Bankový dohľad NBS bol hlavne v minulom roku vystavený značnej kritike, hlavne politikov. O tom, či oprávnenej alebo nie sa možno, samozrejme, prieť. Aký je váš pohľad na predchádzajúce roky činnosti tohto odboru centrálnej banky?

Kvalita činnosti bankového dohľadu bola v minulosti ovplyvňovaná viacerými faktormi. Bankový dohľad začínal v podstate od nuly, čo vyplývalo z mála skúseností z kontrolnej činnosti slabej, nedokonalej legislatívy a i z toho, že vznikli mnohé banky, ktoré sa nechovali štandardne, čo v podstatnej miere determinovalo spôsob výkonu bankového dohľadu. V prvom rade bolo treba vytvoriť legislatívne prostredie na reálny výkon bankového dohľadu, čo sa, samozrejme, mohlo urobiť až po získaní istých skúseností. Preto je pochopiteľné, že zo začiatku bankový dohľad väčšinou len reagoval na problémy a chyby, ktoré sa reálne v bankovom sektore vyskytli, nepôsobil preventívne. Činnosť bankového dohľadu a podmienky na jeho pôsobenie sa postupne vyvíjali. Zlom nastal v polovici deväťdesiatych rokov, keď tlak na zmenu systému a spôsobu výkonu bankového dohľadu začal narastať. Ukázalo sa, že výsledky niektorých bánk neboli vykázané korektne hodnotenie výsledkov bánk nebolo reálne. Nedokázali sa totiž odhaliť mnohé problémy ale ani ich príčiny, do ktorých sa niektoré komerčné banky dostali. Myslím si, že značný podiel na tom majú aj audítori, ktorí nie vždy dostatočne plnili svoju funkciu – nedokázali odhaliť a pomenovať problémy, ktoré sa v niektorých bankách hromadili. Zákonitým dôsledkom týchto problémov boli pády niektorých bánk. Za vyvrcholenie procesu zdokonaľovania činnosti bankového dohľadu a legislatívneho prostredia treba považovať roky 2000 a 2001, keď sa začalo pracovať na výraznej novele zákona o bankách. Táto vyriešila viaceré problémy najmä v oblasti kompetencií bankového dohľadu, možnosti podnikania v bankovom sektore, nápravných opatrení a pod. Žiaľ, proces prípravy tohto zákona trval príliš dlho a mal byť účinný podstatne skôr. Navyše, niektorých jeho ustanovenia už nie sú aktuálne, riešia problémy, ktoré už nie sú reálne a vzhľadom na to, že sa vývojom zmenila nielen štruktúra akcionárov bánk, ale i celý bankový sektor a v súčasnosti sa na činnosť bánk treba pozerať z iného uhla. Prijatie tejto novely považujem za veľmi významný krok, ktorý podstatnou mierou ovplyvní činnosť bankového dohľadu aj v budúcnosti.

Ako ju vidíte?

V roku 2001 prijala centrálna banka plán rozvoja bankového dohľadu. Na jeho základe sa zmenila organizačná štruktúra bankového dohľadu spojená aj s personálnymi zmenami, ktorá dáva predpoklad na zlepšenie jeho činnosti. Tieto zmeny sa celkom isto prejavia aj tým, že bankový dohľad bude pôsobiť razantnejšie bude ho viac „cítiť“ na trhu.

Pokladáte súčasný stav legislatívy za dostatočný pre optimálnu činnosť bankového dohľadu?

Dostatočný a hlavne dokonalý nebude nikdy. Na jednej strane treba brať do úvahy, že sekundárna legislatíva nasledujúca po novele zákona o bankách je ešte vo vývoji. Na druhej strane, ani legislatívne normy, ktorými sa riadia bankové dohľady vo vyspelom svete nie sú dokonalé. Momentálne sa vo svete diskutuje o nových prístupoch a pohľadoch na hodnotenie rizika, obozretného podnikania v bankovom sektore a pod. Tie nás budú nútiť k tomu, aby sme zdokonaľovali nielen našu legislatívu, ale aj opatrenia, ktoré pre činnosť bankového dohľadu vydáva centrálna banka. Na riešenie problémov legislatívy bankového sektora sa treba pozerať ako na kontinuálny proces, ktorý bude pokračovať a zdokonaľovať sa nielen u nás.

Na doteraz nie vždy optimistickom vývoji bankového sektora – krachy niektorých bánk, výrazný rast klasifikovaných pohľadávok a pod. – sa významnou mierou podieľali aj akcionári bánk a ich manažmenty. Možno povedať, že ozdravenie bankového sektora, takmer dokončená privatizácia peňažných ústavov s účasťou štátu na ich majetku a s tým spojená zmena vo vrcholových manažmentoch je zárukou zdravého vývoja slovenského bankového sektora?

