Najpríjemnejšou zmenou v postojoch ľudí, ktorí po voľbách majú šancu riadiť slovenské zdravotníctvo, je konštatovanie, že „bezplatné“ zdravotníctvo nie je udržateľné. Dokonca aj tieňová ministerka z SDĽ Irina Šebová pripustila, že príčinou problémov v zdravotníctve je „absencia trhového správania a štátny paternalizmus“. Ako zdravotníctvo premeniť z neefektívnej čiernej diery, ktorá požiera stále viac verejných zdrojov a jej kvalita sústavne klesá? Názory potenciálnych ministrov, prezentované na konferencii Fórum zdravia 2002 pred dvoma týždňami – ak nejaké názory vôbec majú – sú skutočne rôznorodé.

Ako prví (a zatiaľ aj jediní) verejne prezentovali svoju predstavu o komplexnej reforme zdravotníctva nezávislý expert ANO Rudolf Zajac a ekonóm Peter Pažitný. Ich vlaňajšia publikácia Stratégia reformy zdravotníctva je medzi zdravotníkmi zrejme populárna: všetky čo i len trochu reformné predstavy ľudí, ktorí majú najväčšie šance stať sa po voľbách ministrami zdravotníctva, z tejto knihy iba viac či menej vychádzajú.

Prezentácia sebastredného experta Smeru Juraja Štofka mala impozantný nástup: s mikrofónom v ruke sa prechádzal pred publikom a duchaplnou múdrosťou „nie je dôležité iba to, čo sa hovorí, ale aj kto to hovorí“ uviedol na premietacie plátno rozsiahlu grafickú prezentáciu o sebe a svojej doterajšej kariére. Nasledovali všeobecné konštatovania typu: „existuje rozpor medzi solidaritou a kvalitou“ či „zo súčasného systému treba vytiahnuť pozitíva a potlačiť negatíva“. O niečo lepšie zneli jeho slová o potrebe „definovať rozsah solidarity“ a „prispôsobiť základný balík zdravotníckych služieb možnostiam ekonomiky“. O konkrétnych riešeniach však napokon nepadlo ani slovo – ak nimi má byť jedenásť „zdravotných“ opatrení z Ficovho balíka 100 opatrení za 100 dní, potom to pre súčasných i budúcich pacientov neveští nič dobré.

Tieňový minister zdravotníctva HZDS Milan Urbáni zastáva tézu, že „špatný systém nie je možné reformovať, iba zmeniť“. Jeho predstava o reforme zdravotníctva nesie znaky, typické pre jeho hnutie – kombináciu viac či menej dobrých, spravidla však polovičatých nápadov (a v úplnom rozpore s praxou, ktorú HZDS predvádzalo počas predchádzajúceho volebného obdobia) a nesplniteľných bonmotov. Sympaticky vyznel Urbániho sľub, že ak by sa stal ministrom, do kontroly zdravotníctva by prizval aj opozíciu a usiloval by sa o vytvorenie nepolitického systému. Ešte revolučnejšie znela jeho predstava o potlačení korupcie v zdravotníctve: každý človek by presne vedel, čo má poistené a na čo má nárok. S Urbániho optimistickým záverom, že „potom zmiznú úplatky“, sa však dá úspešne pochybovať, pretože predpokladá zachovanie základného poistenia v súčasnej podobe (všetko všetkým bez ohľadu na to, koľko prispievajú). Priam ako citát z publikácie dvojice Zajac – Pažitný boli Urbániho slová o tom, že „viac lekárov a služieb by malo prejsť do ambulantnej sféry“ (na úkor predimenzovaných nemocníc) a že „treba zaviesť symbolickú platbu za položku na recepte, napríklad 10 korún“ (zavedenie marginálnych nákladov). Napokon však Urbáni nezaprel svoju stranícku príslušnosť a pobavil prítomných mečiarovským uistením, že má „pripravených 20 miliárd, ktoré sa hneď nalejú do systému“. Odkiaľ túto sumu chce získať (a či náhodou nejde o jeho osobné úspory, ktoré chce obetovať vlasti) sa však prítomní nedozvedeli.

