Vláda Slovenskej republiky minulý mesiac rozhodla o zmene spôsobu deblokácie ruského dlhu. Z celkovej sumy 910 mil. USD sa dovozom tovarov bude odpisovať 450 mil. USD. Zvyšných 460 mil. USD sa vysporiada hotovostným prevodom 30 percent z tejto hodnoty, čiže okolo 138 mil. USD. Medzi laickou aj odbornou verejnosťou sa diskutuje o kladoch a záporoch jedného či druhého spôsobu. Vláda sa nakoniec rozhodla pre určitý kompromis, ktorý tiež vyjadruje skutočnosť, že štát súrne potrebuje hotovosť. Ďalšou možnosťou bolo riešiť pohľadávky cez Parížsky klub veriteľov. Externý dlh Ruskej federácie dosahuje v súčasnosti okolo 170 mld. USD. Na pôde združenia veriteľov je z tejto sumy splatných približne 48 mld. USD.

Iniciatíva veriteľských krajín

Parížsky klub je podľa vlastnej definície „neformálnou skupinou dobrovoľne združených oficiálnych veriteľov (veriteľských krajín)“. Jeho hlavným poslaním je nájsť koordinované a udržateľné riešenia pre zadlžené krajiny, ktoré majú problémy so splácaním svojich záväzkov. Úľavy na dlhu sa robia zmenou podmienok splácania. Buď ide o predĺženie času splácania (rescheduling), alebo sa môže časť dlhu aj odpustiť (concessional rescheduling).

Prvé stretnutie členov Parížskeho klubu s dlžníckou krajinou (Argentínou) sa uskutočnilo v roku 1956. Odvtedy sa jeho členom, respektíve jednotlivým ad hoc skupinám klubu podarilo dosiahnuť 348 dohôd, ktoré sa týkali 77 dlžníckych krajín. Od roku 1983 celkový dlh pokrytý dohodami v rámci klubu dosiahol 392 mld. USD.

Veriteľské krajiny sa stretávajú desať- až jedenásťkrát za rok. Buď na tzv. negociačných stretnutiach s dlžníkmi (negotiation sessions), alebo na vlastných diskusiách o externom dlhu alebo o metodologických otázkach. Stretnutia bývajú v Paríži a najvyšším predstaviteľom Parížskeho klubu je už tradične šéf francúzskeho vládneho Treasury (hospodárenie s krátkodobým cashflow), spoluprezidentom a viceprezidentom sú jeho priami podriadení v úrade. Súčasným prezidentom je Jean Pierre Jouyet, asistujú mu Stéphane Pallezová (spoluprezidentka) a Ambroise Fayolle (viceprezident). Permanentný Secretariat General tvorí 15 ľudí (tiež zamestnanci francúzskeho Treasury), ktorí pracujú v Parížskom klube na čiastočný úväzok.

Parížsky klub má 19 stálych členov, ktorí sa môžu zúčastňovať na negociačných stretnutiach. Po dohode stálych členov s dlžníckou krajinou sú na rokovania prizvaní ďalší veritelia. Na rokovaniach sa však môže zúčastniť ktorákoľvek krajina, ktorá žiadateľovi už poskytla pôžičku a nemá ju ešte splatenú.

Výsledkom rokovaní nie je právne záväzná dohoda medzi dlžníkom a veriteľmi. Veritelia podpíšu tzv. dohodnutú zápisnicu (Agreed Minutes), ktorá obsahuje odporúčanie pre vlády na uzavretie dvojstranných dohôd s dlžníckou krajinou.

Dlžnícke krajiny prichádzajú do Parížskeho klubu na negociačné stretnutia, ak sa ukazuje, že krajina nebude schopná dodržať dlžobné záväzky a bude potrebovať novú dohodu o splácaní. Podmienkou je, aby v krajine prebiehal program podporovaný Medzinárodným menovým fondom (MMF).

Na rokovaniach zvyčajne zastupuje krajinu dlžníka minister financií a/alebo guvernér centrálnej banky. Na zasadnutiach sa zúčastňujú aj pozorovatelia medzinárodných inštitúcií, predovšetkým MMF, Svetovej banky a príslušnej regionálnej rozvojovej banky. Každý z pozorovateľov odpovedá na otázky veriteľov a prezentuje svoj názor na ekonomickú a finančnú situáciu v dlžníckej krajine.

