Predstavme si nasledovné: úradníkom na ministerstve pôdohospodárstva v Bratislave napadne, že treba oznacit produkty, aké sa smú predávat pod znackou „slovenská omácka“ a aké už nie. Vymyslia preto reguláciu: nová slovenská omácka musí obsahovat minimálnu hustotu zeleniny.

Ak túto hustotu prekrocí, nebude sa môct predávat ako omácka, ale ako zelenina. Kedže clo na zeleninu z dovozu je vyššie než na omácku, ministerstvo pomôže slovenským výrobcom „pravých“ omácok a zdôvodní to ochranou slovenských spotrebitelov pred cudzími „neomáckami“. Ministerskí úradníci posunú reguláciu do „Výboru regionálnych zástupcov“, kde sú zastúpení vyslanci ôsmich slovenských predsedov VÚC. Tí sa spolu s ministerskými úradníkmi porozprávajú o prínose novej regulácie a pripravia príslušné zákonné podklady na rokovanie „Rady predsedov VÚC“, zvolených zástupcov jednotlivých regionálnych vlád. Tí sa raz za týžden narýchlo stretnú v Bratislave, aby prerokovali zákony pripravené „Výborom regionálnych zástupcov“. Zákon o pravej slovenskej omácke schvália kvalifikovanou väcšinou, cím automaticky vstúpi do platnosti na území všetkých VÚC. Nie vždy je to také jednoduché – v prípade významných zákonov môže slovenský parlament zákon ústavnou väcšinou zamietnut. Predkladat zákony nemôže; iba potvrdzuje to, co navrhli úradníci v Bratislave a schválila exekutíva VÚC.

Kde koncí vtip…

Uvedené nie je sci-fi, ale realita. Nie však na Slovensku, ale v Európskej únii. Stací si len preobsadit roly: ministerských úradníkov v Bratislave vymenit za úradníkov Európskej komisie v Bruseli, fiktívny „Výbor regionálnych zástupcov“ za reálny „Výbor stálych zástupcov“, fiktívnu „Radu predsedov VÚC“ za reálnu „Radu ministrov“, slovenský parlament za Európsky parlament, a napokon, fiktívnu „slovenskú omácku“ za reálnu „euroomácku“. Takto vyzerá rozdelenie moci v EÚ a takto sa rodí bežná európska legislatíva. Keby sa rovnako vládlo na Slovensku, neboli by sme parlamentnou demokraciou, ale exekutívnou diktatúrou. Vládnutie z Bruselu pripomína skôr vyhlásenie permanentného výnimocného stavu, a nie tolko vzývané „presadzovanie celoeurópskych záujmov“ – ak sa len pod nimi nerozumie demontáž parlamentnej demokracie…

Prodiho Komisia, nevolené úradnícke teleso, produkuje rocne dva milióny strán právnych noriem, ktoré priamo zasahujú do života obyvatelov EÚ. Ako v prípade „euroomácky“ sa dá sotva povedat, že sa tak deje v ich záujme. Nie je vôbec tajomstvom, že do Komisie posielajú svojich ludí velké koncerny, a tí potom „usmernujú“ tvorbu európskeho práva. To už dnes predstavuje 80 % všetkých hospodárskych pravidiel a 50 % všetkých zákonov prijímaných v clenských štátoch EÚ! Natahovanie sa medzi prívržencami silnej Rady ministrov a silnej Európskej komisie je iba náhradným zápasom, ktorý mína podstatu veci. Coraz rozbujnenejšie nadnárodné orgány si totiž žijú svojím životom, o ktorom oko národných politikov, a tobôž obcanov nemá ani zdania. Nateraz obídme anomáliu v delbe moci, ked zákony prijímajú zástupcovia národných vlád v Rade ministrov. A obídme i fakt, že v dôsledku hlasovania kvalifikovanou väcšinou v Rade ministrov dopadajú európske regulácie i na obcanov štátov, ktoré ich v Rade odmietli. Budme tolerantní a zabudnime, že európsky systém vlády vyraduje celkom z hry národné parlamenty a pripustme, že Rada ministrov je ešte ako-tak legitímnym orgánom. I tento beztak pochybný orgán rozhoduje v bruselskej reálpolitike iba o minime zákonov. Pri legislatívnej smršti Prodiho Komisie to nemôže byt inak – ministri casto nemajú ani chýru o normách, ktoré práve odhlasovali. Ako svojho casu poznamenal pre Spiegel bývalý britský minister Alan Clark: „Ministri sa zjavia na poslednú minútu, spotení, unavení, chorí ci opití, alebo všetko dokopy, precítajú svoj príspevok a opät sa vytratia.“ Skutocným mocenským centrom je tak Výbor stálych zástupcov (COREPER), akýsi zbor diplomatov národných vlád, ktorý za prítomnosti ludí z Komisie urcuje skutocné právo EÚ. Hoci COREPER nie je ani riadnym orgánom EÚ, správa sa ako de facto európsky zákonodarca. Vládnutie v EÚ je pri pohlade dovnútra natolko šokujúce, že aj z vtipného bonmotu „Keby sa do EÚ prihlásila sama EÚ, musela by sa z dôvodu ´demokratického deficitu´ odmietnut“, behá mráz po chrbte.

Predbehne Európa Friedmana?

Uvedené nie je výzvou k odovzdanosti. Len výzvou k tomu, aby sme odlišovali takzvané zástupné témy od jadra problému. Handrkovanie sa o jedného ci dvoch predstaviteloch zahranicnej politiky EÚ, o jedno- ci dvojhlavé predsedníctvo EÚ, má síce svoju výbušnost, ale rovnako ako reci o „približovaní EÚ k obcanom“ ci o „odstranovaní demokratického deficitu“ je iba vyblednutou fasádou. Socialistické kazy Únie neodstráni ani sebadokonalejší výtvor Giscardovho Konventu, pretože sú priamo nainfikované v jej politickom systéme. Mnohé spory v Konvente o ústavnú tvár EÚ sú casto celkom podružné. Niektoré majú svoju váhu – je iste dôležité, ci sa posilní Rada EÚ a europarlament na úkor Komisie alebo naopak, respektíve ci sa posilnia všetky zložky naraz (k tomu to napokon speje). Je tiež dôležité, ci budúca Európa bude o cosi bližšia francúzskemu merkantilizmu alebo britskej slobodomyselnosti. Daleko dôležitejšie je však priznat, že EÚ potrebuje radikálny rez. Friedmanovmu proroctvu o samorozpade EÚ predídu európski politici vtedy, ak sa rozhodnú pre návrat k zdravému rozumu. Teda vtedy, ak Európu prestanú pohodlne centralizovat z Bruselu a zacnú ju odvážne liberalizovat u seba doma.