S novou vládou prichádza do parlamentu celý rad legislatívnych noriem. Týkajú sa zväčša rozpočtu na budúci rok, ale časom by mali prísť na rad aj zákony, ktoré ovplyvnia aj fungovanie športu. Práve na legislatívu má ťažké srdce väčšina športových funkcionárov, vyčítajúc štátu, že zákonmi neuľahčuje tok peňazí do telovýchovy i vrcholového športu.

Šport má najradšej štátne peniaze. Tie síce prichádzajú nepravidelne a nikdy ich vraj nie je dosť, ale sú oslobodené od daní. Na druhej strane, hospodáriť sa s nimi musí obozretne. Slovenské združenie telesnej kultúry, strešný orgán telovýchovy, o tom vie svoje. Čelí exekučnému konaniu vo výške 799,236 milióna korún. V sume je povinný odvod i penále, ktoré žiada Ministerstvo financií SR za to, že so sumou 344 miliónov na investície do objektov pred Svetovou zimnou univerziádou 1999 sa nenarábalo v zhode s predpismi.

Šport má rád aj dary. Aj tie sú v telovýchove oslobodené od dane z príjmu, ak sa peniaze použijú v súlade so zákonom o dani z darovania, teda výsostne na športovú činnosť. ,,Dar je pre nás výhodnejší, ale pre podnikateľa nie,“ tvrdí športový riaditeľ basketbalového klubu E.S.O. Lučenec Ján Mižúr. Aj on poukazuje na fakt, že dve percentá, ktoré si firma môže odpočítať zo základu dane (u fyzických osôb je to desať percent), je položka veľmi malá a pre podnikateľov takáto možnosť nerieši takmer nič. Z milióna môže darovať 20-tisíc korún, no na dani ušetrí niekoľko stoviek.

Väčšina neštátnych peňazí dnes do športu prúdi prostredníctvom zmlúv o reklame a propagácii. Túto položku si totiž firmy môžu zarátať do nákladov a jej výška je v podstate neobmedzená Zákon taxatívne neurčuje, koľko môžu podnikatelia zo svojho obratu investovať do reklamy. Pravda, zväzy, kluby, telovýchovné jednoty i sami športovci už z takýchto príjmov zväčša musia odviesť daň.

Občianske združenie v kombinácii s „eseročkou“

Športové organizácie existujú v rôznych podobách. Zväčša sú to občianske združenia, sem-tam sa vyskytnú spoločnosti s ručením obmedzeným, v poslednom čase sa najmä futbalové kluby začínajú transformovať na akciové spoločnosti. Každý subjekt si nájde to svoje, čo mu vyhovuje, neraz aj kombináciu dvoch druhov spoločností, aby fungoval čo najefektívnejšie a najvýhodnejšie. Každá forma existencie má totiž svoje špecifiká, výhody i nevýhody.

Športové zväzy sú zvyčajne občianske združenia, no zároveň si pozakladali aj spoločnosti s ručením obmedzeným. Jedným z príkladov je Slovenská federácia volejbalu (SFV). Nepodniká. Existuje z členských príspevkov, poplatkov za súťaž, z transferov za prestupy hráčov a zo štátnych dotácií. Tieto peniaze nepodliehajú dani z príjmu, pretože priamo súvisia s činnosťou, pre ktorú občianske združenie vzniklo a sú jej základným poslaním – riadenie domácich súťaží, starostlivosť o reprezentácie a výchova talentovanej mládeže. Do daňového priznania by SFV zahŕňala prakticky všetky príjmy z podnikateľskej činnosti – ak by mala a prenajímala vlastné priestory, ale najmä by musela priznať všetky príjmy z reklám.

Na tento účel si SFV, podobne ako iné zväzy, založila „eseročku“ s názvom Slovak Volley Management. Cez túto idú všetky reklamné peniaze. Spoločnosť podniká, vydáva vlastný časopis, netradičnou formou činnosti, ktorou sa líši od klasických s. r. o, je to, že zastupuje volejbalistov, ktorých má pod zmluvou. Výhodou pre volejbal je, že v s. r. o. si môže do nákladových položiek započítať oveľa viac výdavkov, ako by mohol v občianskom združení. Na konci zdaňovacieho obdobia je matematika jednoduchá – na jednej strane príjmy, na druhej výdavky. Ak sú príjmy vyššie, „eseročka“ z nich zaplatí daň – a tá za rok 2002 dosahuje 25 percent.

