Februárová bratislavská schôdzka dvoch najmocnejších štátnikov sveta sa na Slovensku zaslúžene posudzuje v kontexte významu summitu pre medzinárodný imidž krajiny medzi Tatrami a Dunajom. Nebol to lacný špás. ale odhadovaných tristo miliónov korún vložených do zabezpečenia prestížneho pobytu oboch politikov určite nebolo vyhadzovaním peňazí do vzduchu. Prerátané na doláre je približný ekvivalent desiatich miliónov výhodnou investíciou do celoplanétovej prezentácie nového stredoeurópskeho tigra Európskej únie.

Náreky a výčitky

Veľkolepá trojdňová show mala dosť kritikov. Stálo vôbec za námahu trápiť sa s bezprecedentnými bezpečnostnými opatreniami len kvôli tomu, aby si Putin s Bushom „poklebetili“ na bratislavskom hrade dve a pol hodiny? Žijeme v časoch internetu a instantnej komunikácie. Nemohli si všetko potrebné povedať telefonicky alebo telekonferenčne? Stihli si vôbec rozobrať akúkoľvek tému, keď mali na rozhovor medzi štyrmi očami (plus tlmočníci) taký krátky čas?

Na všetky tieto a mnohé iné podobné otázky sa skeptickej domácej i zahraničnej verejnosti dostalo nepreberné množstvo odpovedí a vysvetlení. Vyberme preto iba niektoré a zaraďme ich do širších súvislostí.

Bush a Západná Európa

Spanilú jazdu amerického prezidenta do Bruselu, Mainzu a Bratislavy často označovali za Bushovu ofenzívu šarmom. Výsledkom je uvoľnenie miestami kŕčovitej komunikácie medzi oboma brehmi Atlantiku. Stačilo to na obnovenie niekdajšej transatlantickej jednoty? Tvrdí realisti by mohli konštatovať, že staré zlaté časy kráčania v jednom šíku sú nenávratne za nami. Čím budú nahradené? Dosť záleží na tom, ako vážne si trúfneme postaviť túto otázku. Toho, čo Američanov a Európanov spája, je naďalej požehnane dosť. Určite viac ako toho, čo ich rozdeľuje. Nezakrývame si ale oči. Vývoj v ostatných rokoch čoraz zreteľnejšie ukazuje, že ani jedni ani druhí nie sú dostatočne pripravení na zvládanie množiacich sa sporov. Európska únia praská vo švíkoch a prechádza rastovými bolesťami, ktoré znemožňujú udržiavanie niekdajšej kohéznosti. Tým, že je európska dvadsaťpäťka v pohybe, klesá spoločný menovateľ transoceánskeho spojiva. Aj George W. Bush sa mohol na vlastné oči a uši na Starom kontinente oboznámiť s odlišnostiami prostredí, v ktorých sa ocital v Belgicku, Nemecku a na Slovensku. Najkontrastnejšie atmosféry zažil v stredu 23. februára, keď z málo vľúdneho rýnsko-falckého Mainzu pricestoval do láskavej Bratislavy.

Vľúdne Slovensko

Proamerické Slovensko poslúžilo americkej delegácii ako ilustrácia rozdielneho vnímania prvej svetovej superveľmoci v troch rozličných kútoch Európy: v byrokratickom epicentre EÚ a NATO, v rezervovanom Nemecku a v ambicióznej a mladistvým duchom žiariacej Slovenskej republike.

Prezident USA zavítal k Európanom aj z vnútropolitických dôvodov, aby dokázal Američanom, že tam nachádza podporu pre svoju úlohu šírenia slobody a demokracie vo svete. K tomuto účelu bolo prezidentovo turné obdivuhodne účinne zaranžované. Nikoho by nemalo prekvapovať, že v politike bývajú zakomponované aj prvky mediálnych show a v ich uplatňovaní sú americkí organizátori ozajstnými majstrami. Hostitelia sa prispôsobili aj palete tém, s ktorými prišiel medzi nich americký prezident. Nemal veľa času, a jeho vystúpenia, stretnutia a tlačové konferencie museli byť dokonale organizačne zvládnuté. Bushov programový harmonogram bol podrobne rozpočítaný a zameraný na vecnosť argumentov. Čo zaváňalo zabŕdnutím do konfrontácie alebo slepej uličky sa podľa možnosti do diskusie nenastoľovalo, resp. pohotovo odstraňovalo. To uľahčovalo udržiavať konštruktívny ráz celej Bushovej misie.

Koncentrácia na to dôležité

Ak sa presunieme z vysokého niveau diplomacie a uhladenosti na rovinu európskej reálpolitiky, zistíme, že isté otázky, ktoré si kládli Belgičania, Francúzi, Nemci a ďalší Európania, zostali na vedľajšej koľaji. Niektoré úmyselne, iné z nevyhnutnosti, pretože mnohé z nich môžu byť traktované na medzivládnych a medzirezortných fórach. Niektoré vyhojí čas a spontánne vymiznú. Dôležité bolo rozpoznať, ktoré sa samé o sebe nevytratia a vyžadujú si neodkladnú pozornosť. Patrí sem Irak, Čína a Irán.