Zmena ekonomického a politického systému sa prejavila nepriaznivo na stabilite bankového sektora nielen u nás, ale aj v okolitých tzv. postsocialistických krajinách. Nemalá časť klasifikovaných úverov je nielen dedičstvom socialistickej minulosti, ale aj zmeny ekonomického systému. Časť podnikov sa dostala do ekonomických problémov, mnoho z nich nepreukázalo svoju životaschopnosť, čo sa, samozrejme, v bankách prejavilo v zhoršením kvality ich pohľadávok. Negatívnemu vývoju v bankovom sektore sa nedalo zabrániť ani dokonalou legislatívou, prípadne skúseným manažmentom bánk. Proces reštrukturalizácie vybraných bánk – v oblasti klasifikovaných úverov v značnej miere zaťažených dedičstvom minulosti – významne zlepšil ich ukazovatele týchto bánk, a tak vytvoril priestor pre ich postupnú privatizáciu. V súčasnosti možno povedať, že slovenský bankový sektor je stabilizovaný. Najvýznamnejšie banky už majú štandardných vlastníkov, ktorí majú dostatočné vedomosti a skúsenosti na ich riadenie a, v prípade nevyhnutnosti, aj prostriedky na zvýšenie základného imania vlastnených peňažných ústavov. Napokon, takto hodnotí slovenský bankový sektor nielen NBS, ale aj významné ratingové agentúry. Ak sa podarí doprivatizovať a doriešiť štruktúru vlastníkov dvom zostávajúcim bankám so štátnou účasťou na ich základnom majetku, tak možno povedať, že slovenský bankový sektor je stabilizovaný.

Považujete záujemcov o privatizáciu podielu štátu na základnom imaní Poštovej banky za záruku jej ďalšieho zdravého vývoja?

Napriek tomu, že záujemcovia o kúpu Poštovej banky nie sú ešte definitívne známi, proces jej privatizácie možno hodnotiť pozitívne. Medzi záujemcami sa totiž objavili aj silné medzinárodné banky, ktoré sú z pohľadu NBS prijateľné, pretože vedia zabezpečiť jej ďalší rozvoj, nový kapitál, nové myšlienky a produkty a nájsť jej správne miesto na slovenskom finančnom trhu.

Vážnou otázkou je aj efektívnosť slovenských bánk.

Ich efektívnosť podľa mnohých ukazovateľov výrazne vzrástla. Podieľa sa na tom aj odsunutie podstatnej časti klasifikovaných úverov z reštrukturalizovaných bánk do Slovenskej konsolidačnej, a. s. To sa v konečnom dôsledku už v roku 2000 prejavilo na ziskovosti slovenského bankového sektora, ktorá sa v roku 2001 zvýšila o takmer 6 mld. Sk. Veľmi dôležité je aj to, že sa významnou mierou zvýšilo konkurenčné prostredie, čo popri makroekonomických faktoroch vyvolalo tlak na zníženie úrokových sadzieb aj na úvery. To je, samozrejme, základný predpoklad na to, aby banky začali plniť úlohu podpory rozvoja ekonomiky. Vyššia konkurencia prispela k tomu, že sa znížili mnohé poplatky, postupne sa zlepšuje prístup bánk ku klientom a zvyšuje sa kvalita služieb. Banky prichádzajú na trh s novými produktmi, viac z nich sa začalo orientovať na spotrebné úvery, retail. Možno teda konštatovať, že efektívnosť bankového sektora sa od roku podstatne zvýšila a som presvedčený, že nasadený trend bude aj naďalej pokračovať.

Objem úverov rastie, do značnej miery sa však na ňom podieľajú spotrebné úvery. Časť podnikateľskej sféry, najmä malý a stredný sektor sa však stále sťažuje na nedostupnosť úverov. Príčinou však nie je nedostatok zdrojov – NBS sterilizuje okolo 70 mld. Sk. Možno očakávať zlepšenie aj v tejto sfére?

Je veľmi dôležité ako sa bude vyvíjať podniková sféra, či budú rásť zahraničné investície, či sa budú vytvárať nové pracovné príležitosti, či budú vznikať nové podniky a ako budú financované – z materských podnikov či z ich bánk. K tomu, aby sa využívali domáce zdroje je nevyhnutné, aby boli dobré podmienky v bankovom sektore, teda aby banky boli schopné ponúkať konkurencieschopné úverové produkty. V podstatnej miere bude rast úverov pre podnikovú sféru závisieť od toho, aký bude ďalší vývoj slovenskej ekonomiky.

Možno predpokladať, že aj domáce banky budú viac pracovať s klientom, budú schopné a ochotné mu aj poradiť, napríklad pri voľbe stratégie a pod.

Myslím si, že v normálne fungujúcich bankách takýto vzťah ku klientovi, v ktorom sa banka stáva i partnerom, prípadne poradcom mnoho razy aj ovplyvňujúcim rozhodnutia klienta už existuje a existoval aj minulosti. Rastom konkurenčného prostredia prestane byť klient prosebníkom o úver za každú cenu a bude si môcť vybrať takú inštitúciu, ktorá bude schopná a ochotná s ním komplexne komunikovať a prípadne aj vedieť kvalifikovane ovplyvňovať jeho stratégiu a ďalšie rozhodnutia.