Keby bol v telovýchove poriadok

Otázne je, koľko peňazí, najmä reklamných, Slovak Volley Management získa. Podľa prezidenta Slovenskej federácie volejbalu Ivana Majerčáka postavenie športu v spoločnosti nie je adekvátne jeho významu. ,,Celá ekonomická situácia na Slovensku sa logicky odráža aj v športe a nedostatku peňazí v ňom. Po revolúcii sa urobilo niekoľko chýb: telovýchova sa zbavila majetku, rozdala ho neraz aj do privátnych rúk. Prišla aj o lotérie, v susednom Česku z nich ide do športu kompletný výťažok. A napokon, telovýchova na Slovensku nie je dobre usporiadaná, chýba jej štruktúra a strešný orgán s kompetenciami, ktorý by bol dôveryhodným partnerom štátnym orgánom. Keby bol v telovýchove poriadok a bola by transparentná, určite by bol záujem štátnych i podnikateľských subjektov investovať do športu iný. Kým šport nebude fungovať ako prosperujúca firma a nebude v jeho vnútri poriadok, asi si nepomôžeme.“

I. Majerčák vidí problém legislatívy najmä v tom, že sa neustále mení. ,,Firmy si ťažko vedia plánovať hospodársky výsledok. Menia sa zákony, naposledy napríklad daň z pridanej hodnoty, odvody sú vysoké. A tak, keď rokujeme s podnikateľmi, narážame na to, že musia počkať raz na takú zmenu zákona, raz na to, ako sa skončí rok, niekedy čakajú na výsledok volieb.“

Šéf slovenského volejbalu uznal, že fungovanie vo forme dvoch organizácií, občianskeho združenia a s. r. o. je náročné, ale výhodnejšie. ,,Namiesto toho, aby sme sa venovali športovej činnosti a manažovali volejbal, sme aj cestovná kancelária, dopravný dispečing, vybavujeme ubytovanie a stravovanie, dohadujeme ceny. Šport by ušetril, keby mal pre všetky zväzy i kluby spoločnú firmu, ktorá by organizovala servis, cesty, letenky, mala by pod palcom haly a športoviská, ktoré ešte zostali v majetku telovýchovy. Jednak by to všetkých vyšlo lacnejšie, jednak by podobná firma mohla pri dobrom fungovaní vyrábať pre šport ďalšie peniaze.“

Úspech je nepredajný artikel

Problém, ktorí načrtol I. Majerčák, pochopili už viacerí. Zisťujú, že firmy jednoducho nechcú dávať peniaze do športu, zväčša najmä tie, ktoré majú zahraničných vlastníkov. Pričom problém nie je v zákonoch, ale v nezáujme. Aj to, že štát dá skôr menej ako viac. A aj to, že telovýchova si musí pomôcť sama – tzv. vedľajšou hospodárskou činnosťou.

Na seba si zarábajú aj vo Volejbalovom klube polície Bratislava. VKP funguje aj ako občianske združenie, aj ako akciová spoločnosť. ,,Je to tá najvýhodnejšia kombinácia, akú umožňujú zákony. Jednoduchšie by nám bolo fungovať ako jedna firma, keby neexistoval strach dávať peniaze do akciovej spoločnosti – preto aj občianske združenie,“ tvrdí prezident klubu Eduard Hronský.

