V anglosaskom modeli podniky viac preferujú získavanie potrebných finančných zdrojov predovšetkým na likvidnom kapitálovom trhu, ktorý významne zvýhodňuje a skracuje horizont investícií. Naproti tomu, v kontinentálnom európskom a japonskom modeli podniky sú orientované na získavanie externých zdrojov prostredníctvom drahších bankových úverov.

Bankové úvery a rentabilita investícií

V súčasnosti po reštrukturalizácii domáceho bankového sektora je podstatne lepšia situácia v úrovni úrokových sadzieb na pôžičky, čo sa priaznivo prejavilo na hospodárskom výsledku viacerých podnikov v poslednom hospodárskom roku.

Na financovanie rozvojových a finančných zámerov využívajú podniky najčastejšie strednodobé a dlhodobé úvery a na krytie bežných prevádzkových potrieb využívajú účelové alebo rámcové krátkodobé úvery. Banky sa stali neporovnateľne obozret-nejšie na úrovni európskych štandardov. Úvery zostali tak nedostupné iba tým podnikom, ktoré sú nezdravo zadĺžené, so sla-bým kapitálovým vyba-vením, či zlou štruktúrou pohľadávok a záväzkov.

Banky pri analýze klienta požadujú okrem strategic-kého zámeru aj údaje o histórii podniku za posledné dva až tri roky.

Zároveň banka analyzuje zábezpeku, čo však komplikujú často neprehľadné väzby medzi podnikmi v skupine a konflikt záujmov manažéra a vlastníka v jednej osobe. Preto banky po skúsenostiach pochopiteľne požadujú pri spoločnom rokovaní „odkrytie kariet“ podnikov. Rozvoj úverových obchodov v mnohom závisí na vzájomnej dôvere, profesionalite, etike podnikateľa a celkového podnikateľského prostredia zodpovedajúcej legislatíve. Práve tu jedným z kľúčových faktorov úspechu je dodržiavanie princípu OECD pre správu podniku „zverejňovanie informácií a transparentnosť“.

Podniky, ktoré sú na trhu kratšie, sa často nedostanú ani k posúdeniu žiadosti. Tu majú svoje miesto pre nové rýchlo rastúce podniky fondy rizikového kapitálu (venture capital). Na kapitálovom trhu vznikol takzvaný Nový trh Burzy cenných papierov v Bratislave pre nové podniky, kde platia náročné a prísne kritéria na informačné povinnosti emitentov. Vytvorili sa tiež možnosti získať na zahraničných verejných trhoch prostriedky na rozvoj prostredníctvom IPO. Na druhej strane banky odmeňujú najbonitnejšie podniky, ktoré v posledných rokoch sa rozvíjali, venujú im špeciálnu pozornosť a ponúkajú výrazne nižšie úrokové sadzby a lepšie služby.

Nie všetkým podnikom sa však darí dosahovať dostatočne vysokú úroveň rentability investícií na krytie záväzkov. Z tohoto pohľadu za najbezpečnejšie banky pokladajú podniky so zahraničným investorom a domácim vlastníkom – právnickou osobou.

Celkove slovenské podniky sa spoliehajú pri výbere financovania rozvoja predovšetkým na bankové úvery z domácich bánk (63,4% podnikov) a zahraničných bánk (68,3% podnikoch). Menej často sa podniky obracajú na vklady vlastníkov (31,7% prípadov). V rovnako nižšom rozsahu preferujú vydávanie podnikových dlhopisov v 31,7% podnikoch a preberanie leasingu je zaujímavé pre 21,9% podnikov. Podniky v najväčším domácim vlastníkom – právnickou osobou sú zamerané na rozvojové úvery v domácich bankách 63,2% prípadoch a zahraničných bankách v 68,4%. Obdobná situácia je v podnikoch zahraničných investorov, v prvom prípade 53,8% a druhom 69,2%. Financovanie rozvoja zo zdrojov podnikov v skupine najčastejšie zo všetkých vlastníkov uplatňujú zahraniční investori v 23,1% prípadov a rovnako vkladmi vlastníkov až 38,5%. Súvisí to v prvom rade s ich lepším kreditom a povesťou v zahraničných bankách. Z výsledkov analýzy slovenskej podnikateľskej sféry vyplýva, že 50,5% podnikov nevytvára zisk, nemá z čoho posilňovať základné imanie, trpí podkapitalizáciou a preúverovanosťou,

