Najvyšší kontrolný úrad (NKÚ) vlani v rezorte Ministerstva pôdohospodárstva urobil previerku, zameranú najmä na transparentnosť použitia agrárnych dotácií v roku 2002, teda ešte počas ministrovania ľavičiara Pavla Koncoša. Podľa informácií TASR kontrola zistila, že v rozpore so zákonnými či etickými pravidlami boli poskytnuté dotácie vo výške približne jednej miliardy korún. Ak uvážime, že kontrola sa týkala balíka približne 8,5 miliardy korún priamych dotácií a kontrolovaná bola údajne len menej ako polovica regionálnych odborov ministerstva pôdohospodárstva, najmenej desaťpercentný „úlet“ finančných prostriedkov zo štátneho rozpočtu je pozoruhodným podvodom.

Z hľadiska dlhodobého trendu vývoja korupcie v rezorte však nejde o podstatné zhoršenie situácie. NKÚ spolu s ostatnými orgánmi kontroly sa previerke agrárnych dotácií venujú výraznejšie už od nástupu prvej Dzurindovej vlády a ich zistenia sú vždy veľmi podobné. V tomto období bolo zistené neoprávnené čerpanie kapitálových výdavkov vo výške mnoho desiatok miliónov korún, použitie dotácií v rozpore s podmienkami zmlúv, množstvo porušení zákonov, nereálnosť podnikateľských zámerov a podobne. Ak prirátame dlhoročnú neochotu Pavla Koncoša informovať o udelených dotáciách a podriadiť sa uzneseniu vlády k tejto povinnosti, podobnosť jeho prístupu s „bacovaním“ ministerstva pred rokom 1998 je príznačná.

Zmena k lepšiemu?

Minister Zsolt Simon po nástupe do funkcie avizoval výrazné sprísnenie kontroly využitia dotácií. V priebehu minulého roka skutočne došlo k zlepšeniu informovania o poskytnutých dotáciách. V troch štvrtinách regionálnych odborov ministerstva, ktoré sú hlavnou hybnou pákou rozdeľovania podpory, sa zároveň vymenilo vedenie. Pozitívne sa zmenil štatút jednej z komisií, udeľujúcej dotácie, a zjavný je aj úmysel nevyplácať dotácie dlžníkom. Z hľadiska účinného boja proti korupcii sú to však zlepšenia, ktoré menia okolnosti, nie však podstatu problému. V roku 2003 zostali totiž všetky vysoko zneužiteľné dotačné položky a mechanizmy zachované. Neexistuje technicky korektná metóda, ktorá by dokázala skontrolovať použitie desiatok miliónov korún na niektoré zúrodňovacie opatrenia. O udelení dotácií naďalej rozhodoval subjektívny úsudok komisií. Chronickým problémom je vymáhanie vrátenia neoprávnene použitých dotácií, keďže mnohé obchodné spoločnosti prijímajúce milióny korún dotácií po odhalení podvodu jednoducho „skrachujú“. Vysoké sú i riziká manipulácie s nepriamymi nástrojmi podpory (napríklad úverová či exportná politika), takže už dnes môžeme predpokladať, že ani výsledky ďalšej kontroly nebudú omnoho lepšie.

Zásadoví úradníci

Typickým príkladom zlyhania súčasnej koncepcie podpory poľnohospodárstva je prípad súkromne hospodáriaceho roľníka Ladislava Minariča zo Senca, ktorý podal minulý rok v zmysle výnosu ministerstva pôdohospodárstva štandardnú žiadosť o udelenie dotácie na fungujúcu prevádzku chovu králikov. Ministerstvo v zastúpení regionálneho odboru v Bratislave a príslušnej komisie rozhodlo o neudelení dotácie s odôvodnením, že žiadateľ je dlžníkom voči štátnemu rozpočtu v Intervenčnej poľnohospodárskej agentúre (IPA). Počínanie ministerstva má však mnoho sporných okolností, ktoré svedčia o neprehľadnosti systému a jeho rizikovosti z hľadiska transparentnosti. Žiadateľ tvrdí, že ministerstvo ho po celý rok neinformovalo, že dotácia, s ktorou ráta vo svojich príjmoch, mu nebude udelená. Sporný dlh podľa neho vznikol obchodom jeho osoby so Štátnym fondom trhovej regulácie (ŠFTR) ešte v roku 1995, a to porušením podmienok zmluvy zo strany ŠFTR. Obvinenie zo vzniku dlhu, ktorý ministerstvo začalo vymáhať údajne až po niekoľkých rokoch, preto zásadne odmieta. Ministerstvo argumentuje ustanovením príslušného výnosu, podľa ktorého musí žiadateľ podať písomné vyhlásenie o tom, že ku dňu predloženia žiadosti neoprávnene nezadržiava prostriedky štátneho rozpočtu. Výnos však priamo nevylučuje udelenie dotácie dlžníkovi a takýto postup navyše nepostihuje nekontrolovateľných dlžníkov rozpočtu z iných zdrojov než z ministerstva pôdohospodárstva. Najmä však ministerstvo vzhľadom na rozporové konanie nemá rozhodnutie súdu, že Ladislav Minarič je skutočným dlžníkom. O neudelení dotácie rozhodla konkurzná komisia len na základe subjektívneho tvrdenia IPA ako nástupníckej organizácie ŠFTR. O chaotickom konaní ministrových podriadených svedčí i fakt, že v liste Minaričovi minister uvádza, že údajným dlžníkom štátneho rozpočtu je firma AGROREAL Slovakia, ktorá síce je prepojená so živnostníkom Minaričom, ale nijaký dlh voči štátnemu rozpočtu nemá (spoločnosť vznikla až 4 roky po údajnom vzniku dlhu).

