Kto nepozná dejiny, ako keby žil v tme. Slová neznámeho klasika poukazujú na zmysel a hĺbku poznania minulosti. Bankovníctvo poznačilo dejinný vývoj formovania štátnych útvarov, mocenských centier, religiózneho života, ako aj život jednoduchého človeka. Pri slove bankovníctvo sa v predstavách nezasvätených osôb vybavia obrázky trezoru plného peňazí, upravených mužov s črtami vyjadrujúcimi moc a silu, chladné mramorové priestory nasiaknuté všadeprítomnou atmosférou poriadku. Dnešný obraz bankovníctva reprezentovaného vonkajšou fasádou je výsledkom, alebo skôr dôsledkom tvrdého a dravého historického zápasu.

Korene bankovníctva siahajú do počiatkov moderného človeka v praveku a výmeny prebytkov za iné tovary, rozvoja tzv. bartrových obchodov. Neskôr úlohu všeobecne platného výmenného prostriedku prevzal dohodnutý tovar, napríklad obilie, potom zlato, šperky, drahé kovy. Podľa nálezov na hlinených tabuľkách kvitol hospodársky život už u Sumerov. Klinovým písmom zaznamenávali jednoduché účtovné zápisy. Bankovníctvo potom rozvíjali Rimania i Číňania.

Rozvoj „lavicového“ obchodu

Prvé integrované bankové systémy vznikali v Európe v 11. storočí. Vtedajším národom – Frankom, Galom, Sasom, Slovanom – sa po spacifikovaní Normanov zo severu, Maďarov z východu a Saracénov z juhu otvorili rozsiahle možnosti medzinárodného obchodu. Stredozemné more sa stalo hlavnou prepravnou trasou s napojením na Červené a Severné more. Príležitosť využívajú mestské štáty Benátky, Pisa a Janov, ako aj Bruggy, Amsterdam, Hamburg. Rozvoj námorného obchodu, ktorý bol lacnejší a bezpečnejší ako preprava po súši, priniesol

veľkú koncentráciu hotovostných mincí vo vreckách obchodníkov. V Európe vtedy existovalo veľa druhov zlatých a strieborných mincí. V medzinárodných strediskách vznikala potreba ich výmeny, ale najmä kontrola ich pravosti.

To podnietilo vznik zmenárnika ako samostatného povolania. Okrem výmeny ukladali zmenárnici hotovostné peniaze do úschovy a vydávali potvrdenky, ktoré slúžili obchodníkom ako bezhotovostný platobný nástroj (zmenky). Postupne sa z nich stali bankári, čiže tí, ktorí pracujú na lavici (tal. banco) s cudzími peniazmi. Peňazomencami a neskôr bankármi sa stávali pohodlní obchodníci, ktorým sa nechcelo podnikať námorné cesty a uprednostňovali priehradkový, „lavicový“ obchod. Aby sa niekto mohol stať bankárom, potreboval – tak ako aj dnes – rozsiahlu hotovosť. Ako povedal Honoré de Balzac – za každým veľkým majetkom hľadaj zločin – aj začiatky prvého organizovaného bankového systému nesú krvavú pečať.

Cirkevná moc v tom období prevyšovala svetskú a vznikalo križiacke hnutie a miestne rehoľné rády rytierov. Počas prvej križiackej výpravy sa v Malej Ázii sformoval rytiersky rád templárov. Nemuseli platiť dane a ich úloha vo svätej vojne im zabezpečila kráľovské financovanie. Po získaní majetku a návrate do Európy začali požičiavať, meniť a uschovávať mince panovníkom, vojvodom a grófom. V podstate plnili úlohu bánk.

Od rytierov k akcionárom

Prvými európskymi bankármi sa teda stali rabujúci a vraždiaci rytieri. Povesť peňažného remesla napravili vznikajúce bankárske rodiny, v spoločenskej hierarchii outsideri strednej úrovne. Snívajúc o aristokratickom statuse mecenášskou činnosťou získavali prestíž. Práve povesť sa stala hlavným aktívom bankových rodín Mediciovcov a Stozziovcov v Taliansku, Fuggerovcov a Walserovcov vo Svätej ríši a Jacquesa Coeura vo Francúzsku. Bankovníctvo pomáhalo aj prenasledovaným a segregovaným komunitám. Napríklad aškenáziovskí Židia nemohli v niektorých krajinách vlastniť pozemky, nehnuteľnosti a čelili prekážkam v obchodovaní. Požičiavanie peňazí bolo ich jediným spôsobom obživy. Podobný osud postihol aj iné národy, napríklad Arménov.

Rozvoj bankovníctva urýchlil vznik prvých búrz v Antverpách, Amsterdame a Londýne na konci 15. storočia. Prvé moderné bankové domy oddelené od búrz vznikajú v Amsterdame, Hamburgu a vo Švédsku. Neskôr bankári požičiavali z vlastných peňazí alebo peňazí rodinných príslušníkov. Funkcia akcionárov, čiže zhromažďovanie vkladov od širokých vrstiev obyvateľstva a podnikov, nebola ešte rozvinutá. O tri storočia neskôr pomáha rozmachu bankových služieb industrializácia. Vzrastajú nároky na výšku i lehotu splácania úveru, banky sú odkázané na financovanie viacerých nezávislých subjektov. Dôsledkom je, že v 19. storočí dochádza k spájaniu bánk a majiteľmi sa stávajú klasickí akcionári.