Expert SDA František Valášek sa prezentoval názorom, ktorý (podľa súhlasného pokyvkávania hlavou) schvaľujú viacerí ministerskí adepti: neplatenie zdravotných odvodov by malo mať trestnoprávnu zodpovednosť. Prihovára sa aj za ponechanie súčasnej výšky odvodov a za oddlženie zdravotníctva (ktoré však bez reformy, zamedzujúcej vzniku nových dlhov, nemá zmysel – to však už nepovedal). Mierny odklon SDA od socializmu bolo badať pri Valáškových slovách o „spoplatnení vybraných skupín výkonov“, so socializmom na spôsob Koncošovej SDĽ naopak smelo môže súťažiť návrh SDA na „povinné platenie prevencie zamestnancom od zamestnávateľa“.

Expert KDH Ján??? Bielik neočakávane zaskakoval za tieňového ministra KDH Alojza Rakúsa, jeho nie príliš výrazné vystúpenie preto obsahovalo iba základné tézy: sieť zdravotných zariadení na regionálnom princípe, zdravie ako ekonomická kategória, pripoistenie na stomatológiu, priplácanie za stravu v nemocnici a za liek, formalizácia neformálnych platieb.

Najviac zaujal nezávislý expert ANO Rudolf Zajac – asi najmä tým, že neprezentoval detaily svojej reformy (v medicínskych kruhoch zjavne dobre známe), ale predviedol niečo na spôsob zábavnej show. Poslucháčom, ktorými boli napríklad mnohí riaditelia nemocníc, riaditelia zdravotných poisťovní, ministerskí úradníci a zástupcovia farmaceutických firiem, premietol Zajac napríklad oslíka medzi dvoma kopami sena (ukážka nevypočítateľnosti dnešného systému) či potápajúcu sa loď, na ktorej ktosi hovorí: „Ešte šťastie, že diera nie je na našej strane“.

Ako posledný hovoril súčasný minister Roman Kováč. Najprv sa pochválil, čo všetko už v zdravotníctve zreformoval a pomohol si aj z kontextu vytrhnutým citátom zo správy MMF o tom, že kroky v reforme zdravotníctva „sú povzbudzujúce“. Jeho vystúpenie však bolo prekvapivo pokorné – priateľsky napríklad svojich potenciálnych nástupcov varoval, že budú mať problém presadiť reformy, pretože „vaši vlastní ľudia vám to zablokujú.“

Nebudem zneužívať Markízu

Okrem väčšej či menšej absencie reformného odhodlania vo vystúpeniach tieňových ministrov zdravotníctva bolo zaujímavé sledovať aj ich debatu o tom, prečo je zdravotníctvo stále na okraji záujmu politických strán. „Experti na zdravotníctvo nepresvedčili svojich politických lídrov,“ hovoril jeden. „Ani nemohol, keď v zdravotníctve chýbajú základné ekonomické pravidlá a tak sa tam strácajú obrovské peniaze,“ dodal iný. Na pozadí tejto debaty však bolo cítiť čosi iné: zdravotnícky experti sú vo svojich stranách prakticky bezvýznamné postavy – to je (spolu s faktom, že väčšina by najradšej iba kozmeticky upravovala dnešný systém) pravá príčina, pre ktorú ich politickí lídri ignorujú. Snáď jedinou výnimkou je práve Rudolf Zajac, ktorého agendu ANO prezentuje ako jednu z hlavných volebných tém. Je to asi jediný prípad, kedy sa stretáva jasná predstava o reforme so silným politickým „krytím“. Problém (okrem toho, že v akejkoľvek koalícii sa pre zásadnú reformu iba ťažko bude hľadať podpora) spočíva v tom, že predseda ANO Pavol Rusko zatiaľ o svojej oddanosti princípom nepresvedčil. Stačí napríklad porovnať realitu s jeho slovami spred roka: Nebudem zneužívať Markízu.