„Odborníci“ zistili, že nemožno uplatniť žiadne ekonomické reformy v prostredí s dvadsať percentnou nezamestnanosťou. „Neodborníci“ tvrdia, že nezamestnanosť je dôsledkom pomalosti a nedôraznosti reforiem. Pôsobí najmä odpor odvolávajúci sa na obavy zo zvyšovania nezamestnanosti. Klasickým príkladom je konkurz a vyrovnanie, ktoré sa neuplatňovali najmä z obavy, že ľudia prídu o prácu. Prišli aj bez konkurzov, ba s istotou možno tvrdiť, že pri fungujúcom systéme bankrotov mohli byť mnohí znova zamestnaní.

Využitie pracovného času v slovenských podnikoch nie je hviezdne a veľa zamestnancov sa dostalo do bludného kruhu: za málo peňazí sa veľa robiť neoplatí a viac nezaplatia, kým človek pracuje málo. Neplatí už ani predstava, že nízke nasadenie a produktivita sa udomácnili len v štátnych podnikoch a inštitúciách. Rovnakými príznakmi trpí aj súkromný sektor. Blahosklonnosť niektorých zamestnávateľov sa nepovažuje za zvrátenosť, ale za sociálne cítenie. Neschopnosť pochopiť rozdiel medzi procesom a výsledkom našla výraz v myšlienke, že nízka produktivita práce zvyšuje počet pracovných miest.

Nezamestnanosť sa má znížiť aj návrhom na zrušenie inštitútu dohôd o pracovnej činnosti. Nápad predávajú s poukazom na špekulatívnosť praxe. Skupinka sociálne cítiacich zástupcov ľudu zjavne podľahla naivnej predstave, že pracovné miesta, ktoré doteraz podnikatelia obsadzovali brigádnikmi, sa zmenia na riadne. Dohody sa používali najmä na krátkodobé, nárazové práce…na dohody pracovali upratovačky, textári v reklame, vodiči…často naozaj ľudia, ktorí si týmto spôsobom privyrábali. Zarobené peniaze pracujúci zdanil, a ak to nerobil, nie je to chyba dohody. Mylná je predstava, že zrušením jednej z možností zárobku sa zvýši prílev do rozpočtu alebo poistných fondov. Nestane sa vôbec nič. Podnikatelia si poradia, ako napokon doteraz vždy. Niečo vymyslia. Administratívny zásah nezamestnanosti nepomôže.