť problém začarovaného kruhu.

Ďalšie kritické hlasy sa zameriavajú na skutočnosť, že A. Greenspan síce v roku 1996 varoval pred privysokými kurzami, v nasledujúcich rokoch však tieto slová neopakoval. Vznikol dojem, že prezident FED je uzrozumený s vývojom na Wall Street. Klinec po hlavičke trafil v tejto súvislosti profesor Robert Shiller z Yalovej univerzity, ktorý nepatrí medzi oduševnených fanúšikov A. Greenspana: „Súhlasím s tézou, že FED nemal úmyselne šliapnuť na menovú brzdu, aby zastavil nárast akciových kurzov. Greenspanovou chybou však bolo, že na to neupozorňoval, ako keby nevedel, že ide o gigantickú bublinu. Bol považovaný – obrazne povedané – za cheerleadera novej ekonomiky, a to bola veľká chyba.“

Hranice všemocnosti

Stručne: všetky kritické hlasy sa krútia okolo kultového postavenia A. Greenspana. Názory prezidenta FED sa zdali neomylné, jeho hodnotenia ekonomického vývoja boli považované za zákon. Okolo A. Greenspana vznikla „aura bezchybnosti“, čo je v každom prípade nebezpečný jav.

Nezaujatý pohľad na účinkovanie A. Greenspana na poste prezidenta FED nie je v súčasnosti možný. Nie je už všemocným monetárnym mágom, schopným poľahky usmerňovať ekonomický a burzový vývoj žiaducim smerom. Ale až čas ukáže, či spľasnutie „greenspanovskej burzovej bubliny“ bolo jedinou príčinou súčasnej ekonomickej dýchavičnosti americkej a globálnej ekonomiky. Ak nezávislí odborníci zistia, že k terajšej stagnácii prispeli aj iné, negreenspanovské faktory, potom sa nemôže vina za dnešnú neradostnú situáciu zvaliť iba na plecia dlhoročného prezidenta FED.

Spolu s týmto konštatovaním sa vynára ďalšia otázka: Aký vplyv majú ústrední bankári na hospodársky vývin? Nedá sa pritom vylúčiť, že centrálni bankári nie sú v nijakom prípade takí mocní, ako sa hovorí v novinách či v televízii. Môžu ovplyvňovať nanajvýš rámcové peňažné podmienky, nie však určovať presnú výšku akciových kurzov a dynamiku hospodárskeho rastu. Ak by zvíťazil tento pohľad, potom by obranná augustová reč A. Greenspana dostala inú príchuť: nebola by priznaním menových chýb, ale uznaním reálnych limitov monetárnej politiky. A posudzovanie éry A. Greenspana na poste prezidenta americkej ústrednej banky by konečne mohlo získať racionálnejší podklad.

Autor je spolupracovníkom Profitu.