Zásadná zmena zákonníka práce bola ohlásená ako jedna z hlavných priorít novej vlády. Malo to svoju logiku. Ak totiž pracovné právo obmedzuje iniciatívu, neumožnuje pohotovo prepúštat a prijímat zamestnancov a zakotvuje množstvo obmedzení pre zamestnávatela a privilégií pre odbory, firmy vytvárajú ovela menej pracovných príležitostí, než by mohli, keby mali volnejšie ruky. Ešte jednoduchšie: ak podnikatel vie, že ak prídu problémy, nebude sa môct bez obrovských nákladov zbavit prebytocného zamestnanca, bude pri jeho prijímaní ovela opatrnejší. Nie je to len slovenský problém: práve skostnatené pracovné právo je podla väcšiny ekonómov (vrátane šéfa FED-u Alana Greenspana) jednou z hlavných prícin ekonomického zaostávania Európy.

Doterajšie znenie tejto normy pripravil ešte socialista Magvaši a na hustote nezmyslov, ktoré okrem odborárov nevyhovovali nikomu a úplne najmenej ludom so záujmom o prácu, zákonníku neubrala ani rýchla vlanajšia novela. Tá sa, mimochodom, udiala ešte predtým, ako Magvašiho zákonník vstúpil do platnosti – pravica vo vtedajšej vláde vraj „podcenila problém“. Ak ludia chceli pracovat dlhšie, než osem hodín denne a zamestnávatel ich nechcel z práce vyhánat, musel sa zákon obchádzat. Ak sa pri prijímacom pohovore so záujemcom o prácu potenciálny zamestnávatel opýtal cokolvek, co sa dalo charakterizovat ako priamo nesúvisiace s výkonom ponúkaného zamestnania (napríklad, ci bol clovek súdne trestaný, alebo ci žena nie je tehotná) a následne z akéhokolvek dôvodu uchádzacovi prácu nedal, riskoval žalobu za diskrimináciu. Dlhšie pôsobenie bez zmluvy na dobu neurcitú nebolo možné. Väcšie firmy museli platit odborárskeho funkcionára, a aj keby to bol ten najhorší zamestnanec, nemohli ho prepustit ešte rok po tom, ako odborársku funkciu opustil. Vo výpocte všemožných obmedzení pre tých, ktorí chcú pracovat a privilégií pre odborárov sa dalo dlho pokracovat.

Takýto zákonník sa pácil hádam iba odborárskym bossom. Až tak, že pri jeho zmene hrozili generálnym štrajkom. Lenže dnes sú seansy odborárov pred ministerstvom práce zabudnuté a výkriky o generálnom štrajku prepocuté. Prišlo idylické piatkové popoludnie a na úrade vlády sa odohralo pozoruhodné predstavenie. Vedla seba tam stáli zástupcovia vlády, odborov a zamestnávatelov, po desiatom spolocnom rokovaní za posledné dva mesiace sa štastne usmievali a predbiehali sa vo vzájomných lichôtkach o korektnosti a konštruktívnosti. Ohlásili totiž dohodu na kompromisnom znení novely zákonníka práce.

Kde zostala filozofia?

Paranormálnost tohto idylického výjavu spocíva v tom, že minister práce a sociálnych vecí Kaník opakovane pri všetkých rokovaniach zdôraznoval nemennost filozofie novely. A pritom práve filozofia – teda rozviazanie rúk pracovitým, ulahcenie prepúštania neschopných ci prebytocných a odbúranie odborárskych privilégií – bolo to jediné, co odborárov viedlo ku všetkým protestom a avizovaným štrajkom. Ak teda vláda z filozofie naozaj neustúpila a odborári sú napriek tomu spokojní, nieco nebude v poriadku. Bud vláda prekrocila rozumnú mieru kompromisu, alebo únava otupila odborárske vnemy a idyla sa rýchlo skoncí.

Detaily nie sú známe, odborári sa však už pochválili, co sa im podarilo vybojovat. Zostanú zachované minimálne mzdové tarify, akurát že nebudú závisiet na dosiahnutom vzdelaní, ale na nárocnosti práce. Skrátený pracovný cas sa zachová pri viaczmenných prevádzkach. Odborári budú môct vykonávat kontrolu dodržiavania bezpecnosti práce a ochrany zdravia zamestnancov a pri skoncení pracovného pomeru si zamestnanec bude môct vybrat, ci využije dvojmesacnú výpovednú lehotu, alebo požiada zamestnávatela o odstupné.

Ak sú toto skutocne všetky ústupky, ktoré vláda spravila, potom nie je jasné, o co vlastne odborárom išlo. Ich spokojnost je vzhladom na hlasné protesty a plánovanie celoslovenského štrajku doslova zarážajúca. Ak by sa odbory správali v minulosti normálne, nik by sa teraz necudoval, ibaže to, co odborári už niekolko mesiacov predvádzajú, rozhodne normálne nie je. Preco sú zrazu spokojní?

Okrem otupenosti po dlhých rokovaniach sa núka ešte jedno vysvetlenie: ich odborná kapacita jednoducho na zmysluplnú alternatívu nestacila, a tak „vybojovali“, co vládali a stací im, že sa môžu pred vlastnými prezentovat ako neohrození bojovníci, ktorí však majú štátnickú múdrost a vedia, kedy prestat. Každopádne by to bola zaujímavá skúsenost aj pre vládu, ktorá sa mohla cítit razantným povolebným nástupom odborárskych vášní trochu zaskocená. Aj ked slová šéfa tripartity a ministra hospodárstva Roberta Nemcsicsa, že „ak sme sa vedeli dohodnút na tomto zákone, tak už by sme sa mali vediet dohodnút aj v iných veciach“, sú vzhladom na nevypocítatelnost odborárov príliš optimistické.

Alebo je všetko inak a vláda odborom slúbila cosi, o com sa dozvieme až neskôr?

Zostat v závetrí

Na kauze zákonníka práce je zarážajúci aj laxný prístup zamestnávatelov, ktorých sa tento zákon týka najviac. S výnimkou mierne extravagantného a velmi cinorodého šéfa Združenia podnikatelov Slovenska Karola Pavlu sa nikto z nich nezastal vládneho zámeru ani pocas oných búrlivých rán pred ministerstvom práce. Dôvodov môže byt niekolko. Zrejme majú hlavné slovo v takzvanom sociálnom dialógu tí predstavitelia zamestnávatelov, ktorí sú viac ako na trhové princípy zvyknutí na klientelistické väzby s každou vládou (meciarovskí privatizéri z Asociácie zamestnávatelských združení a zväzov) a vplyv ostatných (Podnikatelská aliancia Slovenska ci Združenie podnikatelov) eliminujú tripartitné privilégiá. Dalšie vysvetlenie spocíva v tom, že aj pre zamestnávatelov je výhodnejšie zostat v závetrí a nechat prvú na rane vládu. Napokon, práve vláda sa do toho pred štyrmi rokmi velkorysým zákonom o tripartite navliekla sama.

Domino Fórum c. 10/2003