Obe úrokové sadzby sú však stále ešte vyššie ako rentabilita investícií vo veľkej väčšine podnikov, ktoré ešte neukončili reštrukturalizáciu. Významne zlepšili oproti uplynulým rokom tieto parametre podniky zahraničných investorov na úroveň 16,5%, čo výrazne prevyšuje priemernú rentabilitu sledovaných podnikov všetkých vlastníkov. Najdrahšie si požičiavajú podniky domácich vlastníkov – fyzických osôb a štát (10,0% a 13,5%), pri najnižšej rentabilite investícií (9,2% a 9,8%). Tieto podniky idú teda v najväčšej miere aj do neefektívnych projektov.

Na základe uvedeného možno konštatovať, že aj koncentrácia vlastníctva stabilizovala podniky v očiach bankových inštitúcií, mala pozitívny vplyv na cenu úverov a na rentabilitu investícií vzhľadom na podmienky podnikania v Slovenskej republike.

Investori

Porovnanie vývoja štruktúry vlastníkov slovenských podnikov za obdobie uplynulých rokov vytvára priestor pre mierny optimizmus v nasledovnom období. Posilnenie pozícií najväčších vlastníkov môže viesť aj k potrebnému otváraniu podnikov v oblasti komunikácie so záujmovými skupinami a poskytovania informácii o sebe. Zrejme sa blíži obdobie, kedy sa rozhodujúci akcionári budú zamýšľať nad zmenou prejavov svojej pochopiteľnej motivácie – zarobiť čo s najmenším rizikom. Doteraz v podstatnej miere prejavovali túto motiváciu ako neľútostný boj s ostatnými akcionármi o rozhodujúci vplyv na celý majetok podniku. V ich pravdepodobnom ponímaní bol majetok podniku nedeliteľný a jedinú formu jeho spravovania videli v princípe „všetko alebo nič“. Vo chvíli, keď svoju pozíciu upevnili natoľko, že nebude možné ohroziť ich rozhodujúce postavenie, pravdepodobne začnú hľadať v ostatných akcionároch aj možné výhody. Zaujímaví pre nich budú najmä perspektívni noví akcionári, ktorí by za vhodných okolností mohli priniesť do podniku nový kapitál. Navýšenie základného kapitálu je totiž z hľadiska prevádzky podniku najlacnejším kapitálom, ktorý je k dispozícii.

V rozvoji vlastnej podnikateľskej činnosti by privítalo z celkového počtu podnikov majoritného zahraničného investora 39,0% vlastníkov, avšak majoritného domáceho investora len 4,8% súčasných vlastníkov. Treba však uviesť, že vysoký podiel podnikov (78,0%) má už majoritného vlastníka a preto už vo vysokej miere neuvažuje v stratégii o zásadnej zmene stavu v štruktúre vlastníkov. Preto si 46,3% si vyslovene neželá ani domáceho a ani zahraničného majoritného investora. Na druhej strane však sa potvrdzujú predpoklady, že slovenské podniky ešte neuskutočnili potrebnú reštrukturalizáciu, a preto napriek už existujúcemu majoritnému vlastníkovi by 68,0% domácich vlastníkov vo svojich podnikoch privítalo majoritného investora. V prípade podnikov majoritného zahraničného investora je záujem o vstup majoritného investora minimálny, a to v 4,9% prípadoch. Vyplýva to zo skutočnosti, spravidla zahraniční nebankoví investori vstupovali priamo majoritným podielom a nepredpokladajú strategické zmeny.

