Do krátkej histórie spoločnej európskej meny sa pondelok 15. júla zapíše ako deň, kedy po vyše dvoch rokoch hodnota eura postačovala na nákup celého dolára. Razancia, s akou k tomu po dvoch predchádzajúcich neúspešných pokusoch o atak tejto hranice došlo, bola impresívna: samotné pokorenie parity trvalo len pár minút minút, kým sa hodnota európskej meny presvedčivo prehupla z 99,7 na 100,2 amerického centu. Novú úroveň nad paritou spečatili po otvorení aj akciové trhy: 400-bodový pokles DJIA sa včera odrazil až od hranice 8245 bodov, len 10 bodov nad najnižšou úrovňou zaznamenanou po páde Twin Towers.

Predaje dolárov povzbudila aj nečinnosť Japonskej centrálnej banky, ktorá napriek svojim predchádzajúcim desiatim intervenciám proti posilňovaniu jenu a napriek neustálemu opakovaniu vyhlásení, že silnejúci jen ohrozuje krehko naštartované oživenie japonskej exportne-orientovanej ekonomiky, ako aj vyhlásení o želateľnej úrovni jenu 125-130 jenov za dolár, nepristúpila v pondelok k nákupom dolárov za jeny ani pri prekonaní hranice 116 jenov za dolár. Jen sa tak tiež dostal na úroveň z vlaňajšieho septembra. Trh to interpretoval ako uznanie BoJ, že proti súčasnému proti-dolárovému trendu sama veľa nezmôže a k intervencii pristúpi najskôr až po náznakoch stabilizácie kurzu dolára. Aj situácia v Japonsku je dôkazom toho, že viac než Amerike spôsobuje slabý dolár problémy jej obchodným partnerom, najmä Japonsku a Európe, ktorých ekonomické oživenie je výraznejšie závislé od externého dopytu. Pre väčšinu japonských firiem je pritom hranica ziskovosti exportov na úrovni 118 jenov za euro, a ani zázračné japonské organizácie nedokážu rastom produktivity držať krok so závratným tempom prepadu dolára. Napríklad japonská Honda už prehodnotila svoje plány tohtoročného hospodárskeho výsledku, ktorý bol postavený na predpoklade kurzu 125 jenov za dolár.

Pri hodnotení znovudosiahnutej parity euro-dolár, ktorej význam je viac psychologický, ako ekonomický, je dôležité nepodliehať euro-eufórii. Pohyb kurzu eura smerom k parite nemožno v žiadnom prípade interpretovať ako triumf spoločnej európskej meny (ktorá oproti svojej hodnote pri uvedení stále stráca voči doláru 14%), ale najmä ako eskaláciu dlho sa kumulujúcich problémov na americkej strane.

Ekonomika spojených štátov, len nedávno zažívajúca najdlhšiu expanziu v histórii, si ako „lokomotíva“ svetového hospodárstva (pre Japonsko, Európu, ale aj ostatné ekonomiky bol export do USA a rast tamojšieho dopytu nezanedbateľným motorom vlastného rastu) nakumulovala vysoký (a rastúci) deficit bežného účtu platobnej bilancie: Američania povzbudení bezkonkurenčne silnou expanziou dovážali čoraz viac, než vyvážali. Takáto situácia je pre akúkoľvek menu neudržateľne rastúcou externou nerovnováhou, mlynským kameňom, ktorý ju stiahne na slabšie úrovne, čím utlmí dopyt po importe a zvýši cenovú konkurencieschopnosť exportu.

Je ale tiež pravda, že deficit bežného účtu bol pre americkú ekonomiku chronickým javom, ktorý sa napriek svojmu rastu dlho na hodnote meny nijako dramaticky neprejavoval. Americká ekonomika, podporená silným domácim dopytom, vysokými investíciami a rastom produktivity, si mohla dovoliť s týmto mlynským kameňom plávať tak dlho vďaka záchrannému kolesu, ktoré predstavoval neustály príliv zahraničných investícií na rastúce americké akciové trhy. Aj preto je hodnota americkej meny najmä v poslednom období výrazne koreluje s vývojom amerických akciových indexov. Tie benefitovali z flexibility americkej ekonomiky, ktorá sa premieta napríklad aj do vysokej miery rastu produktivity práce, čo má – ceteris paribus – priaznivý vplyv na vyhliadky rastu zisku i ceny akcií. Keďže výsledky akciových trhov zasiahnutých pádom dvojičiek aj pádom dôvery v manažmentom vykazované finančné údaje investorov tento rok sklamali, spomalil sa príliv nových investícií a mlyny deficitu bežného účtu dostali slovo-znehodnotením kurzu dolára sa samy usilujú o prirodzené nastolenie externej rovnováhy.

Silné euro je pritom iste dobré pre európskych turistov, oveľa menej pre ich zamestnávateľov. Rastúcim cenám ich exportov sa môžu vyrovnať jedine rastom produktivity. Tam však európske firmy narážajú na mantinely v porovnaní s Amerikou rigidnejšieho hospodárskeho prostredia. Podľa vyhlásení nemeckých exportérov však pre nich nie je nezvládnuteľným problémom posilnenie eura až na hranicu 1,05 USD/EUR, za ňou by sa mohli dostať do podobne prekérnej situácie, ako ich kolegovia v Japonsku.

Pre Slovensko oslabenie dolára znamená najmä zlacnenie korunovej hodnoty importov základných surovín z východu, čo by malo spolu s oslabením koruny voči euru ďalej prispieť k zmierneniu problému rastúceho deficitu bežného účtu, ktorý znepokojuje aj NBS. Oslabenie dolára, ako jednej zo stále dôležitých mien zahraničného obchodu by mohlo tiež prispieť spolu s bezproblémovým vývojom inflácie k tolerantnejšiemu postoju NBS k prípadnému oslabeniu koruny voči referenčnému euru. Kurz EUR/SKK si pritom v nasledujúcich dňoch bude brať príklad najmä z vývoja kurzu českej koruny, ktorá v piatok po dlhom čase okúsila oslabujúci vplyv intervencií ČNB.