Irak

Na Bushovu agendu sa najľahšie díva cez prevažujúce proamerickú interpretáciu jeho púte. Podľa nej prišiel sympatický Džórdž Dabljú podať priateľskú ruku a komunikovať s Európanmi, ktorí ho vraj dostatočne nechápu. Možno je to aj vzdialenosťou do Washingtonu, ale niektoré jeho predsavzatia dosiaľ zostávali akoby nedopovedané. Ktovie, do akej miery si Bush uvedomil nástojčivé výkričníky v radoch prevládajúcej časti európskej verejnej mienky? Americké stanoviská sú na európskej strane Atlantiku v podstate známe a rešpektované, ale nemalú časť Európanov znepokojujú. Bush si za prvé štyri roky svojho prezidentovania vyslúžil povesť ostrého kovboja s odvahou hraničiacou s hazardérstvom. Pokým George W. Bush uskutočňoval svoju preventívnu vojnu v Iraku s americkými a spojeneckými vojakmi a nenaliehal na nesúhlasiacich partnerov v NATO, aby tam šli tiež bojovať, mávali nad ním rezignovane rukou.

Šírenie slobody a demokracie

Z letargie ich prebral elán, s akým sa Bush tento rok púšťa do šírenia demokracie a slobody po svete, na ktorom – a v tom má svätú pravdu – sú liberálno-demokratické štáty v menšine. U viacerých západoeurópskych partnerov vyvoláva jeho šíriteľský zápal znepokojenie až averziu. Mnohí ako bývalé koloniálne mocnosti poznajú mentalitu, tradície a hodnotový svet vo svojich niekdajších dŕžavách. Poučení zväčša negatívnymi skúsenosťami si zapamätali, že implantovanie liberálnej demokracie rýchlo a nátlakovo býva kontraproduktívne. Britskí, francúzski, belgickí, holandskí a ďalší západoeurópski demokrati neraz v minulosti zavádzali po svete demokratické štruktúry v nádeji, že z nich vzíde demokracia. Krajín, kde vyklíčila a neuhynula, je iba hŕstka, ale patrí medzi ne najľudnatejšia demokracia na zemi – India. V ostatných rokoch sa utešene rozbehlo aj hospodárstvo tohto jednomiliardového obra a rastie nádej, že sa stane príkladom aj pre ostatné ázijské i africké krajiny.

Transatlantické spory o Číne

Makroekonomickými ukazovateľmi ale Indiu sústavne predstihuje najľudnatejšia krajina sveta Čína – a tá má od demokracie ešte veľmi ďaleko. Americký prezident prišiel do Bruselu osobne apelovať na predstaviteľov Európskej únie, aby upustili od úmyslu zrušiť vojenské embargo proti tomuto ázijskému gigantovi. Američania sú zmluvne zaviazaní brániť Taiwan, voči ktorému prejavuje Peking čoraz menej trpezlivosti. Čínska ekonomická výkonnosť je rok po roku takmer o desatinu vyššia a Ríša stredu ani nemusí napínať svaly, aby ukázala, aká je mohutná. Sebavedomím Západu ako celku muselo otriasť nedávne zverejnenie údajov, že Čína predstihla USA a stala sa najväčším svetovým spotrebiteľom základných priemyslových a poľnohospodárskych komodít akými sú obilie, mäso, oceľ a uhlie. Zaostáva – zatiaľ – v spotrebe ropy, ale predbehla už Američanov i v počte predaných chladničiek, televízorov a mobilných telefónov. Stáva sa z nej najväčší trh sveta a Európska únia sa pragmaticky skláňa pre požiadavkou Pekingu, aby zrevidovala svoju politiku zbrojného embarga. Brusel to činí a prezidentovi Bushovi sa ho nepodarilo presvedčiť, aby zbrojné embargo neodvolával. V hre je vývoz najvyspelejšej technológie, ktorú si Čína nevie vyrobiť vlastnými silami. Zatiaľ – podotýkajú Európania a ani americkí odborníci im nevyvracajú tvrdenie, že snaživí čínski vedci rýchlo doháňajú konkurenciu aj v oblastiach špeciálnej techniky a tzv. technológií s dvojitým použitím.

Irán

Dôveruje ruský prezident Putin Iránu natoľko, že s ním prehlbuje spoluprácu v jadrovej energetike napriek ostrým námietkam amerického prezidenta Busha? Táto otázka sa preniesla aj do bratislavskej rokovacej agendy oboch štátnikov. Do sporu okolo iránskych jadrových ambícií je zaangažovaná aj Európska únia. Vladimír Putin prekvapil 19. februára Biely dom vyjadrením presvedčenia, že Irán nemá v úmysle vyvíjať jadrové zbrane. Ruský prezident navyše prijal pozvánku iránskeho vedenia k návšteve Teheránu. Busha, ktorý v tom čase balil kufre na svoje európske turné, tým Putin akoby postavil pred hotovú vec. Medzi pracovňami oboch prezidentov sa v tých dňoch určite veľa pretelefonovalo, ale bol to práve bratislavský summit, kde sa obaja muži mohli navzájom pozrieť do očí a ubezpečiť sa, že to, čo povedia, aj myslia vážne.