V prípade možného vstupu minoritného investora, nepresahujúceho 50% podiel, by privítalo vstup v takomto podiele len 36,6% z celkového počtu sledovaných podnikov. Celkove však 53,3% podnikov si vyslovene neželá ani domáceho a ani zahraničného minoritného investora.

Na základe uvedeného môžeme konštatovať, že nepriaznivý stav nedokončenej reštrukturalizácii slovenských podnikov nakoniec prinúti najmä domácich majoritných vlastníkov zriecť sa svojich rozhodujúcich právomocí výmenou za zabezpečenie perspektívnosti svojho podniku získaním lacného kapitálu, s ďalšími pozitívnymi prínosmi. Noví akcionári však nebudú ochotní „kupovať mačku vo vreci“.

Zverejňovanie informácií

Rozsah údajov a informácií, ktoré podnik je povinný zo zákona zverejňovať, predkladať alebo oznamovať, závisí predovšetkým od právnej úpravy. Ide o údaje a informácie charakteru registračných, finančných a doplnkových dát, ktoré vytvárajú základný reálny obraz o podniku.

Napriek tomu existuje priestor popri povinných aj pre dobrovoľné pravidlá na zverejňovanie relevantných záujmov členov správnych orgánov a o vecnej a finančnej situácii vo výročnej správe. Skúsenosti ukazujú, že skôr v podnikoch sa presadila potreba získať a využívať dostupné informácie o vonkajšom okolí ako potreba prispieť ku vzniku údajov o vlastnom podniku. Pritom za príslušný poplatok je možné sa zaradiť do systému komerčných informácií, ktorý slúži na vyhľadávanie obchodných domácich alebo zahraničných obchodných partnerov. Rovnako môžu zaslať údaje prostredníctvom doručeného formulára, prípadne zúčastniť sa vyhlasovaných ankiet s cieľom dobre sa umiestniť v rebríčku významného periodika a v pozitívnom svetle sa „zviditeľniť“.

Dostatok informácií o podniku je prvkom spolunáležitosti k širokému ekonomickému okoliu, v ktorom a v prospech ktorého podnik vyvíja svoju činnosť, rovnako možno tento stav považovať za určitý znak sociálnej istoty. Dobrý a dôsledný vlastník, ale aj manažér, má nesporne záujem na tom, aby podnik, ktorý spravuje alebo riadi, aby vytváral navonok o sebe pozitívny obraz a pôsobil ako dôveryhodný, spoľahlivý a perspektívny partner a zamestnávateľ. K tomu vedie iba cesta otvorenosti a transparentnosti, pri ktorej treba dodržiavať zákonom stanovené pravidlá o poskytovaní podnikových údajov a informácií. Podnik musí zabezpečiť, aby boli včas, presne a pravdivo zverejnené všetky závažné skutočnosti, týkajúce sa podniku, vrátane finančnej situácie, ekonomickej výkonnosti, vlastníctva a riadenia podniku. Náročný režim zverejňovania informácií napĺňa kritéria transparentnosti podniku, ale je aj dôležitým indikátorom pre schopnosť vlastníkov vykonávať svoje práva a má vplyv aj na konanie investorov. Nie je to len vlastník, ktorý potrebuje získať informácie.

Poskytovaním pravdivých a úplných informácií o všetkých závažných skutočnostiach, týkajúcich sa podniku, vrátane finančnej situácie, výkonu, vlastníctva a riadenia sa zaoberá aj správa podniku. Konkrétne jedným z piatich pilierov princípov OECD pre správu podniku je práve rámec „zverejňovanie informácií a transparentnosť“. Zverejňovanie by malo zahŕňať formalizované informácie bez obmedzenia, ako sú finančné a prevádzkové výsledky podniku, ciele podniku, vlastníctvo najväčšieho podielu akcií a hlasovacie práva, členov správnych orgánov a vedúcich exekutívnych pracovníkov a ich odmeňovanie, dôležité predvídateľné rizikové faktory, hlavné otázky, týkajúce sa zamestnancov a ďalších záujmových skupín, a štruktúru a metódy správy a riadenia. Informácie by mali byť pripravované, auditované a zverejňované v súlade s vysoko náročnými normami účtovníctva a auditu. Výročný audit by mal byť vykonávať nezávislý audítor tak, aby poskytol vonkajšiu objektívnosť spôsobu, akým boli finančné výkazy pripravení a prezentované. Kanály na šírenie informácií by mali poskytovať riadny, včasný a nákladovo prijateľný prístup k relevantným informáciám.

