Pán Robert žije na bratislavskej ulici Palisády. Okrem dobrej adresy má prehľad o pracovnom čase prezidenta republiky. Už ani nepozrie z okna, keď sa ozve prenikavá siréna. Iba stoicky zašomre: Prezident ide do úradu. Situácia má dve riešenia: buď bude prezidentská kolóna menej hlučná, alebo sa Robert presťahuje. Najskôr sa nestane nič. Ani jeden z nich nezľaví zo svojho pohodlia.

Autá ústavných činiteľov majú prednosť pred sanitkou vezúcou človeka v ohrození života a tiež pred hasičmi smerujúcim k miestu nešťastia. Najväčší predstavitelia sa vozia sa v automobiloch najvyšších tried s ozbrojenými vodičmi a nezriedka so sprievodnou ochranou. Nie však za vlastné peniaze. Výhody tohto druhu im plynú z ústavných funkcií. Hoci ich volíme sami, kolóna limuzín rútiacich sa vysoko nad limitom povolenej rýchlosti, vyvoláva u občanov v kontexte so stavom krajiny aj naďalej skôr averziu, než pocit hrdosti na vlastnú štátnosť. Ako a na čom teda jazdia naši ústavní činitelia?

Od Čajky po BMW

Prepravu najvyšších politických reprezentantov zabezpečuje Úrad pre ochranu ústavných činiteľov a diplomatických misií Ministerstva vnútra SR. To znamená, aj keď má Kancelária prezidenta, vláda či Národná rada SR vlastný vozový park, preprava ústavných činiteľov podlieha výlučne ministerstvu vnútra. Týka sa to najmä osôb s najvyšším stupňom ochrany, teda prezidenta republiky, predsedu NR SR, predsedu vlády a predsedu Ústavného súdu SR. Táto štvorica má právo nielen na vozidlo, ale aj na sprievodnú ochranu, pričom s prezidentom jazdí ochranka neustále. Aby to bolo možné zabezpečiť 24 hodín denne, pre potreby prezidenta sú v permanencii tri limuzíny a dve sprievodné vozidlá.

Premiér, predseda parlamentu a predseda Ústavného súdu majú k dispozícii tri limuzíny, no bez nutnosti sprievodnej ochrany. Prepravu s nižším rozsahom ochrany využívajú podpredsedovia vlády a ostatní ministri. Každý z nich má dve vozidlá. Zákon je voči nim naozaj veľkorysý. Využívanie služobných áut nie je ničím limitované. Znamená to, že je úplne jedno, či je dôvod prepravy ústavného činiteľa pracovný alebo súkromný. Zvláštne postavenie má bývalý prezident Michal Kováč, ktorému zákon garantuje doživotnú prepravu limuzínou Úradu pre ochranu ústavných činiteľov (ÚOÚČ).

Presný počet prevádzkovaných vozidiel sa nám nepodarilo zistiť, no je to vraj približne 50 limuzín.V skutočnosti ich je ešte viac. Okrem BMW, ktoré hrá jednoznačne prvé husle, obsahuje totiž reprezentačný autopark aj niekoľko „kusoviek“. Nájdeme v ňom vozidlá pochádzajúce ešte z čias spoločného štátu, ako napríklad Renault 25 či Audi 90, na ktorých sa prevážali federálni predstavitelia Dubček, Čalfa či Dienstbier, ale aj automobily na špeciálne použitie. V prípade zlých poveternostných podmienok alebo v situácii, ak ide prezident na lyžovačku, sú pripravené luxusné off-roady Range Rover či BMW X5. Priam k zberateľským raritám patriaTatra 613 Cabrio s automatickou prevodovkou, dve ruské Čajky z roku 1986 a jeden ZIL 115, ktoré si pamätajú z dobrodružstiev prominentov komunistickej štátostrany. Využitie však našli ešte aj koncom 90. rokov, pretože vďaka extrémnej dĺžke karosérie umožňovali prepravu zahraničných diplomatov spolu s tlmočníkom. A o tom, že bez tlmočníka to naozaj nešlo v časoch, keď stál v čele Národnej rady murár Ľupták, niet najmenších pochýb. Prítomnosť tlmočníka je však v mnohých prípadoch daná protokolom, a tak aj dnes potrebuje Úrad na ochranu ústavných činiteľov vhodný automobil. Čajky ani ZIL už nespĺňali požiadavky na bezpečnosť a ich prevádzka bola navyše veľmi nákladná. Do služieb preto vstúpila nová vlajková loď reprezentačnej flotily – Mercedes-Benz triedy S Pullman, ktorý úrad kúpil približne pred rokom. Hoci ruské „tátoše“ ostávajú v majetku úradu, sú už na dôchodku.

