Kolískou akcií je Holandsko. V 16. a 17. storočí patrilo medzi hlavné svetové mocnosti. Ťažiskovo sa sústreďovalo na obchod a všetky činnosti s tým spojené. Presne pred 400 rokmi sa niektorí tamojší podnikatelia dohodli, že založia novú firmu. Dostala meno Vereenigde Oost-Indische Compagnie, známa sa stala aj pod skratkou VOC. Následne sa jej majitelia spolu s niektorými štátnymi úradníkmi (ako vidno, ani v stredovekom Holandsku nešlo nič bez štátnych zamestnancov…) rozhodli, že postavia gigantickú flotilu, pozostávajúcu z 1722 lodí. Cieľ bol zrejmý: Doviesť – najmä z Východnej Ázie – čo najviac čo najdrahšieho tovaru do holandských prístavov, tam ho preložiť na pozemské dopravné prostriedky a dopraviť ho k zákazníkovi, alebo ho predať na holandských prístavných výmenných strediskách. Pred očami mali nesmierne zbohatnutie prostredníctvom obchodovania s takými vtedajšími vzácnosťami, akými bolo napríklad korenie, (koreninové) klinčeky, liadok, rozličné farby a farbivá, drevo alebo čínsky porcelán.

Mali veľké oči – a na splnenie svojho podnikateľského sna to potrebovali mnoho peňazí, veľmi veľa finančných prostriedkov. Ako sa čoskoro ukázalo: primnoho. A tak, v roku 1602, pred štyristo rokmi, prišiel jeden z vynaliezavých holandských biznismenov na geniálnu myšlienku, ktorá zmenila doslova a do písmena ďalší vývin ekonomického sveta: Majitelia spoločnosti Vereenigde Oost-Indische Compagnie začali vydávať záujemcom o zbohatnutie doklady, na ktorých stálo napísané, že sú podielnikmi, spolumajiteľmi firmy (alebo iba jej častí: jednotlivých lodí) a že budú mať priamu účasť na zisku v podobe dividendy. Mimochodom, tu teraz môžeme nastoľovať nanajvýš hmlisté domnienky, ale je pomerne pravdepodobné, že spomínaný vynaliezavý holandský biznismen „zabudol“ podotknúť, že dividendy dostanú majitelia podieľových listov – teda prvých akcií – iba vtedy, keď sa flotila alebo príslušná loď vskutku vráti s cenným nákladom na palube, ktorý predá za drahé peniaze. Keď nie, keď ju prepadnú piráti alebo keď sa stane obeťou živelnej katastrofy, tak majú smolu – a celá investícia je nenávratne preč.

Tak či onak, „akcia s akciami“ mala veľký úspech: Lode sa postavili, vyplávali na šíre more, nakúpili v ďalekých krajinách drahocenný tovar, doviezli ho šťastne do materského prístavu na holandskom pobreží, kupci sa na tento tovar dychtivo vrhli a ponúkali zaň obrovské peniaze. Vereenigde Oost-Indische Compagnie bola zisková. Prvé dividendy vyplácala v naturáliách. Majitelia akcií dostávali zisk v podobe – povedzme – vreca korenia. S ním sa museli vláčiť na trh a všetkými silami handlovať. Bojovať o najvyššiu cenu s mimoriadne skúsenými obchodníkmi v prístave bolo, pravda, nad sily mnohých prvých akcionárov. A tak prišiel iný vynaliezavý podnikavec na ďalšiu geniálnu myšlienku: Čo tak vytvoriť osobotný trh na obchodovanie s rôznymi akciami, podieľníckymi dokladmi – burzu. Nečudo, že prvá akciová burza mala svoje sídlo v Amsterdame.

Potom nasledoval úpadok holandskej ríše, prehraté vojny s expanzívnymi Britmi, strata vojnovej a obchodnej flotily a s tým spojený zánik holandského nadvládia na svetových moriach. Krátko pred Francúzskou revolúciou zahlásila Oost-Indische Compagnie konkurz. Akciové certifikáty tejto firmy patria v súčasnosti s najvzácnejším raritám na trhu s historickými cennými papiermi.

Ale akcia ako taká, ako vyjadrenie podielu jej majiteľa na príslušnej spoločnosti, ako výraz nádeje v ziskovú budúcnosť (a tým v dividendy a kurzový rast), a spolu s ňou burza ako miesto aktívneho obchodovania s účastinami ako trh s najmenšími zásahmi štátnych orgánov do jeho chodu, tieto dva synonymy moderného kapitalizmu prežili všetky ekonomické a politickú búrky.

Samozrejme, že účastiny boli do veľkej miery objektom osobného špekulovania; niekedy až priveľkého, zachádzajúceho za všetky ekonomické a morálne hranice. Že si na vkladaní peňazí do cenných papierov spálili prsty mnohí súkromní a inštitucionálni investori, že stratili milióny, ba miliardy mariek, frankov, guldenov či libier šterlingov, toto všetko je všeobecne známe. Na strane druhej však boli akcie dlhé stáročia takpovediac olejom, udržiavajúcim hospodársky motor v pohybe. Príklad: Bez akcií (resp. takto získaných finančných prostriedkov) by nebolo možné postaviť na Starom kontinente tak rýchlo takú hustú železničnú sieť akú dnes považuje za samozrejmosť. Inak povedané: Nebyť účastín a s nimi spojenými možnosťami získať dostatočne veľký kapitál na gigantické investičné projekty, prebiehal by hospodársky vývin v Európe (a nielen tu) omnoho pomalšie.

Absolútna väčšina akciových spoločností nemá viac ako 100 rokov. Samotná akcia ako finančný prostriedok a kapitálová investícia však bola vždy schopná vstať z popola ako bájny Félix – po každej vojne, po každej prírodnej katastrofe, po každej ekonomickej kríze, po každom burzovom krachu.

Akcie sa medzičasom stali neodmysliteľnou súčasťou trhového mechanizmu – a budú ňou ešte dlhé roky, desaťročia, storočia.