,,Na Slovensku a v športe neexistuje reklamný trh,“ pokračuje E. Hronský. ,,Okrem futbalu a hokeja majú všetci ostatní problém zohnať peniaze, televízia o iné druhy športu nemá záujem. Ak nejaké peniaze získate, tak na základe kamarátskych vzťahov.“

VKP má halu, reštauráciu, golfový trenažér. ,,Polovicu z päťmiliónového rozpočtu pokrývame sami. Gros z toho, čo zarobíme mimovolejbalovou činnosťou, dávame do klubu. Dosiahli sme dobré výsledky doma i na medzinárodnej scéne, ale zistili sme, že úspech sa na Slovensku predať nedá. Nie je oň záujem. Potom však nerobme šport, ale reštaurácie.“

Dar by dali do nákladov

Futbalové kluby sa postupne transformujú na akciové spoločnosti. Ivan Nemečkay, prezident FK ZTS Dubnica nad Váhom, si akciovú spoločnosť, ktorá funguje od roku 1999, nevie vynachváliť. ,,Je to štandardná obchodná spoločnosť, fungujúca presne ako všetky ostatné, akurát má v hlavnom predmete činnosti futbal.“

Práve vo futbale sa krúti najviac peňazí za prestup, tzv. predaj hráčov. Kým v občianskom združení sa príjem za výchovu športovca, jeho predaj a hosťovanie nezahŕňa do základu dane, akciová spoločnosť doň zakalkuluje všetky príjmy. Nebolo by preto výhodnejšie ostať občianskym združením? I. Nemečkay tvrdí, že ,,aj občianske združenie má svoje nevýhody“, a zopakoval slová o jednoznačne väčšej transparentnosti akciovej spoločnosti. Legislatívne by tok peňazí do športu vyriešil tým, že by dal sponzorské peniaze, teda dar, do nákladovej položky, lebo ,,z daňových úradov sa odvedené peniaze do športu už nevracajú. Druhou možnosťou je stanoviť isté percento, ktoré by z dane mohla firma umiestniť vo svojom regióne, napríklad priamo do športu.“

Ak by teda napríklad daňová povinnosť firmy bola milión, na daňový úrad by putovalo napríklad 90 percent a 100-tisíc korún by firma mohla odviesť na zákonom taxatívne určené účely – vrátane športu.

Ján Mižúr z basketbalového klubu E.S.O. Lučenec už v úvode poukazoval na to, že pre podnikateľov nie je výhodné investovať peniaze do športu. ,,Ideálne by bolo, keby sponzorstvo nešlo zo zisku. Ďalším riešením by mohli byť nižšie dane. Nielen pre firmy. Náš klub funguje ako občianske združenie a z každej tisícky, ktorú získa za reklamu nad rámec nezdaniteľnej sumy 300-tisíc korún, musí odviesť daň. Donedávna 40, vlani 29 a za tento rok 25 percent. Športu by sa oveľa ľahšie dýchalo, keby z peňazí investovaných doňho a použitých na športovú činnosť či výchovu mládeže nemusel odvádzať dane alebo ich mal nižšie.“

Jedno percento je málo

Július Ďurian, generálny sekretár Slovenskej plaveckej federácie, súhlasí s tvrdeniami ostatných a pridáva. ,,Tento rok prvý raz fyzické osoby odvádzali jedno percento dane zaregistrovaným organizáciám, vrátane športových. Myslím si, že táto myšlienka vyšla zo športových kruhov, ale participuje na nej kde-kto vrátane kultúrnych, charitatívnych či náboženských organizácií. Jedno percento je navyše podľa mňa málo, je to pomoc len naoko. Štát veľa nestratí, efekt je nízky a byrokracie toľko, že mnohých ľudí odradí.“ Druhý problém je, že jedno percento z dane odvádzajú len fyzické osoby, právnické až od roku 2004.

J. Ďuriana netrápi, že Slovenská plavecká federácia je občianskym združením a nemá utvorenú žiadnu s. r. o. ,,Trh s reklamou neexistuje, bez známostí nezoženiete ani korunu. Forma existencie federácie nie je podstatná, veľa sponzorov nám nehrozí, a až raz skončí kariéru Martina Moravcová, ani hroziť nebude.“

Všetci funkcionári sa zhodnú, že nový zákon o telesnej kultúre je potrebný ako soľ. Veľká časť z nich pripúšťa, že fungovania športových organizácií, klubov, telovýchovných jednôt a ich hospodárenie je neraz – jemne povedané – netransparentné. A niekoľkí sa dokonca netaja názorom, že v slovenskom športe je peňazí dosť. Akurát si myslia, že sa nerozdeľujú dobre a efektívne.