Dohody Parížskeho klubu sú síce definované individuálne dohodou medzi veriteľom a dlžníkom, väčšina dohôd však spadá pod preddefinované štandardné podmienky rokovania (terms), ktoré sú odstupňované podľa miery úľav. Pre transparentnosť dlžníci a veritelia vydávajú správy pre sekretariát Parížskeho klubu, v ktorom informujú o vykonaných aktivitách.

Princípy a pravidlá

Parížsky klub nie je postavený na žiadnom právnom dokumente. Napriek neformálnosti si určité princípy a z nich vyplývajúce pravidlá skupina veriteľov, samozrejme, vytvorila, tak z dôvodov bezpečnosti, ako aj účinnosti. „Pravidlá hry“ definujú vzťahy medzi jednotlivými veriteľmi aj medzi veriteľmi a ich dlžníkmi.

Fungovanie Parížskeho klubu určujú nasledujúce princípy:

– individuálne posudzovanie každého prípadu,

– konsenzus,

– podmienečnosť,

– solidarita,

– porovnateľnosť v zaobchádzaní medzi veriteľmi.

Individuálne posudzovanie každého prípadu rešpektuje skutočnosť, že každá dlžnícka krajina je iná, má špecifické podmienky, ktoré treba brať do úvahy. Na prijatie rozhodnutia o zmene dlžobných podmienok je potrebný súhlas (konsenzus) všetkých zainteresovaných veriteľov, čiže všetkých, ktorí dlžníckej krajine požičali finančné prostriedky. Poskytnutie úľav je však podmienené ich nutnosťou a implementáciou reforiem, ktoré systémovo riešia platobné problémy dlžníka. V praxi je existencia dostatočnej podmienenosti v dlžníckej krajine zdôvodnená existenciou programu MMF. Solidarita znamená, že veritelia súhlasia so zavedením podmienok, ktoré vyplývajú z prijatého kontextu Parížskeho klubu. Porovnateľnosť v zaobchádzaní zaručuje, že žiadna z veriteľských krajín nebude dlžníkom zvýhodňovaná nad vopred dohodnutý rámec.

Zavedenie týchto princípov do praxe vyústilo do množstva pravidiel a zvyklostí. Tie sa týkajú dlhov, dohodnutí finančných tokov a celkového dlhu, platobných podmienok a zámien dlhov.

Pohľady veriteľov

Spomedzi rôznych typov dlhov krajiny sa dohody v rámci Parížskeho klubu aplikujú výlučne na:

Dlhy verejného sektora. Dohody musia byť podpísané vládou dlžníckej krajiny. Dlhy súkromných spoločností, za ktoré ručí vláda, sa hodnotia ako dlhy verejného sektora.

Strednodobé a dlhodobé dlhy. Krátkodobé dlhy (splatné za menej ako jeden rok, resp. vrátane jedného roka) sú vylúčené z dohôd, pretože ich reštrukturalizácia by mohla priniesť významné zhoršenie schopnosti dlžníckej krajiny zúčastniť sa medzinárodného obchodu.

Dlhy udelené pred tzv. koncovým dátumom. Na prvom stretnutí dlžníckej krajiny s veriteľmi sa stanoví koncový dátum. Ten sa nemení ani na nasledujúcich rokovaniach Parížskeho klubu. Pôžičky udelené po tomto dátume nie sú predmetom reštrukturalizácie. Koncové dátumy pomáhajú obnovovať prístup dlžníckych krajín k ďalším úverom.

Z pohľadu veriteľa sú dlhy, o ktorých sa rokuje, kreditmi a pôžičkami, prípadne komerčnými kreditmi, ktoré garantuje dlžnícka krajina (jej vláda) alebo príslušné inštitúcie členov Parížskeho klubu. Požiadavky iných veriteľov sú rozdelené do dvoch skupín: (i) mnohostranné nároky nie sú predmetom úprav, (ii) o ďalších nárokoch sa rokuje porovnateľným spôsobom ako v prípade dohôd Parížskeho klubu.

