Prominent SDKÚ Gabriel Palacka možno skutočne je skorumpovaný, za akého ho mnohí považujú, tvrdiť to však verejne nemožno – nikto mu totiž nič nedokázal. Ako v tejto krajine napokon býva vo zvyku.

Celkom určite však je skompromitovaný, pretože toto slovo neoznačuje iba preukázanú vinu. Odveký najbližší Dzurindov priateľ – ich blízkosť sa datuje ešte ich spoločným pôsobením na železnici – totiž v roku 1999 zbabral tender na tretieho mobilného operátora. Aj keby to neurobil zámerne, čo je vzhľadom na priebeh onoho tendra málo pravdepodobné, kompromitujúca je už Palackova neuveriteľná snaha kauzu zažehliť slovami o nedostatku miesta pre troch operátorov na slovenskom trhu a o tom, že sa pričiní o zmrazenie cien existujúcich operátorov. Vážne pochybnosti sa týkali aj výberu privatizačného poradcu na predaj telekomunikácií, rovnako aj počínania ministerstva dopravy v kauze Slovenských aerolínií. Palackov politický koniec – aspoň to tak vtedy vyzeralo – spôsobila maličkosť: z kresla ho dostala strata kontroly na tlačovke. Takto padal prvý pilier vlády, ako svojho kamaráta z trate nazval premiér Dzurinda.

Lenže vtedy prvý raz všetci podcenili silu starého kamarátstva. Palacka sa po založení SDKÚ stal jej pokladníkom. Pokladník sa však zrejme neobmedzil len na prepočítavanie bankoviek v straníckej pokladničke: pred rokom sa totiž na svetlo sveta nedopatrením dostal list vtedajšieho poslanca SDKÚ Petra Kresánka, pojednávajúci o tendri na nákup ľahkých motorových súprav pre železnice. Súboj dvoch konkurentov Kresánek ilustruje vetou: „Mal som možnosť viacej komunikovať s Gabom… a po celý čas som bol v tom, že Gabo berie vec alternatívne, podľa faktu, že pozadie je pre stranu rovnaké.“ Čo iné než záujem SDKÚ mal pokladník Gabo svojim alternatívnym prístupom a „pozadím pre stranu“ zastupovať v tendri štátnych železníc, spadajúcich pod ministerstvo, riadené už päť rokov Dzurindovými ľuďmi? Tento prípad nekompromitoval iba Palacku, ale celú SDKÚ. Aj preto povesť tejto strany, najmä čo sa týka jej financovania, už dnes len máločo zhorší. Je to vlastne svojho druhu výhoda: nové škandály už nemôžu prekvapiť.

Dnes už Palacka nie je pokladníkom, hoci stále sedí v prezídiu SDKÚ. V lete ho zamestnalo ministerstvo financií – vraj bude referentom. Potom ministerstvo, riadené podpredsedom SDKÚ Miklošom, urobilo výberové konanie na vysoký post v Európskej banke pre obnovu a rozvoj. Vyhral ho – nepochybne pre svoje kvality – referent Palacka. Zvláštne je len jedno: prečo sa človek, ktorý by svojou povesťou škodil akejkoľvek strane, neskúsi uplatniť v súkromnom podnikaní – ako jeho kolega, tiež jeden z odídených Dzuridnových pilierov, exminister Ľudovít Černák? Že by jeho schopnosti celé tie roky siahali len po zasahovanie do tendrov?

Namiesto toho, aby navždy opustil verejný život, jeho hviezda opäť stúpa. Z toho vyplývajú dve veci. Prvá: Neradno podceňovať staré kamarátstva. Druhá: Keď politik, v tomto prípade Dzurinda, už nemá z hľadiska dôveryhodnosti čo stratiť, začne strácať súdnosť. Myslí si, že mu všetko prejde. Lenže to si myslel aj jeho predchodca.