Tri dni po ich rozhovore podpísala v juhoiránskom Bušeri – lokalite stavby iránskej jadrovej elektrárne – dohodu o dodávkach jadrového paliva. Podpis musel byť odložený o 24 hodín, aby sa mohli zapracovať dodatočné pokyny vyplývajúce z bratislavského uzrozumenia Putina s Bushom. Spresnili sa najmä podrobnosti expedovania vyhoretého jadrového paliva z Iránu na Sibír. Jadrovú elektráreň v Bušeri pomáhajú stavať ruskí odborníci a bude vybavená ruským reaktorom spaľujúcim palivo dodané z Ruska.

Garancie na sypkom piesku

Kde je istota, že Irán vráti všetky vyhorené palivové články? Aj Severná Kórea si nenápadne „odkladala“ časť vyhoreného paliva, až ho nazbierala dosť na výrobu niekoľkých atómových bômb. Spojené štáty, Izrael i Európska únia sa obávajú, že Irán si potichu zadovažuje technológiu na obohacovanie tajne nazhromažďovaného paliva. Európska únia navrhuje Iránu alternatívne riešenie v podobe dodávky ľahkovodného reaktora do spomínanej elektrárne. Nahradil by ruský ťažkovodný.

Irán sa zdráha a cíti sa urazený, že mu Západ nedôveruje. Najnedôverčivejší je Izrael, ktorý nevylučuje preventívny vojenský úder na iránske jadrové zariadenia. Teherán má ale dôveru Kremľa. Už pred odletom do slovenskej metropoly vysielal ruský prezident Putin do USA a EÚ signály o spokojnosti s ubezpečovaním, ktorého sa mu poskytovalo iránske vedenie. Naposledy 18. februára v Moskve ústami šéfa iránskej Národnej rady pre národnú bezpečnosť Hasana Ruhániho.

Všetci Bushovi hostitelia v Európskej únii považovali za kľúčovú tému vyjasniť si s Bushom jeho úmysly voči Iránu. Biely dom už dávnejšie dospel k záveru, že iránske vedenie sa nezrieklo cieľa doviesť svoj 19 rokov utajovaný jadrový vojenský program do konečnej fázy. Ako dlho bude Washington ochotný čakať s následnými krokmi, vrátane preventívnych zásahov? Bush utíšil spojencov v NATO, že počká na výsledky britsko-francúzsko-nemeckých rokovaní s Iránom. Tie ale nevyzerajú nádejne, pretože predpokladajú trvalé zmrazenie irackého jadrového programu výmenou za západoeurópske dodávky ľahkovodného reaktora do elektrárne v Bušeri.

Rusko-iránska dohoda

Bušerská dohoda z konca februára ukazuje, že Irán dal prednosť dokončeniu pôvodného projektu s ruským zmodernizovaným ťažkovodným reaktorom typu VVER. Vyhorené palivo vraj bude do posledného gramu prepravené do Ruska. Za pomoc pri vybudovaní elektrárne vyinkasuje Moskva od Teheránu okolo miliardy dolárov. Reaktor má pomerne dlhú životnosť a ak by Západ chcel Iránu ponúknuť inú technológiu, musel by prestavbu uskutočniť na vlastné náklady. V podstate by ľahkovodný reaktor Iránu daroval v nádeji, že zabráni tejto islamskými mullahmi ovládanej krajine stať sa vojenskou jadrovou mocnosťou. To je ale asi hudba strednodobej budúcnosti. Neodpovedá na zvonivý otáznik nad tohtoročným pokračovaním iránskeho jadrového programu. Izrael sa obáva, že Irán by mohol mať už tento rok všetko potrebné k výrobe atómovej bomby. Tieto izraelské odhady Putin pozná a keď ich ignoruje, vedome sa púšťa do veľmi nebezpečnej hry.

Otvorený koniec

V kontexte bratislavského summitu Putin bodoval, keď neustúpil Bushovi vo veci Iránu. Americký prezident začal okamžite po prílete z Bratislavy uvažovať o spoločnom postupe s Európskou úniou smerom k diplomatickému zbližovaniu stanovísk s Teheránom. Bush dal v Bruselu znervózneným Európanom sľub, že nateraz neuvažuje o vojenskom zákroku v Iráne. Americká armáda bude tento rok asi príliš rozptýlená povinnosťami v Iraku, aby popri tom podnikla rozsiahlejšiu akciu proti Iránu. Má však dostatočný potenciál na to, aby poskytla svoju spravodajskú družicovú i vojenskú leteckú podporu Izraelu, ak by sa jeho premiér Šaron rozhodol podniknúť kroky, ktoré by považoval za neodkladné.