Ďalšie reprezentačné automobily vlastní Kancelária prezidenta, Úrad vlády a Kancelária Národnej rady SR. Tie sú však určené na prepravu osôb bez nároku na ochranu. Preto je tu skladba vozidiel oveľa rozmanitejšia – od limuzín Volvo Kancelárie prezidenta až po Audi či Mercedesy v službách NR SR. Ani to všetko však nestačí na veľké akcie, akými bolo napríklad vlaňajšie stretnutie premiérov v Levoči. A tak neostáva Úradu pre ochranu ústavných činiteľov nič iné, ako požičať potrebný počet chýbajúcich vozidiel od oficiálnych dovozcov.

V úrade testujú

Niežeby nám malo byť našich ústavných činiteľov ľúto, ale už pred štyrmi rokmi sa Dzurindov kabinet rozhodol neinvestovať do obnovy vozového parku. V minulom volebnom období pribudlo v garážach úradu podľa neoficiálnych informácií len asi sedem nových vozidiel. Výsledkom je skutočnosť, že väčšina automobilov reprezentačnej flotily pochádza z roku 1996 a má najazdených priemerne od 200- do 300-tisíc kilometrov, čo je aj pre modely renomovaných značiek pomerne veľa. Tie ostatné sú podstatne staršie a pochádzajú buď z delenia federálneho majetku, alebo z vôbec prvej verejnej súťaže na nákup štátnych vozidiel, ktorá sa uskutočnila po rozdelení republiky. Už dávnejšie sa uvažuje o radikálnej obnove. Po vlaňajšom nástupe druhej Dzurindovej vlády však bolo zrejmé, že v situácii, keď sa musia občania zmieriť s rastom cien elektriny, plynu či základných potravín, by bola plánovaná investícia vo výške 100 mil. Sk len ťažko zdôvodniteľná. Návrh na kúpu tridsiatich limuzín BMW alebo Mercedes-Benz minister vnútra Vladimír Palko doslova zmietol zo stola. Bývalý riaditeľ ÚOÚČ František Zemko sa však v tejto súvislosti vyjadril, že ak nechceme zažiť hanbu pred zahraničnými delegáciami, treba tento stav riešiť. V reakcii ministerstva vnútra sa však jasne píše, že s nákupom nových limuzín nepočíta sa ani v budúcom roku, a súčasné vozidlá budú jazdiť dovtedy, kým ich technický stav umožní bezpečnú prepravu. Otázne je, či náklady na servis nenarastú do výšok, za ktoré by bolo možné zabezpečiť kúpu nových, spoľahlivých vozidiel. Ceny diplomatických automobilov sú totiž podstatne nižšie, než za aké by ich kupoval bežný smrteľník. Kúpu predchádza výberové konanie. Cenu dáva automobilka, pričom predaj realizuje importér. Pri prvom nákupe po rozdelení federácie boli vozidlá dokonca dovezené takpovediac „priamo“ z mníchovskej centrály, teda bez akýchkoľvek distribučných rabatov importéra či dílerov. BMW ponúklo na rozdiel od Mercedesu a Audi bezplatné zabezpečenie servisnej technológie, a tak súťaž vyhralo. Ak uvážime, že štát sám sebe nemusel platiť DPH, dovoznú prirážku a clo, patrili ceny, za aké sa predaj realizoval, skôr do sféry snov než do bežnej obchodnej reality. Kúpu sa však vždy realizuje v hotovosti. Dôvod, prečo sú automobilky ochotné zísť s cenou na minimum, je jednoduchý. Prevádzka vozidiel v službách najvyšších štátnych úradov je pre výrobcu automobilov prestížnou záležitosťou, kde zisk nie je prioritou. Ako sme sa dozvedeli z tlačového oddelenia ministerstva vnútra, v súčasnosti sa skúšajú dve limuzíny rôznych značiek. Úrad sa teda rozhoduje pre jednu z nich, no nejde rozhodne o obnovu flotily.