Väčšina podnikov, zúčastnených na sonde, zverejňuje zákonom dané informácie v obchodnom vestníku. Pri hodnotení právnej formy akciových spoločnosti sme zistili, že len 63,4% akciových spoločnosti v našej vzorke si plní tieto povinnosti.

Za určitý posun smerom k využívaniu internetu pri zverejňovanie informácií možno považovať podiel 48,8% podnikov. Kým jeho využívanie na tieto účely je v 61,5% podnikoch zahraničných investorov, domáci vlast-níci vo svojich podnikoch ho využívajú len 31,6% podnikoch. V porovnaní so svetovým trendom je to však nedostatočné. Zvlášť, keď zoberieme v úvahu, že fakticky každý veľký a stredný podnik si môže otvoriť svoj portál, prostredníctvom ktorého môže vykonávať celý svoj e-business.

Problém zverejňovania údajov v obchodnom vestníku je dlhodobejší. Sú totiž podniky, ktoré nechcú „dať o sebe vedieť“ a odmietajú poskytnúť zákonné informácie touto formou, pričom kontrola je ťažká. Preto Ministerstvo spravodlivosti SR pristúpilo v polovici tohoto roku k týždennej periodicite vydávania vestníka a novele príslušného zákona. Celkove 65,1% podnikov zverejňuje informácie viackrát ročne, z čoho 39,5% častejšie ako dvakrát ročne. Iba tretina podnikov (34,9%) sa stále uspokojuje so zákonným zverejnením účtovnej závierky raz do roka. V prípade štátom vlastnených podnikov je zverejňovanie informácií o hospodárení všetkých podnikov častejšie ako dvakrát ročne. Možno to súvisí aj s chystanou privatizáciou týchto podnikov. Až 53,8% podnikov, vlastnených zahraničným investorom zverejňuje informácie len raz ročne. Najotvorenejším odvetvím v poskytovaní informácií sa javí priemysel výroby papiera a polygrafia 80,0% a výroby kovových výrobkov 66,6%.

Zverejňovanie účtovnej závierky

Slovenský účtovný systém v podstate vychádza z medzinárodne uznávaných účtovných predpisov, avšak je „zošnurovaný“ jednotným účtovným rozvrhom, právnymi normami, laxným prístupom k požiadavkám na zverejňovanie informácií, dôležitých pre užívateľov účtovných závierok a jeho primárnym určením pre výpočet a doloženie daní. Zároveň v Slovenskej republike je účtovný systém centrálne regulovaný, informačne pomerne uzavretý a nečitateľný pre zahraničných investorov. Paradoxne, nie najlepšej kvalite účtovných všeobecných noriem a ich aplikácie v praxi podľahli časti aj renomované audítorské spoločnosti.

„Litera zákona“ dominuje nad duchom zákona a v mnohých prípadoch sa pravdivý a verný pohľad na finančnú situáciu podniku nedá aplikovať, lebo sa prieči kontroverzným právnym normám.

V rámci zachytenia svetového trendu a v záujme rozvoja slovenského kapitálového trhu by mali zúčastnené strany tohoto trhu prehodnotiť súčasný systém účtovníctva a výkazníctva.

Napriek uvedeným problémom rozhodujúca väčšina, 85,4% podnikov pokladá prezentáciu účtovných závierok, tak ako sú definované, za postačujúce. Je rovnako zaujímavé, že až 92,8% podnikov vo vlastníctve zahraničného investora sa stotožňuje s týmto názorom. V podstate obdobne, v 77,7% prípadoch, reagujú aj podniky domácich vlastníkov, i keď veľmi mierne skeptickejšie.