Slovenské okienko do sveta

Bankový život na území dnešného Slovenska zaznamenal v 15. a 16. storočí vysokú aktivitu. V synergickom spojení s nemeckou bankovou rodinou Fuggerovcov, ktorá požičiavala peniaze na ťažbu medenej rudy, sa metalurgovia Turzovci stali najbohatším rodom na území Slovenska. Prítomnosť Fuggerovcov pomohla chudobnému regiónu Uhorska pri priemyselnom rozvoji.

Ďalší rozmach bankovníctva sa datuje od 19. storočia. Po preniknutí myšlienok osvietenstva s heslom „Sloboda – rovnosť – bratstvo“ a aktivizovaní národnostných hnutí v Rakúsko-Uhorsku predstavovala vtedajšia slovenská elita skupinu zapálených intelektuálov s minimálnym majetkom. Až učiteľ Samuel Jurkovič pochopil, že dobrý obchod medzi sedliackym a malomeštianskym obyvateľstvom sa dá uskutočniť prostredníctvom úverových družstiev. V roku 1845 vznikol v Sobotišti tzv. Spolok gazdovský ako reprezentant prvého úverového družstva na území Slovenska i Európy. Situácia v Hornom Uhorsku vyznievala v prospech zakladania družstevných peňažných ústavov, nie klasických bánk. Našli sa však odvážlivci, ktorí založili banky, a tie prekonali tieň družstevného „príštipkárčenia“. Prvou samostatnou bankou bola Bratislavská sporiteľňa, založená v roku 1841. Základom Slovenskej banky sa stal Ružomberský úverový spolok bratov Makovických, následne premenovaný na Úverovú banku. Pod vedením Vladimíra Makovického bola ako jediná banka v rukách slovenského bankára neskôr kótovaná na pražskej burze.

Koniec 19. storočia znamenal pre mnohých Slovákov sťahovanie za prácou do Ameriky. Z množstva sa prirodzeným výberom vyselektovali úspešní jedinci, ktorí si nielenže nahonobili veľký majetok, ale reprezentovali aj Slovensko a nezabudli na svoj pôvod. Jedným z nich bol Michal Bosák, zakladateľ First National Bank, Bosak State Bank a Americko-slovenskej banky.

Dvojokruhový systém

„Americký sen“ na slovenskej pôde uskutočnil Rudolf Krupec, duchovný otec Tatra banky. Po prácach v Rusku sa vrátil na Slovensko, kde v júni 1886 založil Hornouhorskú banku Tatra. Uhorský štát sa niekoľkokrát pokúšal zmariť jej vznik, no na začiatku 20. storočia bola najväčším slovenským peňažným domom.

Podľa vzoru európskych krajín sa aj u nás po prvej svetovej vojne vytvorila dvojstupňová banková sústava, čiže centrálna banka a sieť obchodných bánk. Medzi vý-znamné banky patrili Dunajská banka, Slovenská všeobecná úverová banka, Banka československých légií. R. Krupec ako prvý riaditeľ Tatra banky rozšíril sieť pobočiek po celom území. Banka vykonávala činnosť až do roku 1948. Po „Víťaznom februári“ došlo k výraznej redukcii obchodných bánk, centralizácia ich zlikvidovala.

Po novembri 1989 znovu vznikol duálny bankový systém a zdalo sa, že súkromné bankovníctvo sa dynamicky rozvinie. Skutočným podnetom na rozmach sa však stal až rok 1999, keď vláda spustila proces privatizácie a reštrukturalizácie.

Dnešné Slovensko na rozdiel od Slovenska počas Rakúsko-Uhorska nemá skutočných bankárov, ktorí by boli významnými vlastníkmi akcionárskych podielov. Takmer každý, kto pôsobí v banke, je bankovníkom. Je to povolanie, ktoré má silnú tradíciu a mnohým osobnostiam kultúrneho života minulého storočia pomohlo materiálne prežiť. V súčasnom svete však bankár bez kvalitného bankovníka nemôže efektívne umiestniť a zhodnotiť peňažné zdroje.

Slovenské bankovníctvo sa počas zložitého životného príbehu stalo jednou z významných činností, ktoré tradíciou a vrodeným zodpovedným prístupom obohacuje a povzbudzuje slovenskú ekonomiku.

Spoluautor Jozef Brna je pracovníkom Tatra banky

Zaujímavosti z histórie

* Univerzálnou komoditou nahrádzajúcou peniaze sa vo svetových väzeniach stali cigarety.

Za 20 cigariet mohol väzeň dostať obrázok nahej ženy, ak, pravdaže, nemal väčší úžitok z cigariet.

* Najväčším bankárom v prvej polovici 19. storočia bola frankfurtská rodina Rotschildovcov. Nikdy predtým ani potom nevládol jediný bankový dom nad európskymi financiami tak neobmedzene. Počas napoleonských vojen obchodovali s oboma znepriatelenými stranami, čím efektívne zveľaďovali svoj majetok.

* Nemecko po prvej svetovej vojne doplatilo

na vydávanie nekrytých inflačných peňazí. V roku 1918 stál jeden dolár šesť mariek, no v roku 1923 až 4,2 bilióna mariek.

* Sedemdesiate roky priniesli vo svetovom bankovníctve novú vlnu v podobe elektronických peňazí. Éru naštartovala americká Citibank v roku 1976. V snahe o konkurenčnú výhodu prišla na trh s peňažným automatom, čiže bankomatom, tzv. ATM. Postupne rozšírila ponuku o platobné karty.