Servis za zatvorenými dverami

To, či je 200- alebo 300-tisíc najazdených kilometrov na autá renomovaných značiek veľa alebo málo, závisí od úrovne servisnej starostlivosti. Aj tu podliehajú diplomatické limuzíny špeciálnemu režimu. Z dôvodu bezpečnosti sú servisované vo vlastnom servisnom zariadení ministerstva vnútra. V praxi to znamená, že všetci jeho zamestnanci vrátane technikov sú príslušníkmi polície. Jedinou službou, ktorú využíva servisné pracovisko od oficiálnych importérov, je dodávka náhradných dielov. Inak sa všetko deje takpovediac za zatvorenými dverami. Vozidlá absolvujú pravidelné hĺbkové technické kontroly, a tak niet pochýb, že by mali byť aj po niekoľkých 100-tisíc kilometroch naozaj v dobrom technickom stave. Ako sme sa dozvedeli, vek vozidiel súvisí s mocenskou hierarchiou. Najnovšie vozidlá majú najvyšší ústavní činitelia s najvyšším stupňom ochrany. Po kúpe nového vozidla klesá pôvodný model v hierarchii o stupienok nižšie. A tak to funguje aj niekoľko rokov, kým vozidlo neskončí v najnižších článkoch riadenia. Zaujímavá je z tohto pohľadu skutočnosť, že ani ojazdené, či dokonca nepojazdné vozidlá sa neodpredávajú. Hovoriť teda o nejakom neprimerane vysokom štandarde a plytvaní prostriedkami za nákup reprezentačných automobilov dnes rozhodne nemôžeme. Kritika by mohla viac smerovať do nižších sfér štátnej správy a samosprávy, ktoré majú desiatky automobilov s cenou nad 1,5 milióna korún. A to je pre funkcie námestníkov či riaditeľov odborov naozaj neprimerane vysoký štandard. Nemenia na tom nič ani limity na nákup, ktoré schválila vláda v minulom roku. Až dva milióny korún môžu investovať do nákupu služobných áut štátni tajomníci a vedúci úradov ministerstiev. Na autá v cene do 1,8 mil. Sk majú nárok dokonca aj prednostovia krajských úradov a súdov. Generálni riaditelia, riaditelia sekcií ministerstiev či prednostovia okresných úradov a súdov majú k dispozícii limit do 1,3 mil. Sk. Celá plejáda ich podriadených môže investovať 800-tis. Sk. Ak si uvedomíme, že to, o čom hovoríme, sú nové „priškrtené limity“ , ľahko si možno predstaviť rozšafnosť, s akou si dovolili z peňazí daňových poplatníkov plniť svoje detské sny desiatky rôznych funkcionárov.

Do auta so zbraňou

Vodiči našich najmocnejších nie sú rozhodne obyčajní taxikári. Sú totiž súčasťou systému ochrany ústavných činiteľov. Jednoducho povedané, nosia so sebou služobnú zbraň. Musia byť preto príslušníkmi Policajného zboru. Interné predpisy hovoria o minimálne 5-ročnej policajnej a vodičskej praxi. To by však stále nestačilo. Absolvovať musia aj špeciálne psychologické vyšetrenie. Nemenej dôležitá je znalosť jedného neslovanského jazyka. Aby nevyšli z formy, každé dva roky sa zúčastňujú na doplňujúcom odbornom výcviku, ktorý sa končí teoretickými a praktickými skúškami. Iste nie náhodou. Pri preprave majú diplomatické vozidlá v prípade použitia červeného majáka absolútnu prednosť v jazde a, samozrejme, viacero výnimiek z vyhlášky o prevádzke na pozemných komunikáciách. Neplatia pre ne obmedzenia maximálnej rýchlosti ani zákazy vjazdu do inak neprístupných miest, napríklad peších zón.

To, čo však pre diplomatické vozidlá platí rovnako ako pre autá bežných občanov, sú fyzikálne zákony. A zdá sa, že viacerí vodiči diplomatov to napriek absolvovaným psychologickým testom neboli schopní pochopiť. Ako sme sa

dozvedeli, priemerne registruje ÚOÚČ tri vážnejšie dopravné nehody ročne spôsobené vinou vodičov. Známe sú vážne havárie bývalého ministra dopravy Gabriela Palacku, Jána Čarnogurského, ale aj vlaňajšia havária prezidenta počas snehovej kalamity, kde neprimerane vysoká rýchlosť kolóny spôsobila haváriu niekoľkých vozidiel. Často sú, žiaľ, obeťami týchto incidentov nič netušiaci okoloidúci vodiči. Následky nehôd sú ešte väčšie, ak politici odmietajú používať bezpečnostné pásy. Z tohto pohľadu nie je výnimkou ani náš prezident. Po vymenovaní novej vlády boli väčšine ústavných činiteľov pridelení iní vodiči ako ich predchodcom. Došlo aj k viacerým personálnym zmenám. Pre porušenie predpisov muselo zo služby odísť niekoľko ľudí a ďalších prijali. No personálne výmeny neboli na týchto postoch také významné ako v období striedania Mečiarovho a Dzurindovho kabinetu, keď existovali dôvodné podozrenia zo zainteresovanosti niektorých vodičov na aktivitách Slovenskej informačnej služby v čase, keď jej šéfoval Ivan Lexa.

V najbližšom období sa na zvýšenie kvality a bezpečnosti prepravy ústavných činiteľov zavedie nový kariérny systém obsadzovania postov vodičov. Znamená to, že každý uchádzač bude musieť absolvovať viaceré profesijné etapy od riadenia križovatky cez ochranný motosprievod diplomatických kolón a rôzne ďalšie. Tí najlepší dostanú nakoniec možnosť stať sa vodičmi ústavných činiteľov. Koľko vodičov v súčasnosti zamestnáva ÚOÚČ, sa nám nepodarilo zistiť. Celkove tu pracuje až 500 policajtov, vrátane ochrany objektov. Rozhodne nejde o lacnú záležitosť. Vlani putovalo na prevádzku úradu 246 mil. Sk, z čoho vyše 160 miliónov korún boli práve mzdové prostriedky.