Dohovory finančného toku

V prípade dohovoru finančného toku (flow treatment) štandardná dohoda poskytuje pomoc dlžníckej krajine počas dočasných problémov s platobnou bilanciou. Časové obdobie, na ktoré sa dohoda vzťahuje, je zvyčajne tiež obdobím, v ktorom program MMF vykazuje finančnú medzeru, ktorú môže prekryť len zmena termínových podmienok dlhu. Toto obdobie sa označuje ako konsolidačné. Pre platby splatné veriteľom Parížskeho klubu počas tohto obdobia a zahrnuté v dohodách klubu je určený nový rozvrh splátok.

Konsolidácia trvá zvyčajne jeden rok. Veritelia však akceptovali aj dlhšie obdobie (dva až tri roky) z dôvodov zosúladenia s programom MMF.

Niektoré z dohôd Parížskeho klubu sa neaplikujú výlučne na platby splatné za určité časové obdobie, ale na tú časť dlhov (stock treatment) z ktorých tieto platby plynú. Zámerom takých dohôd je poskytnúť krajine konečné rokovanie, ktoré sa označuje ako výstupné odloženie splatnosti dlhu (exit rescheduling). Tieto dohody sa aplikujú v dvoch prípadoch – v kontexte iniciatívy HIPC (Heavily Indebted Poor Counties Initiative – ťažko zadlžené chudobné krajiny) a v iných prípadoch, ak krajina vykazuje uspokojivé výsledky vo vzťahu k Parížskemu klubu a MMF a existuje dostatočná dôvera v schopnosť krajiny rešpektovať dohody o dlhu.

Dohovory o časti poskytujú úľavy z dlhodobých dlhov, vytvárajú však úroky z konsolidácie, ktoré sú väčšie ako v prípade dohovorov finančných tokov.

Platobné podmienky vyplývajúce z dohôd

Počas svojej existencie sa Parížsky klub zameral na dohody s dlžníkmi o udržateľných úrovniach splátok. Časom sa rozvinula teória aj prax, ktoré vyústili do dvoch trendov zakotvených v podmienkach dohôd Parížskeho klubu:

Do úvahy sa berie dlhšie obdobie splácania. V skorších dohodách podmienky splácania nikdy neprekročili desať rokov, vrátane tzv. grace period (obdobie úľavy, počas ktorého sú splatné len úroky z konsolidácie). Chudobnejším krajinám sa však termíny splácania neustále rozširovali. V súčasnosti je pri komerčných pôžičkách maximálna lehota splácania 23 rokov (vrátane šesť rokov úľav), pri vládnych pôžičkách rozvojovej pomoci je to až 40 rokov (vrátane 16 rokov úľav).

V rastúcej miere sa využíva zrušenie dlhov. V decembri 1994 Parížsky klub zaviedol nové koncesné rokovania na dlhy najchudobnejších a najzadlženejších krajín. V tzv. Naplesských podmienkach (Naples terms) sa zvýšila úroveň zrušenia dlhu na 67 %. V novembri 1996 sa táto hranica posunula na 80 % (Lyonské podmienky). O tri roky neskôr sa úroveň možného odpustenia dlhu zvýšila až na 90 % a viac (Kolínske podmienky). Stalo sa tak po tom, ako medzinárodná finančná komunita prijala rozšírenú iniciatívu HIPC.

Možnosť zámeny

Dohody Parížskeho klubu môžu obsahovať ustanovenie o možnej zámene dlhov (úverový swap) medzi veriteľmi. Bežnou praxou sa stalo, že veritelia predajú úvery investorom, ktorí ich následne v krajine dlžníka vymenia za podiely miestnej spoločnosti, ale za tamojšiu menu, ktorú využijú pri projektoch v dlžníckej krajine. Aby sa zachovala porovnateľnosť v rokovaní a solidarita medzi veriteľmi, je množstvo swapov percentuálne limitované.

Zo zdrojov www.clubdeparis.org a TASR

Stáli členovia parížskeho klubu:

Austrália

Belgicko

Dánsko

Fínsko

Francúzsko

Holandsko

Írsko

Japonsko

Kanada

Nemecko

Nórsko

Rakúsko

Ruská federácia

Španielsko

Spojené štáty americké

Švajčiarsko

Švédsko

Taliansko

Veľká Británia