Aj keby nevyplácanie dotácií dlžníkom bolo v rozpore s právami žiadateľov, táto snaha ministerstva o zabránenie prístupu k dotáciám zo strany ich zneužívateľov by mohla byť sympatická. Argumentácia úradníkov však v tomto prípade svedčí skôr o dodatočnom zakrývaní podozrivého rozhodnutia, pretože regionálna komisia síce zamietla podnikateľovi dotáciu v hodnote niekoľko stoviek tisíc korún, ale v ten istý rok a podľa rovnakého výnosu mu priznala inú dotáciu na rastlinnú výrobu. Hoci išlo o neporovnateľne nižšiu sumu, principiálnosť ich rozhodovania to jednoznačne vyvracia. Krátenú, no vyše stotisícovú dotáciu získal podnikateľ aj v roku 2002. Zistenia orgánov kontroly navyše naznačujú, že „dôslednosť“ vo vylučovaní potenciálnych dlžníkov sa zo strany úradníkov neuplatňovala vždy. Aký bol teda skutočný dôvod pre neudelenie dotácie? Predseda regionálnej konkurznej komisie Justín Skaličan sa pre Domino odmietol k téme podrobnejšie vyjadriť.

Drvivá väčšina poľnohospodárskych dotácií po roku 1989 bola rozdeľovaná na základe subjektívneho rozhodovania štátnych úradníkov a nimi vytvorených komisií. Uvedený prípad je len jedným z mnohých signálov o tom, že to bol systém, čo podporoval klientelistické preferovanie tých, ktorí majú kontakty na správnych miestach. Takto sa mohla rozvinúť sieť spriaznených firiem, ktoré mohli dostať mnohomiliónové dotácie na akýkoľvek investičný zámer.

Prevrat nehrozí

Rok 2004 znamená postupný prechod na systém kontroly dotácií, uplatňovaný v EÚ. Zjednodušený systém platieb na plochu v prechodnom období (minimálne do roku 2006) robí významnú časť dotácií nárokovateľnú zo zákona, čím výrazne znižuje vplyv štátnych úradníkov. Prvý zverejnený výnos, ktorý sa týka približne polovice priamych platieb na plochu (ide o 27,5-percentný národný doplatok k 25 percentám platieb z EÚ), by mal spĺňať aspoň základné podmienky Integrovaného administratívneho a kontrolného systému (IACS), najmä zavedenie presného identifikačného systému poľnohospodárskych parciel (LPIS). Už jeho skúšobná prevádzka odhalila minulý rok stovky hektárov neexistujúcich „bielych“ plôch, na ktoré bola predtým vyplácaná podpora. LPIS však podľa našich informácií v čase podávania žiadostí podľa výnosu ešte nebol plne funkčný a verifikovaný.

„Európske“ dotačné výnosy ministerstva budú zverejnené až po vstupe do Únie. Strednodobá koncepcia politiky pôdohospodárstva, ktorú nedávno schválil parlament, však naznačuje, že podstatný diel dotácií (porovnateľný s priamymi platbami na plochu) ostane v pôvodných položkách a mechanizmoch rozdeľovania. Ani systém IACS totiž nemá možnosť zabrániť subjektívnemu rozhodovaniu komisií o projektoch, nekontrolovateľným investíciám do pôdy či umelému vyrábaniu znevýhodnených oblastí, na ktoré upozornil minulý rok Európsky dvor audítorov i priame odhalenia v niektorých krajinách EÚ. Mimochodom, mnohomiliardová podpora znevýhodnených oblastí, založená na nepresnej bonitácii pôd, sa realizuje i u nás.

Tento rok čaká poľnohospodárov zvýšenie objemu dotácií v porovnaní s predchádzajúcim obdobím takmer o 50 percent. Veľká časť dotácií síce nadobudne transparentnejší charakter, stane sa však typickou plošnou „sociálnou“ dávkou, ktorá v trhovom agrárnom sektore nemá opodstatnenie. Systém IACS sprísni kontrolu použitia produkčnej podpory až po roku 2006 a zvyšnú väčšinu podpory postihnú skôr len kozmetické úpravy.

V pohľade na význam dotácií v poľnohospodárstve a zvýšenie poctivosti ich využívania preto nijaký prevrat nehrozí.

Autor je spolupracovník Konzervatívneho inštitútu.